(1) „Stalingrad

Iwodžima

Mamájov kurgan

Suribači jama

Vejú vánky

od mátušky Volgy,

od Tichého oceánu

Na krídlach vánku pieseň:

o slávikoch

o višňovom kvete.“

(Poéma(t) 1942 a 1945, variant spoluautora. In: Poemat 2008 ©.)

(2) „Interaktívny literárny projekt Verse Versus Verse vznikol v roku 2007 ako jedna z podporných kultúrnych aktivít mesta Košice, kandidáta na Európske hlavné mesto kultúry 2013.“

(Stano Dalimír, Kitta Richard a kol.: Poemat 2007, Zborník interaktívnej poézie, Košice: 2008, Pectus, 96 s., s. 92, ISBN 978-80-969793-1-8. Na básni som participoval iba ako spoluautor. Môj spoluautorský nickname je Gugu. Vo variante básni je namiesto piesni o modrej šatôčke pieseň o slávikoch.)

(3) „Solovji, solovji, ne trevožte soldat,

Pusť soldaty nemnogo pospiat,...“

(Solovji, hudba Solovjev-Sedoj, slová Fatjanov.)

(4) „Sakura sakura

Noyama mo sato mo

Miwatasu kagiri

Kasumi ka kumo ka

Asahi ni niou

Sakura sakura

Hana zakari

Sakura sakura

Yayoi no sora wa

Miwatasu kagiri

Kasumi ka kumo ka

Nioi zo izuru

Izaya izaya

Mini yu kan.

Cherry blossoms, cherry blossoms,

Blanketing the countryside,

As far as you can see.

Is it a mist, or clouds?

Fragrant in the morning sun.

Cherry blossoms, cherry blossoms,

Flowers in full bloom.

Cherry blossoms, cherry blossoms,

Across the Spring sky,

As far as you can see.

Is it a mist, or clouds?

Fragrant in the air.

Come now, come,

Let’s look, at last!“

(Pieseň o višňovom kvete, ktorú spievali japonskí piloti Kami kadze v Druhej svetovej vojne. A ktorú do angličtiny preložil americký frontový pilot.)

(5) Stalingrad a Iwodžima boli miesta neľútostných, zúfalých, krvavých bojov, hrôzostrašných prológov apokalypsy, najväčších hororov dvadsiateho storočia, ktoré boli ďaleko za hranicami ľudskej predstavivosti a fantázie. Navštívil som Stalingrad aj Iwodžimu. Pri každej návšteve som prežíval nevysloviteľný a neopísateľný fenomén genius loci.

(6) Február 1968, streda. Na ranej vizite mi oznámia, že moje zranené koleno je v poriadku. Zajtra sa mi teda končí hospitalizácia vo vojenskej nemocnici.

(7) Štvrtok. Peter je veliteľ vojenského útvaru. A pripíja na môj návrat z nemocnice. Sedíme v jeho kancelárii.

(8) Piatok. Vchádzam do miestnosti a do jej života. Lucia vstáva od stola. Na stole je odspodu osvetlená mapa letových koridorov, ktorá sa odráža na plafóne. Stojí v pozore a salutuje. Podáva hlásenie. Jej meno ani neregistrujem. Iba ju hltám očami. Je vysoká a statná. Krv a mlieko! Husté kučery jej zvedavo vykukujú spod helmy s pripevnenými sluchátkami. Jej prirodzene ryšavá farba vlasov interferuje s ultrafialovou zložkou svetla výbojky. Okolo hlavy jej zažiari aura žltých a zelených kvetov z celofánu. V zelených očiach má žlté pigmentové bodky. Dievča s kaleidoskopickými očami:

“...a girl with kaleidoscope eyes.

Cellophane flowers of yelow and green,

towering over your head.“

(The Beatles: Lucy in the sky with diamonds.)

Pýtam sa na krstné meno. Lucia! V oblakoch. S diamantmi. Statná valkýra Brunhilda z tetralógie Wagnerových opier Prsteň nibelungov. Možno aj Brunhilda bola do ryšava. Kto vie? Dodnes nevieme, že čo sa stalo 3. júna 1908 pri rieke Podkamenná tunguzka. Bola to Tunguzská kométa alebo úlomok Enckeho kométy alebo asteroid alebo meteorit alebo...? Nuž, potom to mohla byť trebárs aj letiaca valkýra. Lucii sa o hodinku končí smena. Pozývam ju do reštaurácii neďaleko kasárne. V reštaurácii ju zase pozývam na sobotňajší ples medikov. K dispozícii bude aj hosťovská izba. S kľúčom na vrátnici. Môžeme si doniesť pitie s jedlom a ostať tam až do utorka. Lucia pozvanie prijme.

