Ahoj,

K tomuto som sa už tuším vyjadrovala na Mámtalente, ale zdá sa mi, že si to dosť prerobila, tak idem znova. :-)

Pri čítaní som mala miestami silný pocit, akoby som to hovorila ja! Píšeš mi fakt z duše. Hlavne v prológu som sa silne stotožňovala s hrdinkou, hoci konkrétne zoznamy fiktívnych postáv, ktorých životy by chcela žiť, mám dosť odlišné. Ale to bude silne individuálne. Veľmi ma oslovilo napríklad tápanie v slovenskej realite, pocit, že život začne až kdesi v budúcnosti, keď si niečo odtrpíme, až napokon, prerastie do permanentného čakania, i frfľoši na anglické prostredie. :-) To všetko je super. Ale práve preto, že je to také realistické a oveľa viac zo života než z knihy, mám dosť veľké obavy o ďalšie smerovanie príbehu. Držať sa v rovine reality sa nevypláca, o tom som sa presvedčila vo svojom tiež dosť realistickom (tým myslím realistickom na moje pomery) Denníku samovraha. Ale ak by prišiel princ na bielom Ferrari, to je zase klišé a utópia, ktoré silnú stránku príbehu úplne zabije a presunie do sfér rozprávočiek pre naivné deti. Takže neviem, ako sa dá týmto spôsobom elegantne pokračovať. Dúfam, že ma prekvapíš. :-) A ktovie, nakoľko to bude baviť čítať niekoho, komu sú takéto stavy úplne cudzie. Bolo by fajn, keby sa ešte niekto k tomuto dielku vyjadril. Aj ja som zvedavá. Žiaľ, momentálne veľa ľudí zrejme na Enigmu nechodí.

Štylizovať vieš, sem-tam mám však pocit, že sú banalitky popisované až príliš podrobne – to je však iba môj názor. A občas unikol dĺžeň alebo čiarka.