Tak vyjadrím aj ja svoj názor: ja na platonickú lásku verím. A verím aj v to, že môže byť rovnako intenzívna ako "skutočná" láska. Platonická láska má nesporné výhody: menej sklamaní (no osoba, ktorú ľúbime nás môže sklamať aj keď to nie je vo vzťahu k nám), širší "výber" (môžeme platonicky ľúbiť aj osoby, ktoré by nás nikdy nechceli) a tiež odpadajú útrapy s rozchodom. Aj čisté snívanie má jednoznačne zmysel, veď kde by ľudstvo bolo bez fantázie a snov, čo aj nesplniteľných. Dokonca sa odvažujem tvrdiť, že človek "skutočnú", tj. obojstrannú patrnerskú lásku k životu plnohodnotnému nepotrebuje. Musí to byť ale nahradené inými silnými vzťahmi. Prečo by sme zrazu k plnohodnotnému životu potrebovali niečo, čo sme v predchádzajúcom živote (v detstve) nikdy nemali? To mi nikdy nešlo do hlavy. Asi preto, že som podľa psychológa ešte emocionálne nedospela. :-) Aj v extrémne asketickom živote človek môže byť šťastný, ak dovtedy neskúsil nič iné. Mojim heslom je v rámci možností neskúšať nič, po čom by som potenciálne mohla zatúžiť či dokonca byť od toho závislá - ale čo zároveň nie je ľahko/vždy prístupné, alebo čo mi dokonca môže uškodiť. Menej nárokov = menej utrpenia.