(9) Sobota. Na plese. Tancujem tango s Luciou. Aj takto si rehabilitujem koleno.

(10) Nedeľa a pondelok. Dva dni budem v tejto izbe iba s Luciou. Vymýšľame si a rozprávame rozprávky. Názvy rozprávok sú: prvá láska, potopená loď, jaštery, dedko a babka s repkou, sedem trpaslíkov, horský bicykel, prvý máj z okna, kolovrátok, synchronizované plávanie, slávnosti piva, ples s uhorkou, zápas s medveďom, Lilith a Solveig.

(11) Streda. Nikola mi neodzdraví. Pýtam sa prečo?! Namiesto odpovede ma niekam pošle... Nikola je vojenský špecialista na elektrické letecké prístroje a tlmočník ruštiny. V Slovenskom národnom povstaní pri núdzovom pristavaní prišiel o ľavé oko. Roku 1949 si prečítal Príbeh ozajstného človeka a ako Meresiev sa chcel vrátiť k lietaniu. Ale nevyšlo to.

(12) Štvrtok. Už viem, prečo sa na mňa Nikola hnevá. Aj on miluje Luciu.

(13) Marec, pondelok. Už od rána mám na starosti školenie, ako prežiť v extrémnych podmienkách. Nazývam to, že ako prežiť koniec sveta. „Vivere est militare, ipse dixit Seneca.“ Život je boj. Boj o prežitie. Začínam podľa vojenskej Príručky pre prieskumníkov. Na začiatku a konci sa tam píše:

„Len pre potrebu príslušníkov československých ozbrojených síl, Ľudových milícií, Zväzu pre spoluprácu s armádou a poslucháčov vojenských katedier vysokých škôl. Majitelia musia urobiť také opatrenia, aby sa výtlačok nedostal do nepovolených rúk.“

Sme síce letecký útvar, ale táto príručka je najlepšia. Všetci to vedia. Využívajú ju aj košickí trampi a pražskí čundráci. Príručka sa mi zmestila do vrecka maskáčov. Z vrecka ju nevyberám, lebo ju dobre poznám. Z hlavy hovorím o jej kapitolách aj s ukážkami. Z pod hlavne sapíku stiahnem bodák a používam ho ako zálesácky nôž boowie. Pri výcviku mi pomáhajú dvaja absíci. Prvý vyštudoval chirurgiu. Hovorí o dôležitosti duševného výcviku na prežitie. Vojnoví chirurgovia už o tom mnoho popísali. Vojaci často zomierali v dôsledku psychického šoku aj pri ľahších zraneniach. Naopak, často prežili ťažké zranenia, lebo boli voči šoku odolní. Platí to aj pre stres. Druhý absík vyštudoval orientálnu filozofiu. Hovorí o duševných cvičeniach majstrov bojových umení. Dobre si s absíkmi rozumiem. Moja bývala manželka študovala medicínu. Ja som zas trénoval džudo aj karate. Analyzujeme čínsky hexagram I ťing.

Šestka úplne dole: „Preto je lepšie sa zdržať“.

Deviatka na druhom mieste: „Ale nutná trpezlivosť nesmie byť len lenivé vyčkávanie“.

Šestka na treťom mieste: „Len tak bude prevrat možný“.

Deviatka na štvrtom mieste: „A nastoliť vládu“.

Šestka na piatom mieste: „Víťazstvo sme dosiahli“.

Deviatka úplne hore: „Preto, že sme si istí novou dobou, nie je to chyba“.

Nácvik je v poradí činností, bez ktorých najmenej vydržíme. Začíname s dýchaním, bez ktorého vydržíme iba pár minút. Viac vydržíme bez tekutín, potom bez spánku a najviac bez jedla.

„– k zníženiu pocitu smädu je možno vložiť do úst (pod jazyk) čistý oblý kamienok, ktorý dráždením slinných žliaz vytvára sliny.“

Späť sa dá všade a jesť sa dá všetko. Dlhšie vydržať bez jedla je niekedy prospešné. Chorý pes sa inštinktívne sám začne liečiť hladovkou. Rytmus dýchania na prežitie nacvičujeme s počtom krokov, podľa prvej rovnice:

„Nádych, ku zadržaniu dychu po nádychu, ku výdychu, ku zadržaniu dychu po výdychu, rovná sa štyri kroky, ku dvom krokom, k ôsmim krokom, k jednému kroku.“

