Je svet v ktorom žijeme skutočný alebo sme neustále klamaní jednou veľkou ilúziou?

   Myslím si, že táto otázka je úplným základom celého poznania. Je to teda vhodný kandidát na prvú tému. Všetko čo vieme o svete sú iba javy sprostredkované (našimi zmyslami). Ako si teda môžme byť istí, že nás naše zmysly neklamú?

O čom točíš ? (definície)
  Možnosti existencie by som rozdelil do štyroch základných kategórií:

  A. Sladké sny (subjektívna realita) - neexistuje nič mimo mňa a všetko čo vnímam sú len moje predstavy. Tento stav sa dá prirovnať k snu, z ktorého sa ale nedá prebudiť (niet kam...).

  B. Červená či modrá pilulka? (virtuálna realita) - reálny svet mimo nás existuje a my sme dokonca jeho súčasťou. Avšak naše vnemy nie sú skutočné ale sú nám niekým podstrčené (na rozdiel od A to nie sú naše vlastné predstavy). Ako príklad poslúži film Matrix alebo aj Truman show.
  C. Sme len postavičkou v hre? (simulácia) - reálny svet existuje ale my nie sme priamo jeho súčasťou. Sme súčasťou [počítačovej"> simulácie ktorá v nej beží. Ako príklad poslúži napr. hra Sims.
  D. Všetko je to zas na mne (objektívna realita) - reálny svet existuje, sme jeho súčasťou a vnímame ho našimi zmyslami. Ako príklad poslúži,... ja neviem ..., skúste sa pozrieť von z okna ?
 
Som spiaci boh ? (subjektívna realita)
  Čo je to stôl? "Leibniz nám vraví, že je to spoločenstvo duší; Berkeley tvrdí, že je to idea v mysli božej; triezva veda, sotva menej podivuhodne, nás uisťuje, že je to veľký roj elektrických nábojov v prudkom pohybe." (B.Russell: Problémy filozofie).

  Otázka či existuje niečo mimo mňa a moje predstavy má hlavne filozofický rozmer a spomeniem ju len okrajovo. Myslím že všetky filozofické prúdy sa nakoniec zhodnú aspoň na tom, že niečo mimo mňa naozaj je. Nedá sa to síce tvrdiť naisto ale mnohé veci tomu nasvedčujú. Napríklad ako to vidím ja:

1. Zmysel objektov ktoré vnímame - taký stôl sa nám môže javiť rôzne (z rôzneho uhlu, pri rôznom osvetlení či nebodaj zväčšení pod mikroskopom). V konečnom dôsledku však dôjdeme k tomu že sa stále jedná o ten istý objekt a teda pravdepodobne existuje mimo naše predstavy (ktoré ho zobrazujú rôzne).
2. Zmysel správania druhých entít (ľudí) - prichádzame do kontaktu z rôznymi ľuďmi s ktorými sa potom dlhší čas nevidíme. Keď sa s nimi znova stretneme tak veci do seba zapadajú - objekty starnú a správajú sa akoby mali vlastnú pamäť či schopnosti

    1. a 2. nie sú nemožné ani pri subjektívnej realite ale sú dosť nepravdepodobné a zrejme by si vyžadovali naozaj disciplinovanú myseľ. Keď by som to prirovnal k snívaniu tak objekty v sne a hlavne postavy sa často objavujú mirnix-dirnix ako ich treba a pri hlbšej analýze postrádajú logiku.

    No a ešte jeden polopatistický argument z vlastnej praxe: Keď sa niekomu postavíte v ringu a každá chyba sa hneď môže citeľne prejaviť zásahom, tak je naozaj ťažké držať sa predstavy, že ten svet čo vám rozdáva rany vlastne vôbec neexistuje :-)

Pozri na tú modrú planétu, tuším v tom programe máme chybu... (simulácia a virtuálna realita)
  Možnosti B a C preberiem spolu pretože majú veľa spoločného. Hlavná odlišnosť je snáď v tom že pokiaľ niekto tú simuláciu vypne tak v prípade C okamžite prestaneme existovať, zatiaľ čo v prípade B sa možno prebudíme do reálneho sveta (kde o chvíľu umrieme keďže nebudeme mať šajnu ako by sme tam mali prežiť).

Prečo áno ? Ako by som ja programoval vesmír...

