Materialista vie, že mu nik zhora zázračne nepomôže, a keďže sám by neprežil, všetko musí riešiť v spolupráci s ostatnými - komunitou kde žije. Preto sa musí naučiť s rôznymi ľuďmi vychádzať, tolerovať rozličné postoje a názory. Smrť je konečná - bezvedomie, niet sa preto čoho po smrti obávať. Keď už to na zemi začne byť príliš ukrutné (nevyliečiteľné choroby, neznesiteľná bolesť) bez vyhliadok na zlepšenie, nemá problém akceptovať smrť a pokojne odísť napr. aj za pomoci eutanázie. Nenadarmo sa tomu hovorí večný spánok - človek akoby zaspal a viac sa neprebudil. Zaspávania sa materialista nebojí. Zároveň nič veľké neriskuje, keby náhodou predsa len nejaká posmrtná existencia či reinkarnácia existovala, bude sa týkať aj jeho.
Ten čo verí v posmrtný život je naopak celý čas v neistote. Nemá ako vedieť či to bude lepšie alebo horšie, a je tu riziko, že jeho trápenie sa nikdy neskončí, smrťou sa môže aj zhoršiť. Veriaci (v závislosti na božstve) sa bude báť neznesiteľné utrpenie ukončiť, a bude lpieť na bezcennom živote, aby ho nestihol večný trest. V podstate nikto nie je bez viny a hriechu, a tak ho budú neustále nahlodávať obavy či bol jeho život dostatočne dobrý aby sa vyhol pekelným mukám - bolo by naivné si myslieť že nejaká spoveď či pokánie nás zbaví zodpovednosti pred bohmi. Taktiež v snahe zapáčiť sa bohu bude sa snažiť jeho učenie šíriť doslova ohňom a mečom, svoje názory bude nanucovať druhým, nikoho zvonka nebude tolerovať, a v menne vyšších cieľov je schopný napáchať také zlo, o akom sa materialistovi ani nesníva.
Materialista vie, že mu nik zhora zázračne nepomôže, a keďže sám by neprežil, všetko musí riešiť v spolupráci s ostatnými - komunitou kde žije. Preto sa musí naučiť s rôznymi ľuďmi vychádzať, tolerovať rozličné postoje a názory. Smrť je konečná - bezvedomie, niet sa preto čoho po smrti obávať. Keď už to na zemi začne byť príliš ukrutné (nevyliečiteľné choroby, neznesiteľná bolesť) bez vyhliadok na zlepšenie, nemá problém akceptovať smrť a pokojne odísť napr. aj za pomoci eutanázie. Nenadarmo sa tomu hovorí večný spánok - človek akoby zaspal a viac sa neprebudil. Zaspávania sa materialista nebojí. Zároveň nič veľké neriskuje, keby náhodou predsa len nejaká posmrtná existencia či reinkarnácia existovala, bude sa týkať aj jeho.
Ten čo verí v posmrtný život je naopak celý čas v neistote. Nemá ako vedieť či to bude lepšie alebo horšie, a je tu riziko, že jeho trápenie sa nikdy neskončí, smrťou sa môže aj zhoršiť. Veriaci (v závislosti na božstve) sa bude báť neznesiteľné utrpenie ukončiť, a bude lpieť na bezcennom živote, aby ho nestihol večný trest. V podstate nikto nie je bez viny a hriechu, a tak ho budú neustále nahlodávať obavy či bol jeho život dostatočne dobrý aby sa vyhol pekelným mukám - bolo by naivné si myslieť že nejaká spoveď či pokánie nás zbaví zodpovednosti pred bohmi. Taktiež v snahe zapáčiť sa bohu bude sa snažiť jeho učenie šíriť doslova ohňom a mečom, svoje názory bude nanucovať druhým, nikoho zvonka nebude tolerovať, a v menne vyšších cieľov je schopný napáchať také zlo, o akom sa materialistovi ani nesníva.