Najlepšie sa nacvičuje pri prechádzke lesom. Prečo? Malé zmeny atmosférického tlaku v kopcovitom lesnom teréne majú blahodarný vplyv na ľudský organizmus. Najmä ako prevencia cievnych a srdcových ochorení. Čo keď nás v extrémnych podmienkách zradí srdce? Nuž a v lese je aj zdravší vzduch. Zhlboka a uvoľnene dýchať pri strese. Kvôli uvoľneniu a prekrveniu si pomasírovať udretú časť tela. Sú to dobré rady, ktoré sú overené mnohoročnými skúsenosťami našich predkov. Čínski majstri bojových umení využívali na prežitie tradičnú čínsku lineárnu a bodovú mikromasáž, manupunktúru a akupresúru. Najmä po zraneniach. Nacvičuje sa podľa druhej rovnice:

„Osemdesiatosem, delené osem, rovná sa jedenásť.“

Druhá rovnica je zašifrovaná rečou tela v dvoch choreografiách. Prvá je choreografia bloku mawasi uke v postoji uchi hachiji dachi, čiže vnútorný postoj po obvode osmičky. Druhá je choreografia erotického brušného tanca. Pre prežitie ľudstva je dôležitý rozmnožovací pud. Preto sa podľa druhej rovnice nacvičuje čínsky spôsob súlože. Choreografia brušného tanca vychádza z imaginárnej predstavy písania druhej rovnice, na virtuálnu stenu alebo podlahu, s virtuálnou kriedou, ktorá je umiestnená v panvovej časti chrbtice, pod krížovou kosťou. Krížová kosť, „os sacrum“, je svätý Grál ľudského tela. Pri brušnom tanci sa prebúdza Hadia sila, ktorá po prebudení stúpa pozdĺž chrbtice nahor. Je to mystický zážitok. Nech je pre nás mystický zážitok Veľkým darom – a aj poslaním šíriť ho ďalej!

(14) Manévre Šumava mali pôvodne trvať od 20. do 30. júna. Namiesto desiatich dní manévre trvali viac ako dva mesiace. Rusi začali prichádzať už 27. mája. Bola to ako operetná tragikomická predohra: budú nás okupovať naši vlastní spojenci?! Náš kontráš došiel pred polnocou z výcvikového priestoru Doupova do neďalekého vojenského stanového tábora. V stane bolo horúco. Preto si v spacáku ľahol vedľa stanu. Je to síce proti bezpečnostným predpisom. Ale kontráš môže všetko. Aj porušovať predpisy. V noci mu pneumatika auta s radarom prešla cez krk. Bolo to ešte v medziach plánovaných strát manévrov Šumava. Zomrel kontráš, nech žije kontráš! Za nového kontráša vymenovali Nikolu a súčasne ho aj povýšili. Nikola najprv oslavoval povýšenie v reštaurácii. Až do záverečnej. Aj s Luciou. Potom Luciu pozval k sebe na byt. Obidvaja sa ešte viac opili. A nakoniec zaspali. Opitá Lucia sa v polospánku napila vody z poháru, do ktorého si Nikola pred spaním odložil svoje sklenené oko. Skoro ráno Luciu zobudil budík, aby stihla rannú službu na letisku. Nikola naďalej spal tvrdým spánkom opilca.

(15) Ja som medzitým bol na ostrých nočných streľbách. Po návrate som si ešte pospal. Potom som sa s gazíkom ponáhľal za Luciou. Zaviezli sme sa do lesa pri záložnom letisku. Milovali sme sa odzadu na zadnom sedadle. Náhle Lucii z kakaového oka vykuklo oko! Po milovaní som z nej oko vybral, umyl v blízkom potôčiku a zabalil do vreckovky. Zaspieval som Lucii pesničku košických čavargošov:

„Megáll a tudomány, megáll az ész,

ebből a seggből valaki néz!“

Pre Luciu som preložil text pesničky z maďarčiny do slovenčiny:

„Ostáva stáť veda aj rozum,

veď z tohto zadku niekto pozerá!“

Dejá vu. História sa opakuje. „My story, his story and history.“ Keď som Nikolovi vrátil oko, tak som mu najprv blahoželal k povýšeniu a menovaniu. Ešte som dodal, že bdelé oko kontráša ma byť doslova všade. Trebárs aj tam, odkiaľ som ho vybral.

(16) 18. august, ráno.

GUSTO: Dobre oholený, úspech zaručený. A po oholení ranná nedeľná kázeň na vrchu. Naučil som sa ju naspamäť. V hlave sa to predsa len najlepšie uchováva aj prenáša. Problém nie je naučiť sa naspamäť, ale zabudnúť. Napríklad, po skúškach tie nudné a nepotrebné poučky. Ja si totižto pamäť šetrím pre skvosty svetovej literatúry.