•  Planckova dĺžka a Planckov čas: Tak toto je hádam najzávažnejší argument. V reálnom svete by som očakával spojitosť, nevidím dôvod prečo by sa mal skladať z ďalej nedeliteľných častí a čas plynúť po skokoch. Naopak pre počítačovú simuláciu je to ako stvorené, svet je reprezentovaný v konečnej štruktúre a jeho vývoj počítaný po krokoch. Takýchto simulácií som už robil bezpočet...
• Teória relativity, informácia sa šíri max. rýchlosťou svetla: Úprimne ? Toto nedáva zmysel. Všetky štyri sily čo poznáme majú na veľké vzdialenosti takmer nulový účinok. Vzásade nehrá rolu či sa prejaví hneď alebo až neskôr. Naopak pre účely simulácie je to priam ideálne. Na vypočítanie nasledovného stavu mi stačí uvažovať blízke okolie pretože čokoľvek čo je ďalej ma v tomto časovom kroku nemôže ovplyvniť. Toto je výrazná optimalizácia výpočtu ktorú i ja neraz používam. Zdá sa, že ktokoľvek nás naprojektoval, má tiež len obmedzené zdroje...
• RNA/DNA: Tak toto je priam ukážka kódovania informácie v programe. I keď na mieste programátora by som túto informáciu pred simulovanými objektami ukryl (takže ja nie som náš stvoriteľ ? Škoda...). Pre objektivitu treba dodať, že ak je svet reálny tá informácia sa tiež musí niekde pamätať, tak prečo nie takto...
• fraktály: Fraktály sú v prírode všade okolo nás (hory, stromy, ...). Fraktály sú spôsob ako sa dá pomocou krátkej informácie zakódovať nekonečne zložitá štruktúra. Ideálne keď nemáme dosť pamäte. Na čo sú skutočnej prírode fraktály, to nedokáže prísť s niečím náhodnejším ?
• simulation argument:Tento článok v stručnosti prezentuje zhruba toto: Predpokladajme že simulácia inteligentných bytostí je principiálne možná. Každá intteligentná civilizácia časom dospeje k tomu že sa pokúsi takúto simuláciu vytvoriť (napr. zo zvedavosti). Rekurzívne potom simulované bytosti vytvoria svoje ďaľšie simulácie a tak ďalej. Nakoniec potom existuje limitne nekonečný počet svetov s inteligentnými bytosťami ale len konečný počet z nich žije v skutočnom svete (ostaní žijú v simulácii). Ak je počet simulovaných svetov limitne nekonečno a počet skutočných je konečný, tak my s pravdepodobnosťou limitne blížiacou sa k 100% žijeme v svete simulovanom. Alebo si naozaj namýšľate že zrovna my sme tí na vrchu pyramídy ??? Pre úplnosť dodám že s týmto sa celkom nestotožňujem (hoci je tam racionálny základ). Hlavný problém je podľa mňa v tom, že každá ďaľšia simulácia bude jednoduchšia a tak nakoniec nastane stav ked sa už v nej nebude dať zrealizovať podsimulácia. I keď stále môže platiť že simulovaných svetov je viac ako reálnych, a tak možno tá pravdepodobnosť že sme simulovaní nie je 100% ale je stále viac ako 50%.

Prečo nie ? Takúto hlúposť vymyslí len príroda...

• Occamova britva: Prečo to vysvetlovať zložito ak najjednoduchšie vysvetlenie je, že to tak proste naozaj je...
• kvantové previazanie fotónov: Nedokážem tak síce preniesť informáciu ale zmena na jednom mieste sa okamžite prejaví na mieste inom, teoreticky ľubovolne vzdialenom. Toto je absolútne nepotrebné a navyše to zbytočne komplikuje výpočet, fakt neviem kto by to dával do programu.
• plytvanie priestorom: Prednedávnom som tento argument zavrhol ako nevedecký pre vysvetlenie prečo by mal existovať iný život mimo Zem. Nedalo mi to a rozmýšľal som ako tento argument použiť nejako zmysluplne (mám rád logické hádanky). Nuž, ak by sme žili v simulovanom vesmíre a boli nebodaj samy, tak je to naozaj úžasné plytvanie priestorom a zdrojov simulácie. Snáď jediné rozumné vysvetlenie by bolo že ešte nejde o ostrú simuláciu ale robia len nejaké počiatočné pokusy...
• limity výpočtu: Existujú isté limity (aspoň v našom vesmíre) ktorými sa dá ohraničiť čo ešte sme a čo už nie sme schopní vypočítať. Takéto limity pravdepodobne existujú všade. Možno problém simulácie sveta je príliš zložitý na to aby sa dal (efektívne) zrealizovať. Ako príklady uvediem: nepomer plochy k objemu s narastajúcim objemom (problém napr. s chladením pri narastajúcom objeme "počítača"), objem rastie len s treťou mocninou zatiaľ čo počet možných prepojení výpočtových buniek v tomto objeme rastie exponenciálne - problém s efektívnou komunikáciou.

