Ja zastávam názor, že všeobecné, objektívne či absolútne dobro a zlo pravdepodobne existujú (úplne istá si tým ale nie som, ako ostatne ničím). No pri ich hľadaní narazíme na pár problémov. V prvom rade si myslím, že o dobre a zle má zmysel sa baviť len v spoločnosti ľudí, hypoteticky aj v spoločnosti iných uvedomelých inteligentných bytostí. Hoci i v prírode máme príklady na pohľad jasne definovateľného dobra a zla - napríklad, že sinice sú lepšie organizmy, než mravcožrúty, lebo sinice nepotrebujú pre svoje prežitie nič zabíjať - aj tak nemožno hovoriť o dobre a zle, nakoľko ani sinica, ani mravcožrút nežijú tak ako žijú s vedomím následkov a s možnosťou výberu. Aby sme mohli posúdiť, či bytosť koná dobre alebo zle, musí mať tá bytosť jednak možnosť výberu a jednak si byť vedomá všetkých následkov a dôsledkov svojho rozhodnutia. Čo je náročné zariadiť aj u ľudí. Preto si myslím, že v reáli je získanie úplne čistého dobra či zla asi také ťažké, ako získanie úplne čistej vody - stále bude nejakou okolnosťou "znečistené". Každé ľudské rozhodnutie je zmesou dobra a zla. Ľahšie - aj keď stále zďaleka nie jednoduché - je zistenie, čo z toho v ľudskom konaní prevažuje. Navrhujem kvantitatívne kritérium: Dobro je to, z čoho má osoh väčšie množstvo ľudí.

Dík, že si mi pripomenul, že je čas na ďalšiu časť mojej poviedky o dobre a zle (i keď podľa toho, čo som spomínala vyššie, ide o situáciu, v akej by sa dobro a zlo nemalo posudzovať). :-)