Ak tvrdíte, že smútok je romantický, tak nehovoríte o skutočnom smútku. Ozajstný smútok nemá podobu tragicky sa tváriacich hrdinov so splývajúcimi vlasmi a sklonenou hlavou, ktorým sa všetci usilujú pomôcť. Najnešťastnejší sú tí, ktorých trápenie nik nezaznamená.
Existujeme, pretože nás niekto vidí. Neuveríte tejto filozofii, kým sa nepresvedčíte na vlastnej koži. Kým si vyskúšate nevidenie. Kým nenastane deň, v ktorom sa všetci ľudia na Zemi nehlučne spiknú a prestanú podporovať vašu existenciu. Môžete plakať, ale je to len póza. Môžete smutne sedieť na brehu rieky, na opustenej lavičke či na skale a čakať, kým niekto príde a objíme vás, ako vo filme. Ale až keď si uvedomíte márnosť svojho čakania, zistíte, čo naozaj znamená Depresia. Depresia je vyparenie sa z vedomia ostatných.
Vysielate do okolia signály SOS, ale nik na ne neodpovedá. Ľudia prechádzajú okolo vás a pokojne by mohli aj cez vás. Neregistrujú. Vaša identita vyprcháva do priestoru. Ich pohľady vás prestávajú držať na tejto zemi. Stávate sa maličkými čiastočkami hmoty rozplývajúcimi sa vo vetre. Môžete si zobrať na pomoc hrdosť, ale ani to nie je tá správna kotva. Oddiali vaše vyplavenie z tohto sveta, ale nezastaví ho. Len ostatní sú mólom, o ktoré sa môžete priviazať.
Nikto vám nebude tvrdiť, že šťastní môžete byť aj bez ľudí. Málokto však vie, že v ich rukách nie je len vaše šťastie, ale aj vaša existencia. Keď sa tí ľudia rozhodnú, premenia vás na prach. Kričíte, no zvuk vášho hlasu je ako strom, ktorý padne v lese. Buď k bubienkom ostatných nedorazí, alebo cez ne bez rezonancie prejde. Záleží na tom?
Ignorácia vás mení na vzduch. Vyprcháva z vás všetko, čím ste boli. A napokon zostane len jediná osoba, ktorá o vás vie, vaše posledné puto so životom. Tou osobou ste vy sami. Ale nie nadlho – skôr či neskôr si uvedomíte, že ak všetci ostatní odmietli vaše bytie podporovať, asi na to majú dôvod. Celé ľudstvo sa predsa nemôže mýliť. Asi naozaj nie ste hodní existencie – a tým sa od vás odvráti aj posledná tvár, ktorá vás držala na tomto svete.
Game over.
Comments
Pridať nový komentár
To vážne? Tak Ti ďakujem. A inak (taký všeobecný komentár), som rada, že som vďaka Enigme mohla spoznať niekoľko skutočne zaujímavých ľudí, s niektorými som v kontakte doteraz. Lenže tá vzdialenosť...
Nie je to len fikcia (ako som už kdesi aj spomínala, moje príspevky písané v prvej a v druhej osobe sú viac založené na skutočnosti, i keď zase ani tie v tretej väčšinou nie sú čisté výmysly), ale nehovorím, že je to celé len o mne a že sa to týka práve tohto obdobia môjho života. I keď na ignoráciu narážam neustále, choré to bolo iba vtedy, keď som narážala LEN na ignoráciu. Nenadarmo je ignorácia klasifikovaná ako jedna z foriem duševného týrania, ale nebola by som verila, akého účinného.
Čo sa týka tej zaujímavosti a Sokola – už si to spomínal, ale stále neviem, či sa nemám náhodou uraziť. :-) No a keby som bola pekná, to už by si, myslím, niekto všimol. (Nápovedou by mohla byť aj prezývka – slovo “adhara” znamená podľa niektorých interpretácií “nádherná” :-))
Nie, pohľadnicu som žiaľ nedostala, asi dakde zablúdila...
Ďakujem. Ale nenechať sa zdeptať – nuž, ako stojí aj v príspevku, ono tá hrdosť pomáha len po určitú dobu. Potom sa zmení buď na narcizmus skombinovaný s mizantropiou, alebo na triezvy pohľad. Takže ak to trvá dlho a stále nič... stále nič...