Ako simulovať vesmír aby sí to tí drobci nevšimli ?
  Skúsme sa ešte pozrieť na niekoľko techník ako by sa dala simulácia Zeme a našich maličkostí prakticky realizovať.

• dynamické rozlíšenie: Náš svet sa síce akože skladá z rôznych častíc či iných nezmyslov ale naše vnímanie má dosť malé rozlíšenie. Netreba si preto pamätať celú Zem ako obrovské mračno kadejakých kvarkov. Vpodstate postačia jednoduché "textúry" a potrebné detaily sa dynamicky dopopočítajú vždy keď ich bude treba (napr. keď sa ten ujo v bielom plášti kukne do svojho mikroskopu tak mu tam vytvoríme nejaké tie elektróny nech má radosť)...
• obmedzený dosah: Ono my síce vnímame náš vesmír ako ukrutne rozľahlý a veľký, ale na zaklade čoho ? Vpodstate sme sa nikam nedostali. Úplne stačí simulovať Slnečnú sústavu a okolo prehodiť plachtu z ktorej podľa potreby vystrelíme potrebné fotóny či iné častice, nech majú naše dietka nad čím dumať. Ak sa náhodou zdokonalia a doletia k najbližšej hviezde tak len urobíme malý upgrade a budeme simulovať 2 hviezdne systémy s plachtou naokolo (ociii kúp mi novú grafickú kartu prosííím). Alebo tiež môžme proste zníčiť čokoľvek sa k plachte priblíži...
• save/load: Keď sa náhodou objaví niekto moc prešpekulovaný alebo to vyzerá že sa naše bytosti moc zdokonalia, tak ich trocha pribrzdíme (katastrofa? pošleme mesiáša veľkej plachty? či proste vymažeme toho trúfalca čo moc kuká pod mikroskop?)
• nekonečne zložité štruktúry: Na simulovanie komplexných štruktúr pomocou krátkej konečnej informácie môžme použiť buď fraktály alebo pseudonáhodné postuponosti. Rozpínanie vesmíru môžme napr. jednoducho simulovať: východziu polohu objektov vo vesmíre vypočítame z jedného čísla pseudonáhodnou postuponosťou. V každom kroku ju potom jednoducho upravíme na "skutočnú" polohu aplikovaním jednoduchej funkcie podľa uhlu voči Zemi a vzdialenosti. No a podľa toho čo víde pošleme z príslušného miesta na plachte fotón. Tak pozor už letí...

Ako overiť či sme len produktom jedničiek a núl ?
  Nuž vhodný spôsob by snáď bol dôkladné skúmanie sveta a hľadanie nezrovnalostí. I najlepší programátor urobí z času na čas chybu (fakt, dokonca i ja...) a tá sa zrejme prejaví správaním ktoré nebude zodpovedať "pravidlám".

  Ďaľšia možnosť je preskúmať či objekty dokážu naozaj vykonávať svoju funkciu alebo je to len ilúzia - napr. ak by sme usúdili, že nie je v kapacite mozgu aby vyprodukoval vedomie či inteligenciu, tak ten mozog je len kamufláž a skutočný výpočet sa deje inde (a čuduj sa svet u niektorých entít čo som stretol to naozaj vyzeralo tak že nerozmýšľajú hlavou tak teraz fakt neviem).
 
Dôsledky života v simulovanom svete
  Azda najzávažnejší dôsledok je že veci nemáme pod kontrolou. Náš osud do značnej miery závisí od toho ako, a či, tá simulácia bude ďalej prebiehať. Toto nemusí nevyhnutne znamenať že nás niekto sleduje či ovláda. Ten čo vytvoril simuláciu už dávno nemusí byť "medzi nami" (programátori často umierajú od hladu, keď nefunguje rozvoz pizze, či na vyčerpanie, keď zabudnú že treba i spať...).
  Snáď by som ešte spomenul že simulácia nemusí nevyhnutne znamenať že je všetko dané. Kľudne môžme pri výpočte použiť náhodné čísla (ak teda nejaké vôbec existujú).

Ako to teda do pekla je ?
  Na záver, za odmenu tým čo dočítali až sem, prezradím ako to v skutočnosti je! Teda aspoň podľa mňa...
  Keď som naposledy vyšiel z domu tak mi to prišlo že D (objektívna realita) je správne a ten sneh čo teraz vkuse padá treba stále dokola odpratávať.
  C a B (simulácia a virtuálna realita) sa nedá úplne vylúčiť ale keby som programoval vesmír ja, tak by niektoré zásadné veci fungovali inak - a teda to tak asi nebude.
  A (subjektívna realita) mi príde ako čistá fikcia. Tak ale pozor, ak ma niekto naozaj nahnevá tak si ho proste odmyslím. Chcete to naozaj risknúť ?