Či to vidím podobne? Na celkom úprimnú odpoveď by som sa musel pre mňa až brutálnym spôsobom zahĺbiť, do svojej duše. A odhaliť sa viac, než by som chcel. :) Ale skúsim ti odpovedať cez všeobecné náznaky a verím, že kto sa zamyslí, ten pochopí. Občasná nostalgia... Myslím si, že nežijem občasnou nostalgiou ale skôr občasnými chvíľkami detskej radosti zo života. Nostalgia tvorí totiž podstatnú časť môjho života a to z rôznych príčin. Ale s tvojím tvrdením súhlasím. Lebo aspoň môj život robí pestrejším. A čo ešte ten fantazijný? Vďaka tomu, že si pamätám minulé, možno lepšie než by som kedy bol býval chcel, tak analyzujem svoje činy oveľa kritickejšie než priemerný človek. (Hoci možno sám som priemerným človekom. To asi neposúdim.) Čo sa týka fantázie, a za to som skutočne vďačný, som asi ešte nevyšiel z detských možností. A dúfam, že si túto svoju detskosť dlho uchovám, lebo práve ona je mojou protiváhou k nostalgii. Hovorí sa, že je to večný konflikt človeka, túžba po novom a zároveň strach z nového, ktorý nás nútiť vracať sa do bezpečia detských čias. Ako si si isto všimla trochu som tému pozmenil, ale to len preto, že moja odpoveď na tvoju otázku musí prejsť týmito cestičkami aby sa priblížila k pravde, ak ti nechcem klamať a to nie je môj úmysel. No a odpoveď v kontexte tvojej otázky potom bude znieť asi takto: Nenaplnená láska je znamením môjho života, je vtkaná hlboko do môjho osudu a hoci mi spôsobila mnoho bolesti, vďaka nej som taký, aký som. Moju fantáziu síce neobohatila, ale obohatila mňa ako človeka a dala mi kvality, ktorými svoje myšlienky môžem vyjadriť iným ľuďom. Dúfam, že to bola vyčerpávajúca odpoveď a ospravedlňujem sa za ten ťažký poetický tón, ale akonáhle mi dá niekto nejakú otázku zobudí sa vo mne filozof a básnik. Je to možno aj deformácia zo štúdia filozofie a možno aj momentálna nálada. ;) Inak o sebe tvrdím, že som zodpovedný vetroplach. :D Ale vždy sa rád porozprávam na akúkoľvek tému. ;)