Čo sa týka tej vety, tú som prepisovala stále dookola až doblba – a ako si mi potvrdila, výsledok furt nič moc. :-) Celkove tento príspevok považujem za jeden zo svojich slabších. Mám pocit, že sa v ňom dosť opakujem a že som neuchopila tú realitu dostatočne výstižne a dynamicky. Niekedy to proste nevyjde, čo už.
okej tak po lopate: si velmi pekná baba, žena, dievča, budúca matka svojich detí :)
tomuto sa už nemáš ako brániť :P
Hah... nemôžem si pomôcť, ale som fakt zvedavá, čo Ti Adhara napíše na tú matku :)
Deti len cez moju mŕtvolu (ja viem, to technicky nejde :-)).
A je dosť scestné súdiť vzhľad podľa avataru. Fotka na avatar totiž bola robená za priaznivého osvetlenia, uhla, tieňa, vzdialenosti, kontrastu, škvŕn na slnku a škvŕn na objektíve fotoaparátu. Naživo vyzerám o 100 % horšie, ak nie rovno o 200 %.
... známi ma varovali, že exotické pohľadnice sa kradnú - je to škoda, boli na nej krásne Moai. Onedlho tu uverejním reportáž z tohto najodľahlejšieho ostrova na svete, takže si ich pozrieš. Sú úžasné.
(Zuzana a Majka mali väčšie šťastie, pohľadnice z opačnej pologule asi k nim dorazili - ale neviem to naisto.)
JA CHCEM PREZRADIŤ TAJOMSTVO!!!!!!!!
Keď si dá Adhara dole okuliare, rozpustí vlasy (alebo aj pekne vypne, to je jedno) a keby urobila na sebe ešte tých pár trápnych dievčenských úprav so šminkami - čo ona neurobí, lebo to nemá zapotreby a je jej jedno, čo si o nej ostatní myslia, vyzerá ako princezná!!!
A to by dosvedčila a Biela Vrana, s ktorou sme boli spolu na Revišti vo vírivke ;) Adhara, tebe by mohla nejedna žena závidieť, ver mi :) máš v sebe oveľa viac, ako sa na prvý pohľad zdá.
Tak táto úvaha je fakt ušitá na mieru dnešnej dobe. Ešte pár storočí dozadu by ju asi málokto chápal. Zato v dnešnej individualizovanej spoločnosti je pocit človeka – vydedenca, pocit vlastnej zbytočnosti známy mnohým.
Inak je to pekne napísané :) niektoré vety ako „Depresia je vyparenie sa z vedomia ostatných.“ sa výstižnejšie ani napísať nedali..
A ešte moja hlúpa rada na záver: keď je človeku najhoršie a nikto ho „nevníma“, tak to treba celé obrátiť. Ja nevidím ich - tým pádom neexistujú ONI, nie ja. Sú len výplodom mojej mysle. Je to síce sebaklam ale lepšie než mať depku :)
Ďakujem, toto ma potešilo. Možno to s tým uchopením reality napokon nebolo až také zlé (po čase sa mení môj názor na vydarenosť mnohých vecí a to oboma smermi).
Je to sebaklam, ale čiastočne je asi sebaklam aj depka samotná. :-)
Po prvé, celý svet sa môže mýliť a často aj mýli. Pravda nezávisí na tom koľko ľudí jej verí, dokonca ani na tom či ju niekto pozná.
Po druhé, ľudia sú rôzni a sú aj takí čo dokážu byť šťastní (či aspoň spokojní) osamote - inak by sme nemali históriu plnú kadejakých pustovníkov. I dnes poniektorí sami od seba volia život na samote (niekoho mi to pripomína...). I keď súhlasím že väčšina asi potrebuje spoločnosť.
A po tretie - nie je pravda že by ťa všetci ignorovali a nikomu na tebe nezáležalo.
Prvé beriem, no problém je v tom, že v podstate ani nezáleží tak na tom, čo je pravda, ako na následkoch plynúcich z toho, čomu ľudia veria. Druhé - zaujímalo by ma, koľko z tých pustovníkov doviedol k samote fakt, že nemali dobrú spoločnosť. Ľudí by som rozdelila skôr na tých, čo samotu znášajú a tých, čo ju neznášajú, ako na tých, čo ju majú radi a tých, čo ju neznášajú (lebo prvá skupina je zastúpená len naozaj minimálnym počtom jedincov, pokiaľ vôbec nejakým). No a po tretie - ako som už písala aj vyššie, netvrdím, že sa tento príspevok vzťahuje na súčasnosť. Niektoré veci sa lepšie hodnotia a popisujú z odstupu. Vlastne takmer všetky.