PETER: Je síce nedeľné ráno, ale prečo je to kázeň na vrhu? Veď sme na balkóne.

GUSTO: Je to kvôli podobenstvu o svetle sveta v kázni na vrchu. „Vy ste svetlom sveta...“ Evanjelium podľa Matúša, piata kapitola, štrnásty verš... Kde sa začína fantázia, mýtus, legenda, realita? A kde končí? Taký je začiatok a koniec cesty poznania. Vo dne je osvietená svetlom sveta. V noci sa ukrýva vo večnom kolobehu života bájneho vtáka fénixa. Ku koncu života zhorí ako padajúca hviezda. A zakaždým sa znovu zrodí z vlastného popola. Ako energia a hmota, ktoré nevznikajú, nezanikajú, iba menia svoju formu. Einstein pomocou štvorca rýchlosti svetla vložil medzi energiu a hmotu symbol rovnosti. Sloboda, rovnosť, bratstvo! Tak vykríkol vyslobodený duch energie, ktorá bola spútaná v začarovanej Aladinovej lampe. Bol to jeden z najväčších objavov v dejinách ľudstva. A ako sa prvýkrát využil? Ráno 6. augusta 1945 nad Hirošimou zhorela padajúca hviezda. Do výšky stúpal obrovský hríb z popola vtáka fénixa. A potom padal na zem ako čierne slzy. Bol to hrôzostrašný začiatok novej atómovej doby... Byť alebo nebyť v pravý čas na správnom mieste? To je rozšírená Hamletova otázka. A tu je ten čas a to miesto. Je 18. august. Meniny má krásna Helena. Kvôli nej sa začala vojna v Tróji. A po jej skončení sa začalo putovanie Odysea. Sme na dôstojníckej slobodárni, vojenský útvar číslo také a makové, ktoré vrabce vyzobali.

PETER: Kontráš sa už kvôli tým vrabcom na teba sťažoval.

GUSTO: A čo ty na to?

PETER: Pripomenul som mu, že to bol anonymný dotazník. Zrejme až tak anonymný nebol. Potom, že to máš za pár. A nakoniec, že je to len sranda.

GUSTO: A sranda musí byť, aj keby nebolo na chlieb náš každodenný... Hašek a Heller písali o oboch svetových vojnách s nadpriestoročasovým zmyslom pre srandu. Vojak Švejk a kapitán Yossarian sú najväčší bojovníci, lebo bojujú proti nezmyselnosti vojny. A Yossarian slúžil u letectva ako my... Takže, čo nás dnes čaká a neminie?

PETER: Sľúbil si, že odskúšame na mojom lietadle náš zlepšovák. Je to makačka. Doobeda to nestihneme. Naobedujeme sa a budeme pracovať aj poobede, aby sme stihli večeru.

GUSTO: A po večeri v péveeske aj film Hvězda zvaná Pelyněk. Videl som ho ešte v civile. Nádherný film! Dej sa odohráva v dobe Švejka a jeho svetovej vojny. Predtým som videl film Niekto to rád horúce. Porovnával som tanečné a spevácke show Bohdalovej s hollywoodskou superstar Monroe. Bohdalová je omnoho lepšia a dokonca ani Brežnev sa jej nevyrovná!

„Okná na spálni Brežneva sú vždy dlho do noci vysvietené, lebo si pred spánkom prekladá zo saka na pyžamo všetky svoje vyznamenania. Pritom hľadí do zrkadla a vraví: ja star, ja očeň star... ja superstar!“

Brzobohatý zase s umelecky pôsobivým a emotívnym pátosom uviedol podobenstvo o hviezde Palina. „A zatrúbil tretí anjel...“ Zjavenie, ôsma kapitola, desiaty verš.

(17) 18. august, doobeda.

GUSTO: Boh vojny Mars by si zgustol na tomto pohľade. Cez buzerplac rezko pochodujú naši zdatní vojaci. Spievajú tú istú pieseň, ktorú budú večer vo filme spievať vzbúrení vojaci. Pridajme k tomu tvoj hrdinský tenor a môj sýty barytón.

„Okolo Hradce v malé zahrádce rostou tam tři růže. Cárárá!

Jedna je červená, druhá je bílá, třetí kvete modře.“

PETER: Dúfam, že aj naša práca nám pôjde tak dobre ako spev.

(18) 18. august, poobede.

