S väčšinou týchto myšlienok sa stotožňujem. Eutanázia by mala byť povolená. Kto je veriaci a má s tým problém, ten o ňu predsa požiadať nemusí. Iróniu je, že je možné utratiť len zvieratá, pričom tie NIKDY netúžia po smrti, lebo nevedia, čo to je. Len človek môže túžiť po smrti a tomu je, paradoxne, za každú cenu odopieraná.
Ak však Boh existuje a samovraždu skutočne klasifikuje ako hriech, potom nám nepomôže, že sa nám to zdá nefér. Momentálne si neviem predstaviť, že by som do toho išla za cenu rizika, že ma na druhom svete bude čakať veľmi nepríjemné prekvapko. To sa radšej nechám týrať na tomto svete, lebo na rozdiel od pekla toto má hneď dve výhody: 1. nie je to tu večné 2. tu je vždy nádej na zlepšenie. Ktorá je, uznávam, u veľmi starých a veľmi chorých ľudí veľmi malá. Ale stále tu je.
Moje prvé "stretnutie so smrťou" prišlo, keď som mala asi 13. Bol to mimoriadne silný zážitok, nie však vidina. Bol to sen. Snívalo sa mi, že ma popravili na gilotíne, ale po odťatí hlavy som vedomie strácala len postupne - a mala som dosť času si uvedomiť prichádzajúcu absolútnu bezmocnosť a ničotu. Po prebudení som plakala a triasla sa a nevedela som sa zmieriť s tým, že toto ma nevyhnutne raz naozaj čaká. Potom sa mi ešte niekoľkokrát snívalo o smrti a vždy to boli nepríjemné, silne emotívne skúsenosti. Dodnes mi nie je príjemne pri predstave, že by navždy zaniklo všetko, čo ma tvorí - nielen to zlé, ale aj to dobré. Never tomu, že život budeš opúšťať so stoickým pokojom a zmierená so všetkým. Pud sebazáchovy, bez ktorého by evolúcia nebola možná, nám začne pred smrťou premietať všetko, čo sme ešte nestihli a nedokázali a čoho sa vzdávame. Aspoň v mojich snoch to tak bolo. Na druhej strane, párkrát som bola vo sne taká zúfalá, že som tieto veci vôbec neriešila. To však bola smrť z akútneho zúfalstva a nie z chronickej nespokojnosti.
Ale človek môže byť otrávený, znudený a sklamaný životom už v mladosti. Človek je taký starý, na koľko sa cíti. Ja síce v profile píšem, že si pripadám na 16, ale niekedy mám zase pocit, že som chodiaca skamenelina a že som už o poriadny kus prežila čas, kedy bolo pre mňa najvýhodnejšie umrieť. Život je predstavenie, na ktoré si lístky nekupujeme, ale dostávame ich zadarmo. A presne podľa toho to aj vo väčšine prípadov vyzerá. Siahanie po extra zážitkoch je jednoznačne od tých ľudí blbosť, no priznám sa, že čo urobiť pre zlepšenie života, to neviem. Viem len čo rozhodne nerobiť, ale aj to je dobré pre začiatok. Som ešte mladá a verím, že môj pocit staroby je možné "rozchodiť". Snáď to stihnem ešte do svojej fyzickej staroby.
S väčšinou týchto myšlienok sa stotožňujem. Eutanázia by mala byť povolená. Kto je veriaci a má s tým problém, ten o ňu predsa požiadať nemusí. Iróniu je, že je možné utratiť len zvieratá, pričom tie NIKDY netúžia po smrti, lebo nevedia, čo to je. Len človek môže túžiť po smrti a tomu je, paradoxne, za každú cenu odopieraná.
Ak však Boh existuje a samovraždu skutočne klasifikuje ako hriech, potom nám nepomôže, že sa nám to zdá nefér. Momentálne si neviem predstaviť, že by som do toho išla za cenu rizika, že ma na druhom svete bude čakať veľmi nepríjemné prekvapko. To sa radšej nechám týrať na tomto svete, lebo na rozdiel od pekla toto má hneď dve výhody: 1. nie je to tu večné 2. tu je vždy nádej na zlepšenie. Ktorá je, uznávam, u veľmi starých a veľmi chorých ľudí veľmi malá. Ale stále tu je.
Moje prvé "stretnutie so smrťou" prišlo, keď som mala asi 13. Bol to mimoriadne silný zážitok, nie však vidina. Bol to sen. Snívalo sa mi, že ma popravili na gilotíne, ale po odťatí hlavy som vedomie strácala len postupne - a mala som dosť času si uvedomiť prichádzajúcu absolútnu bezmocnosť a ničotu. Po prebudení som plakala a triasla sa a nevedela som sa zmieriť s tým, že toto ma nevyhnutne raz naozaj čaká. Potom sa mi ešte niekoľkokrát snívalo o smrti a vždy to boli nepríjemné, silne emotívne skúsenosti. Dodnes mi nie je príjemne pri predstave, že by navždy zaniklo všetko, čo ma tvorí - nielen to zlé, ale aj to dobré. Never tomu, že život budeš opúšťať so stoickým pokojom a zmierená so všetkým. Pud sebazáchovy, bez ktorého by evolúcia nebola možná, nám začne pred smrťou premietať všetko, čo sme ešte nestihli a nedokázali a čoho sa vzdávame. Aspoň v mojich snoch to tak bolo. Na druhej strane, párkrát som bola vo sne taká zúfalá, že som tieto veci vôbec neriešila. To však bola smrť z akútneho zúfalstva a nie z chronickej nespokojnosti.
Ale človek môže byť otrávený, znudený a sklamaný životom už v mladosti. Človek je taký starý, na koľko sa cíti. Ja síce v profile píšem, že si pripadám na 16, ale niekedy mám zase pocit, že som chodiaca skamenelina a že som už o poriadny kus prežila čas, kedy bolo pre mňa najvýhodnejšie umrieť. Život je predstavenie, na ktoré si lístky nekupujeme, ale dostávame ich zadarmo. A presne podľa toho to aj vo väčšine prípadov vyzerá. Siahanie po extra zážitkoch je jednoznačne od tých ľudí blbosť, no priznám sa, že čo urobiť pre zlepšenie života, to neviem. Viem len čo rozhodne nerobiť, ale aj to je dobré pre začiatok. Som ešte mladá a verím, že môj pocit staroby je možné "rozchodiť". Snáď to stihnem ešte do svojej fyzickej staroby.