Áno, áno, ku mne dorazila a bola naozaj prekrásna :) neviem či som písala mail. ak nie, tak to píšem teraz a ďakujem, bola som uchvátená už len obrázkom a na reportáž sa veľmi teším :)
Áno, dorazila :) Tiež sa už nepamätám, či som písala mail, ale minimálne som na to narážala v nejakom komentári k jednej z reportáží. Ja som mala patagónsky ľadovec - tiež perfektné :) Mala som väčšie šťastie ako Adhara... škoda, že tá jej sa niekde cestou stratila.
A teda ešte raz, ak som ešte nie, tak ďakujem. Je to super pocit dostať pohľadnicu niekde z druhého konca sveta :)
Pekné, pesimistické kvapku ale ... ja mám ešte dva životy :).
A prečo také pekné baby píšu také pesimistické veci... nerozumiem.
Nehovorte stále o svojich problémoch,
80 % ľudí to nezaujíma a 20 % si myslí, že si to zaslúžite.
Mark Twain
Nie je toto motto tu náhodou kvôli Tebe :-)
Díky. Nuž, to je tak, že pekná baba by niečo také asi naozaj nepísala. A pesimista je predsa informovaný realista. :-)
OMG, prečo také niečo napíšu len mne a nie inému blogerovi-výlevológovi? Ale o tom som mala už iný výlev – Všetci to môžu robiť, len ja nie. :-)
Žiaľbohu, žijeme vo svete, kde sú ľudia tak obmedzení, že sa pozerajú iba očami. Lebo keby sa nepozerali iba očami, tak Adhara (a mnohé iné) nikdy nevedia, čo je to Depresia. A to ju nepoznám dlho, ale môžem s kľudným svedomím prehlásiť že je to jedna z najsilnejších osobností, s akými som sa doteraz stretla. Stačilo by len ľudí okolo konečne začať VNÍMAŤ, nie iba SLEDOVAŤ...
Tento článok ma mrzí Adhara. Mrzí ma že sa tak cítiš.
(... ak to nie je len literárna fikcia... u Teba človek nikdy nevie...)
... ale my sa o Teba zaujímame, napr. ja osobne Ťa považujem za najzaujímavejšiu osobnosť, ktorá chodí na na naše stránky (samozrejme spolu s neopakovateľným A. Sokolom :), okrem toho si veľmi pekná (môžeš mi veriť - 20 rokov som učil na dievčenskej škole). Toto je však virtuálny svet, ten pomáha pri pocitoch osamelosti a depresiách len sčasti a dočasne, nedá sa žiaľ porovnať s reálnym prostredím, s ktorým je človek denne konfrontovaný.
Ale ver mi, že všetci, čo Ťa čo len trochu poznáme, by sme si k Tebe určite na Tvoju imaginárnu osamelú lavičku pri rieke prisadli a objali Ťa.
Spomenul som si na Teba nedávno dokonca aj na Veľkonočnom ostrove, viem že miluješ raketoplány, a práve tam vybudovali Američania pristávaciu dráhu na príp. núdzové pristátia týchto strojov - pristával na nej aj náš Boeing. Poslal som Ti odtiaľ aj pohľadnicu, len neviem či si ju dostala (z 10 pohľadníc viem o doručení zatiaľ siedmich, ostatné sa asi cestou stratili).
A je v tom, žiaľ, kus pravdy - všeobecne.
A konkrétne, nedaj sa zdeptať. Aj keď to asi znie ako prázdna fráza. Ale ako povedal Vlado, sú ľudia, ktorí by Ťa prišli objať. Takže Ty do tej kategórie nepatríš, nech Ti to ani nenapadne.
A konštruktívne... ono to vlastne vôbec nie je zle napísané, po myšlienkovej stránke veľmi pekne usporiadané :) Akurát vo vete "Kým si vyskúšate nevidenie." by som asi išla cez zápor - nevyskúšate. Znie mi to prirodzenejšie. Ale to je drobnosť.