GUSTO: „My letci máme oceľové vtáky.“ Pohľad na naše lietadla ma vždy nadchne! Na lesklých povrchoch lietadiel sa odráža obloha s letiacimi vtákmi. Mechanické lietadlá, organické vtáky a magickí anjeli. Sládkovič sa vo svojej Maríne pýta. „A čo je mladosť? Dvadsaťpäť rokov?“ A odpovedá. „...je anjel v prachu zaviaty!“

Sládkoviča v piesni dopĺňa Braxatoris s Dusíkom.

„Marína, rád Ťa mám, ako vták voľný let.

Keď mieri k výšinám, by spevom skrášlil svet.“

Tak do práce, aby sme stihli večeru aj film.

PETER: Buď práci česť!

(19) 18. august, noc.

GUSTO: „Človek mieni, pán boh mení! Hlas ľudu, hlas boží.“ Znie to síce ako protirečenie, ale je to tak. Pôvodne myšlienka o socializme s ľudskou tvárou vyrástla zo šľachetného a úprimného srdca. Ako červená ruža z okolia Hradca. Ale v Československu vraj zúri kontrarevolúcia. Postupne sa začali šíriť takéto a podobné nezmysly. Nuž a proti hlúposti má zdravý rozum malé šance na úspech. A to je vždy začiatok konca.

„Mladý lekár má službu na gynekologickom a pôrodníckom oddelení. Má ho vystriedať ďalší lekár. Ten ale nepríde. Musí preto odkrútiť službu aj za neho. Síce to zvládol, ale je smrteľne unavený. Ráno kráča po slnkom zaliatej ulici. Sleduje okoloidúcich ľudí. S úľavou si povzdychne. Konečne vidím ľudské tváre! Tváre!!“

Socializmus s takouto tvárou mohol vymyslieť trebárs aj unavený Bulgakov. Študoval medicínu v Kyjeve. Potom praxoval v malej dedinke. Keď tam pôrodná baba niečo zbabrala, tak to naprávala lekárska veda. Takže aj Bulgakov si užil svoje! Počas rokov 1966 a 1967 bol uverejňovaný na pokračovanie jeho román Majster a Margaréta. V Moskve, v „žurnale“ Moskva. Mohol som ho vykšeftovať za jedinú fotku miss august 1967. Je v červených dvojdielnych plavkách. Na hlave červená čiapka. Až na tie plavky vyzerá ako v rozprávke o červenej čiapočke. A má aj také ľubozvučné rozprávkové meno. Dede Lind. Za román som ale veľkodušne dal celý Playboy. A veru neľutujem. Je to paráda!

„Tma prišla od Stredozemného mora a zahalila mesto, ktoré miestodržiteľ tak nenávidel.“

Ukážka je z dvadsiatej piatej kapitoly, kde sa opisuje ukrižovanie. Pôsobivo vystihuje dusnú atmošku dnešných dní. Aj socializmus s ľudskou tvárou ukrižujú. Nazvú to bratská pomoc. Nie priateľská. Priateľa si môžeš vybrať. Brata nie.

PETER: Podľa teba teda prídu?

GUSTO: Určite! A nielen podľa mňa. Aj podľa teba. Netvár sa, že o tom nevieš.

PETER: Veď je to len šuškanda.

GUSTO: Šuškanda? A čo spravodajská služba? Ktorý zdroj je vlastne spoľahlivejší a dôveryhodnejší?... Nuž, ťažko povedať.

„Manévre v Izraeli. Americký poradca navrhne náčelníkovi štábu, aby to spustil. Náčelník sa nahne k svojmu pobočníkovi a zašepká mu do ucha. Poradca sa začuduje. Náčelník iba riekne. Je to O. K., ono sa to rýchlo roznesie!“

Dejiny sa opakujú. Zo šuškandy, aj z hlásenia spravodajskej služby, boli už dopredu dobre známe dátumy 22. jún 1941 a 7. december 1941. Napadnutie Sovietskeho zväzu a útok na Pearl Harbor. A čo na to papaláši v Sovietskom zväze a USA?

PETER: Nič.

GUSTO: A sú to dve najväčšie mocnosti. Čo potom môžeme očakávať od našich papalášov?

PETER: Nič... A to prídu tak skoro, že si už teraz nastavuješ náramkové hodinky?

GUSTO: Prídu asi za dva alebo štyri dni, aritmetický priemer je tri. Najpravdepodobnejší dátum je 21. august. A nenastavujem si hodinky. To sa iba dotýkam prstencového ruženca na remienku hodiniek. Bolo to asi pred dvoma mesiacmi... Už si spomínam, v nedeľu 16. júna. Práve kvôli posväteniu ruženca ma Lucia pozvala k svojej priateľke a mojej spolužiačke. Na „Rusnaky“. Svet je malý. Vďaka opušťáku som mohol prísť. V malebnej a rázovitej dedinke oslavovali 13. jún 1968. Vtedy bola znovu obnovená ich cirkev, ktorú zrušili v nešťastný piatok 28. apríla 1950. Gréckokatolícky farár, aj pravoslávny pop, vyzvali všetkých, aby si pripili. Na vzájomnú znášanlivosť a ohľaduplnosť. Na spoločnú reč v modlitbách, náboženských piesňach a koledách. Na spoločné posvätené ružence a obrazy.

