Do tejto diskusie som sa jednoducho musela zapojiť:D V otázke platonickej lásky, musím jednoznačne podržať stranu Dušanovi:) Tiež si myslím, že platonická láska má zmysel - kopu básní sa "narodilo" len vďaka existencie takýchto lások, napr. Sládkovičova Marína, nikdy vlastne neboli spolu a je to jedna z najkrajších básní vôbec. A napr. aj taká Jane Austenová, nikdy sa nevydala a napísala najkrajšie ľúbostne romány anglickej literatúry. Myslím, že v odzrkadľovaní v umení zohráva veľkú rolu:) Aj ja som vlastne začala tvoriť básne len vďaka platonickej lásky, ktorá sa nikdy nenaplnila z tej druhej strany. Napriek tomu mi dala naozaj veľa, zistila som, že bez básní, písania sa mi žije a preciťuje každodenná realita oveľa lepšie:D Takže si myslím, že platonická láska je začiatkom každej jednej lásky (tej čo sa týka lásky medzi opačným pohlavím, resp. aj rovnakým ak hovoríme o inak orientovaných ľuďoch, aj takí predsa sú:)) )Nesúhlasím, teda s tvrdením, že nemá zmysel. Má - niekedy dá viac ako ta "ozajstná", pretože na rozdiel od nej, končí vždy horkosladko, nie len horko:) Čo sa týka toho, kto ma robiť prvý krok, myslím, že muži by sa mali viac chopiť iniciatívy, ale v každom prípade neodsudzujem ženy, ktoré robia prvý krok, len ja som skôr ten typ - staromódnejší a viac sa mi páči, keď som dobýjaná:D