Válka poznám, jeho "vizualizované" metafory sú naozaj hodné veľkého básnika, napr. (západ slnka): "Podrezané slnko steká do mora...", až z toho mrazí, že? Jeho nerýmovaná poézia je tiež veľkolepá - využíva všemožné básnické prostriedky, ktoré si človek na prvé čítanie ani nemusí všimnúť, a tak sa oplatí sa k jeho poézii vracať. Botto je klasika, jeho balady majú správnu tajomno-strašideľno-hororovú atmosféru (sám Hitchkok by si iste došiel na svoje) a v čitateľovi zanechávajú hlboký dojem na dlhý čas. Verše časom zabudnete, ale tá atmosféra vo vás zostane, rovnako ako po čítaní Erbena. Verše sú "vymakané", nemajú jediný zádrhel, báseň plynie ako dobre naolejovaný stroj. Niet čudo - predpokladať u klasika nezvládnutie remesla môže len provokatér alebo vtipkár - škoda o tom teda reči. Metafory majú hlavu a pätu, sú logické, súvisia s dejom, sú nápadité, vyvolávajú mrazenie na chrbte, prosto, paráda... Poničana moc nemusím, nemám slabosť pre sociálne a proletárske témy. A priznám sa, ani som od neho toho veľa nečítal. Takže, ako by dopadol rozbor? Na jedničku, ako ináč. Nechápem, prečo sa na to pýtate, keď je odpoveď načisto prediktabilná. (Klasikov netreba hodnotiť - už ich zhodnotila história, a literárna kritika.)