„Televízny prenos obrazu, s koncertom pop music show, sa prvýkrát v dejinách uskutočnil už v cárskom Rusku. Pop preniesol posvätený obraz z jednej do druhej zemljanky. Sedel pod obrazom a hral na balalajke!“

Žiaľ, nie všade sa takto oslavovalo... A prečo sa vlastne dotýkam ruženca? Pokúsim sa to vysvetliť. „Vieš aký je rozdiel medzi kométou a majorom?“

PETER: To poznám. „Kométa je hviezda s chvostom a major je chvost s hviezdou.“

GUSTO: Major má na výložke päťramennú hviezdu. Vo večernom filme sa spomínala hviezda Palina. Nuž a hviezda s prsteňom sú spojené v ruženci. Ruženec je totižto hviezda na prsteni. Má jedenásť ramien...

PETER: Prepáč, že ťa prerušujem. Náš radista by povedal, že nie sme naladení na rovnakú vlnovú dĺžku. Je to iná reč. Ráno to ešte šlo. Možno preto, že už z detstva poznám príbehy o vtákovi fénixovi, Aladinovej lampe, Helene trójskej a Odyseovi.

GUSTO: Takže sa iba trápne predvádzam.

PETER: Tak som to nemyslel.

GUSTO: Veľký mysliteľ prehovoril. Ibaže zatiaľ nie si ako mysliteľ uvedený v žiadnej učebnici!... Ale máš pravdu. Bojovníci ako my majú aj myslieť. Odyseus vymyslel dreveného koňa s úkrytom pre bojovníkov. Vďaka tomu Gréci zvíťazili nad Trójanmi. „Pravda víťazí!“ Tak znie bojové heslo na zlomenej československej šabli z roku 1928. Nedávno som si ju kúpil v starožitníctve. Pekné podobenstvo. Ale zvíťazí pravda? Je jedenásť bojovných lampasákov a jeden zbabelý. Koho si budú ľudia v budúcnosti viac pamätať?

PETER: Toho zbabelého.

GUSTO: O zbabelosti je v Majstrovi a Margaréte písané v dvadsiatej šiestej  kapitole.

„Pilát s tvárou vykrivenou od napätia prižmuroval oči a čítal:... uzrieme čistú vodu rieky života... ľudstvo bude hľadieť k slnku cez priezračný krištáľ... Vtom sa zimnične roztriasol. Medzi posednými riadkami rozlúštil slová:...niet väčšej chyby ako... zbabelosť...“ A o pár riadkov ďalej. „Matúš otvoril ústa a s vytreštenými očami hľadel na miestodržiteľa, ktorý ticho pokračoval: – Nie je to veľa, ale aspoň niečo som urobil.“

Pokúsime sa aj my aspoň niečo urobiť?

PETER: Nuž, pokúsiť sa môžeme... Ale o čo, ako a s čím?

GUSTO: Riešenie sa nám ponúka v Majstrovi a Margaréte už v prvej kapitole.

„– Preto, – odpovedal cudzinec a prižmúrenými očami pozrel na oblohu, kde v predtuche večerného chladu nečujne krúžili čierne vtáky, – lebo Anuška už kúpila slnečnicový olej, a nielenže ho kúpila, ale aj rozliala. Takže schôdza sa nekoná.“

Rozliaty olej! Dá sa využiť ako účinná zábrana proti pristátiu v noci. Lebo vlci prichádzajú v noci. A spôsob, ako sa u nás pristáva, dobre poznajú. Veď ho predsa oni vymysleli. Pokúsim sa ťa naviesť na spoločnú reč. Prosím ťa, začni s opisom pristávania.

PETER: Pilot s pomocou leteckých rádiomajákov je navádzaný na pristávaciu dráhu, ktorá je vysvietená ako na kolotoči.

