Občas veru ticho nie je na škodu. Pre autora je však vždy zdrojom neistoty.

Kto si o svojich dielach myslí, že sú tak dokonalé, že k nim netreba nič dodať, ten sa v tichu dokonca vyžíva. No sú aj takí, ktorí sa ticha obávajú.

Ale vždy je dobré, keď sa vynorí reakcia, ktorá zblíži autora s čitateľom a vytvorí neporušiteľnú väzbu. Táto po prvom prečítaní môže blednúť ale nikdy sa nestratí.  :-)

Ale v tomto zmysle si ma trochu nakopol, lebo aj ja som prešiel niektoré tvoje básne mlčaním. (Damnatio memoriae, Zvítanie s veršom, Životy v MHD a priam dokonalú báseň Anonym) Toto ešte určite napravím, keď si ich budem opäť raz čítať. :-)

Takže som rád, že si porušil mlčanie, hoci aj kvoli súvislosti s tvojím menom a ozval si sa. (veru, išlo o teba :D) Potešil si ma. 

Aj tvoje "mentálne suchoty" časom pominú a objavia sa nové skvosty. 

Zostaň s múzou! 

 

PS: Občas dobrá dedinská polka dá duši básnika viac, než symfónia stuchnutého orcherstra. :D