To je už tretíkrát, čo mi tu niekto na základe môjho komentára pripisuje nejaké duševné traumy. A ja sa tu za počítačom môžem len smiať. Asi som mentálne retardovaná, lebo svoje názory mením len výnimočne. Ja to u seba považujem za znak sebaúcty a svojmu postoju hovorím "nekomplikovať si život". Pretože život sa vie veľmi úspešne skomplikovať aj sám. Nesplniteľné túžby za tým, čo som kedysi mala a teraz mať nemôžem mi ničia žalúdok - keby som však mala túžiť aj po tom, čo som ešte nikdy nemala, asi by mi to roztrhalo aj žily a už by som to nerozchodila. Občas som dokonca uvažovala nad tým, či si teenageri ešte pred prvým vzťahom nevymýšľajú túžbu po láske len preto, že nemajú dosť skutočných problémov. Áno, je hlúpe byť zamilovaný do spolužiaka/spolužiačky a celé roky len ticho trpieť, pričom každý deň je tu šanca zmeniť to na poriadny vzťah. Ale čo ak je človek zaľúbený do niekoho, kto je pre neho úplne nedostupný? Nemyslím ale teraz "zamilovanie" sa do nejakého herca či speváka. V týchto prípadoch súhlasím s názorom nižšie, že ide len o poblúznenie a že to nešťastné dieťa je zbláznené len za úlohou, akú tú herec hrá, za jeho vystupovaním na verejnosti, za tým, akú tvár ukazuje svetu a pritom to vôbec nemusí byť jeho skutočná tvár. Ale iné je milovať niekoho, koho poznáme veľmi dobre, vieme o jeho slabých stránkach, o nástrahách jeho povahy...