GUSTO: Alebo je osvietená svetlom sveta. Veď svet je ako kolotoč. Ráno som o tom kázal. Rádiomajáky aj svetlá sa ale dajú rýchle vypnúť. A keď sa vypnú, tak nastupuje ich najskúsenejší stíhací pilot. S krycím menom Vlk. Pristal by naslepo, zaroloval na koniec dráhy, urobil čelom vzad a rozsvietil silné diaľkové svetlá, ktoré sú pripevnené pod obidvoma krídlami. Ďalší piloti by už pristávali na osvietenú dráhu. Lenže podvozok lietadla, s Vlkom na palube, sa šmýka po rozliatom oleji. Lietadlo preto prešvihne dráhu a rozflákne sa. Letisko sa neobsadí zo vzduchu. Až neskôr ho obsadia pozemné jednotky. Trošku sa to oddiali. Ale nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie.

„Umývač okien vypadne z okna na najvyššom poschodí mrakodrapu. Padá voľným pádom. Pred očami sa mu mihajú poschodia. Pri každom mu hlavou prebleskne myšlienka, že zatiaľ to nie je najhoršie.“

Pri nácviku sa bude rozlievať namiesto oleja iba voda. „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku!“ Celý nácvik sa dá za krátky čas a v pohode stihnúť.

PETER: Dnes si celý deň pil iba svoj návykový zelený čaj a ja svoje nenávykové červené víno. Na rozdiel od teba som viac menej spoločenský unavený. Ale dobrý spánok to napraví. Pokračovanie sa preto odkladá na zajtra ráno.

(20) Streda, 21. august. Nikola vníma prvý deň okupácie v alkoholickom delíriu. A aj ďalšie dni a noci. Preto namiesto neho idem s Petrom ako prekladateľ k Rusom. Cestou späť zbadám pri vojenskom náklaďáku dievča. Je ako malý ostrovček ľudskosti, uprostred oceánu neľudskej okupácie, zákernosti, klamstiev, zrady, zloby, nenávisti, bezmocnosti, bezcitnosti a márnosti. Malý ostrovček Iwodžima, obklopený šírym Tichým oceánom. Spomeniem si na fotku: na sopečnej hore Suribači jama vztyčuje americkú vlajku mariňák Strank. Pochádza z Jarabiny na Slovensku. Je to blízko dedinky, kde som s Luciou posvätil ruženec. Pripomína mi to dve reinkarnácie. Čínska bohyňa milosti Kuan jin, ktorú tajne miluje opičí kráľ Sun wu kchung. Jej reinkarnácia je japonská slnečná bohyňa Amaterasu ó mi kami. Uctievajú ju ako božského predka japonskej cisárskej rodiny. Poslala na zem svojho vnuka, aby sa ujal vlády v Japonsku. Jeho meno je Ninigi no mikoto. Druhá je reinkarnácia slnečnej bohyne na slnečné dievča pri náklaďáku. V helme, rozpálenej slnečnými lúčmi, sa mi varí spotená hlava. Snáď len preto sa dávam s jej otcom do reči. Dozvedám sa, že dievča sa volá Vasilisa. Ako Vasilisa premúdra a prekrásna z ruskej rozprávky. Je to jedináčik a je žiačkou prvého ročníka na zdravotníckom učilišti. Otec sa volá Vasilij. Bývajú v Smolensku. Matka Vasilisy musela služobne vycestovať do Vladivostoku. Otec s dcérou ostali doma stráviť spolu koniec prázdnin. Úplne sami. Prišli za ním v noci. Našťastie mu dovolili dcéru zobrať so sebou ako pomocníčku pre zdravotníčky. Nuž a tak sa aj s dcérou ocitol v Československu. „Vox populi vox Dei, ipse dixit Homér.“ Boží hlas ľudu sa mení na skutky. Ľudia v Československu otáčajú orientačné tabule na cestách. Tylová vojenská jednotka, s proviantom a poľnou kuchyňou, zablúdi a skončí pri inej jednotke. Ostanú bez pitia a jedla. Sú smädní, hladní, nevyspatí a unavení. Otec sa pýta, či by som mohol priniesť pre dcéru vodu a jedlo. V očiach sa mu zaligocú slzy. Lebo ľady medzi nepriateľmi sa môžu roztopiť aj na slzy. Rýchlo sa na otočku s gazíkom vraciam späť. V plnej poľnej mám zonky a kádečka. Čo vojak, to skratka: ZON je zdravotne osviežujúci nápoj, čiže limonáda a KD je konzerva denná. Je to vlastne sada konzerv. Medzi nimi aj konzerva s ovocným chlebíčkom. Vasilisa práve dopila fľašu zonky, ktorú zajedala ovocným chlebíčkom. Na hornej, nádherne krojenej lesklej pere, sa prilepila odrobinka z chlebíčka. S nežnou eleganciou ju jazýčkom zlíže. Otec sa možno predo mnou hanbí piť a jesť. Začnem spievať pesničku z Druhej svetovej vojny. O malej zdravotníčke:

„Nam v sanbate govorjat: Eto čisto detskij sad.

