Predovšetkým, ďakujem za vľúdne komentáre, kde konečne sú plusy a mínusy. Naozaj nie som zo Slovenska, ale dúfam že ten fakt neovplyvni Vaše hodnotenie mojich príspevkov v budúcnosti. Ak nikto mi neukáže moje chyby - ja sama si ich nevšimnem. 

Naozaj sa bojím staroby. Vyzerá to tak,že som staršia ako väčšina z Vás, zrejme aj preto častejšie nad tým uvažujem. Keď som bola na začiatku svojej životnej púte,predstavovala som si život ako obrovskú budovu s dlhými chodbami a nekonečným radom dverí. A ja že môžem otvoriť hocijaké dvere a vojsť. Ak sa mi za tými dverami nebude dariť-nevadí, pôjdem a otvorím si ďalšie a ďalšie! Lenže po čase som zistila, že už nie všetky dvere sa dáju otvoriť. Niektoré už sa pre mňa zabuchli navždy. A rokmi tých zabuchnutých NAVŽDY dverí pribúda. Otvorených je čoraz menej. Neviem či chápete, o čom  hovorím, ale občas ma chytí  záchvat klaustrofóbii: čo ak sa zabuchnú aj posledné dvere? Šedivých vlasov sa  nebojím. Myslím si že  to mi vďaka mojej genetickej výbave  nehrozí.