Ahoj. Super, že si po dlhom čase pridal aj prózu – čiže niečo, na čo sa môžem mrknúť aj ja. Poézia mi nikdy veľa nehovorila. Tak som si to prečítala. A, ehm...
...asi máš smolu, že k počítaču som sadla zrovna od knihy, kde som tiež čítala o zlomenom srdci a zrade hrdinu ženou, ktorú miloval. Takže nedá mi neporovnávať. A musím povedať, že toto Tvoje dielo mi v porovnaní s tým pripadá až príliš polopatistické. OK, snaha o pripomenutie toho, o čo na začiatku šlo v prvom dieli, sa cení. Napriek tom u myslím, že by sme rozpoloženie hlavného hrdinu pochopili aj bez viet typu „Nedokázal som už žiadnemu dievčaťu prejaviť skutočný cit.“ Nadbytočné mi pripadajú aj uvádzacie vety myšlienok, typu „Preháňalo sa mi hlavou.“ či „Hnali sa mi trpké myšlienky hlavou.“. Menej je niekedy viac. Na druhej strane, stále mám radšej priveľkú popisnosť a priamosť, než také „ťažké umenie“, že nemám ani šajnu, o čo v ňom ide.
Je to ale len môj názor, ktorý, ako som už spomenula, môže byť do veľkej miery iba dôsledkom nedávno čítanej pôsobivej knihy. :-)
A teraz trochu menej k dielu samotnému – už som to, myslím, aj písala pri prvom dieli – ale po prečítaní tohto som si opäť uvedomila, aké neuveriteľné mi pripadá, že si pritom čerpal zo skutočných zážitkov. Keď si ja spomeniem na svoj extrémne nudný život v Bratislave s prechádzkami po extrémne nudnom Sade Janka Kráľa, kde sa násilnícki grázli zjavia asi s takou pravdepodobnosťou ako Godzilla, začínam mať pocit, že ja som žila v nejakej úplne inej Bratislave. :-) Nie, nespochybňujem, čím si sa inšpiroval. Ja len, že toto je jeden z dôvodov, prečo veľmi, ale naozaj veľmi nemám rada slovenské prostredie. Moja skúsenosť je pri čítaní o tom príliš rušivá a bez ohľadu na autorovu snahu mi príbeh vyznieva neuveriteľne. Rozpor je silný.
Zastavím sa ešte pri odseku: „Žiadny priatelia – to znamená, žiadne chodenie von. Lenže čo robiť, doma? Pozerať telku? Čítať knihy? Brázdiť net? Nekonečné vysedávanie doma na zadku a čučanie do monitorov alebo ležanie na posteli a čítanie, si vybralo daň v podobe žiadnej kondičky a tučnenia.“ Áno, presne takáto bola moja situácia počas mojich dvoch rokov v Bratislave. Tiež som nechodila von, ak tým teda nemyslím chodenie do prírody, k Dunaju a do parkov. Prevažnú väčšinu času som však len som čučala do monitorov alebo si čítala. ALE na mojej kondičke sa to odrazilo asi tak, že som bola počas tých dvoch rokoch podvyživená so štyridsiatimi štyrmi kilami. Takže – to nie je životosprávou. Ani depresiou. Ale, ostatne, aj sám nižšie píšeš: „Depresie a frustrácie sa prejavujú rôzne“. :-)
A ešte, do vety „Ten tvoj záujem, ma vždy tak pohltí.“ nepatrí čiarka. Ani tvrdé „y“ do spojenia „Žiadny priatelia“. :-)
Ahoj. Super, že si po dlhom čase pridal aj prózu – čiže niečo, na čo sa môžem mrknúť aj ja. Poézia mi nikdy veľa nehovorila. Tak som si to prečítala. A, ehm...
...asi máš smolu, že k počítaču som sadla zrovna od knihy, kde som tiež čítala o zlomenom srdci a zrade hrdinu ženou, ktorú miloval. Takže nedá mi neporovnávať. A musím povedať, že toto Tvoje dielo mi v porovnaní s tým pripadá až príliš polopatistické. OK, snaha o pripomenutie toho, o čo na začiatku šlo v prvom dieli, sa cení. Napriek tom u myslím, že by sme rozpoloženie hlavného hrdinu pochopili aj bez viet typu „Nedokázal som už žiadnemu dievčaťu prejaviť skutočný cit.“ Nadbytočné mi pripadajú aj uvádzacie vety myšlienok, typu „Preháňalo sa mi hlavou.“ či „Hnali sa mi trpké myšlienky hlavou.“. Menej je niekedy viac. Na druhej strane, stále mám radšej priveľkú popisnosť a priamosť, než také „ťažké umenie“, že nemám ani šajnu, o čo v ňom ide.
Je to ale len môj názor, ktorý, ako som už spomenula, môže byť do veľkej miery iba dôsledkom nedávno čítanej pôsobivej knihy. :-)
A teraz trochu menej k dielu samotnému – už som to, myslím, aj písala pri prvom dieli – ale po prečítaní tohto som si opäť uvedomila, aké neuveriteľné mi pripadá, že si pritom čerpal zo skutočných zážitkov. Keď si ja spomeniem na svoj extrémne nudný život v Bratislave s prechádzkami po extrémne nudnom Sade Janka Kráľa, kde sa násilnícki grázli zjavia asi s takou pravdepodobnosťou ako Godzilla, začínam mať pocit, že ja som žila v nejakej úplne inej Bratislave. :-) Nie, nespochybňujem, čím si sa inšpiroval. Ja len, že toto je jeden z dôvodov, prečo veľmi, ale naozaj veľmi nemám rada slovenské prostredie. Moja skúsenosť je pri čítaní o tom príliš rušivá a bez ohľadu na autorovu snahu mi príbeh vyznieva neuveriteľne. Rozpor je silný.
Zastavím sa ešte pri odseku: „Žiadny priatelia – to znamená, žiadne chodenie von. Lenže čo robiť, doma? Pozerať telku? Čítať knihy? Brázdiť net? Nekonečné vysedávanie doma na zadku a čučanie do monitorov alebo ležanie na posteli a čítanie, si vybralo daň v podobe žiadnej kondičky a tučnenia.“ Áno, presne takáto bola moja situácia počas mojich dvoch rokov v Bratislave. Tiež som nechodila von, ak tým teda nemyslím chodenie do prírody, k Dunaju a do parkov. Prevažnú väčšinu času som však len som čučala do monitorov alebo si čítala. ALE na mojej kondičke sa to odrazilo asi tak, že som bola počas tých dvoch rokoch podvyživená so štyridsiatimi štyrmi kilami. Takže – to nie je životosprávou. Ani depresiou. Ale, ostatne, aj sám nižšie píšeš: „Depresie a frustrácie sa prejavujú rôzne“. :-)
A ešte, do vety „Ten tvoj záujem, ma vždy tak pohltí.“ nepatrí čiarka. Ani tvrdé „y“ do spojenia „Žiadny priatelia“. :-)