A v mnohom sa na to pozerám práve tak ako Ty. Dalo by sa však povedať, že ja som na tie veci ohľadom toho, že dospelosť nie je ktoviečo, prišla už v detstve. V neskorom detstve. Áno, keď som bola veľmi malá, aj ja som si želala byť dospelou, robiť čo budem chcieť, zarábať peniaze, za ktoré si kúpim čo len budem chcieť, dokonca mať dieťa... no potom som z toho vyrástla. Všimla som si dospelosť bližšie a pochopila som, že to vôbec nie je také idylické. V neskoršom detstve som zaspätkovala a odmietala som vstúpiť do príšernej puberty a len o málo lepšej dospelosti.

Z môjho pohľadu je to vyzerá zvláštne, že sa cítiš ako dospelý a pritom viem, že si odo mňa mladší. Ja sa tak ešte necítim a neviem, či sa niekedy budem cítiť. Neviem, či sa tak vôbec chcem niekedy cítiť. Skôr nie ako áno. Neuznávam hodnoty dospelosti, nesúhlasím s tým, že " najvznešenejšie naplnenie je spojiť sa s druhým človekom a spoločne stvoriť novú bytosť". Ale to absolútne neznamená, že oslavujem  bezuzdnosť a neviazané mravy. Tie sa mi bridia ešte viac. Čo potom oslavujem? Detstvo. Jedinú časť života, kedy som sa cítila normálne. Dospelosť (a vlastne ja puberta, ako som to napísala v jednom mojom príspevku) je podľa mňa choroba, detstvo je hlavný zmysel života, jeho najdôležitejšia časť. Prečo potom nechcem darovať detstvo niekomu inému, prečo sama nechcem mať dieťa? Nuž, dôvodov je nespočetne veľa, ale jedným z nich a tejto témy sa týkajúci je tento: pretože nie je večné. Pretože to dieťa by určite raz "ochorelo" na pubertu a následne dospelosť a to je strašné.

Pokiaľ niečo krásne nemôže byť večné či aspoň trvajúce počas celého ľudského života, nemalo by to byť vôbec. To je moje motto. Toho sa držím a budem sa držať. A na záver jedno podobné motto, aj keď toto nie je moje pôvodné: "život je smrteľná choroba, ktorá sa prenáša pohlavným stykom".