Mileňkaja, maleňkaja, čuť poboľše valeňky.

No zato udaleňkaja, maleňkaja Valeňka.“

(Sanbat je skratka pre sanitarnyj bataljon.)

K spevu sa pridávajú aj dcéra s otcom. Sme ako malý spevokol nádeje v krajšiu budúcnosť. Z bezpečnej vzdialenosti nás sledujú ďalší ruskí vojaci. Niekoľkí sa pridajú k spevu. Veď je to známa a obľúbená pesnička. Nasadám s prázdnou plnou poľnou do gazíka a odchádzam. Mávajú mi na rozlúčku. Odvtedy na to spomínam každý rok na Vianoce. Prečo? Lebo vtedy som prvýkrát zažil pocit celoročných Vianoc. Spomenul som si na časy, keď som bol ešte dieťa školopovinné a mladý pionier, čo bráni mier. Začiatok. V škole na veľkú nástennú mapu Sovietského zväzu špendlíkom pripichujeme postavičku dedka na saniach. Sledujeme jeho cestu. Začína na Čukotke. Cesta pokračuje: Kamčatka, Ázia, sibírske tundry, Ural, Volga, Európa, povolžské stepi, Čop, Čierna nad Tisou. Cesta končí na štadióne v Košiciach, kde dedka slávnostne privítame. Je to dedo Mráz. V americkom kreslenom filme je to santa Claus. Na dedovej vyblednutej pohľadnici je to svätý Mikuláš. Dedo boduje. A k nám domov chodí súkromne Mikuláš. Dobrým deťom nosí sladkosti a zlým uhlie. Našťastie, my doma sme dobré deti. Prvé pokračovanie. Katolícke Vianoce. Štedrý deň. Ježiško nosí darčeky pod Vianočný stromček. Druhé pokračovanie. Nový rok. Vo filmovom týždenníku a v kreslených ruských rozprávkach dedo Mráz znovu rozdáva darčeky. Tretie pokračovanie. Ortodoxné gréckokatolícke a pravoslávne Vianoce. Traja králi. Oficiálny dedo Mráz a neoficiálny disidentský Ježiško znovu rozdávajú darčeky. Opakuje sa to každý rok. Od Mikuláša 6. decembra. Až po Troch kráľov 6. januára. A prečo len tak krátko? Prečo nie sú celoročné Vianoce? Veď je dobré dostávať dary. A ešte lepšie je dávať dary! Po celý rok dostávať bozky a dávať bozky. Taký je Vianočný bozk.

(21) Odvtedy ubehlo štyridsať rokov. Je príjemné letné ráno. Surfujem na webe. Z ponad monitoru osobného počítača ma bedlivo sleduje oko malej videokamery. Ako oko kontráša. Sťahujem film. Potom ho spúšťam na prehrávači. Čítam, že dej filmu je vymyslený a akákoľvek podobnosť je iba náhodná. Ale tento dej nie je vymyslený. Je celý od začiatku do konca pravdivý. Sťahujem ďalší film. Klasický špageti western: Vtedy na západe. S hviezdnym obsadením. Fonda hrá zlého a Bronsom dobrého hlavného hrdinu. V najnapínavejších okamžikoch sa obidvaja usmievajú. Po chvíľke rozmýšľania už viem prečo. Život je krátky. Najmä pre pištoľníkov. Preto, uži si dňa. A vždy s úsmevom. Pekne to znie aj v cudzine: carpe diem, keep smiling. Z obrazovky počítača sa na mňa usmeje smajlík. Sťahujem hudobné videoklipy. Speváčky a speváci spievajú piesne o láske. V tvári majú prehnaný výraz utrpenia. Prečo? Veď láska je pekná, príjemná a milá. Vypnem prehrávač. Začnem spievať ruskú pieseň z Druhej svetovej vojny. O slávikoch. Aký to kontrast! Je to síce smutná pieseň, ale nevidím dôvod, prečo by som sa mal tváriť ako na mučidlách. Tvárim sa normálne. Myslím na vojakov. Aj na front už prišla jar. Noc pred ranným útokom. Vojaci nemôžu zaspať. Zajtra ich čakajú kruté boje. Mnohí z nich v boji padnú. Zažínajú sa prvé ranné zore. Nad zablatenými zákopmi znie spev slávikov, ktorý prehlušujú výstrely a sykavý piskot mínometnej paľby. Vojaci sú premrznutí, hladní a nevyspatí. Mnohí z nich sa po zraneniach iba nedávno vrátili na front z poľnej nemocnice. Nad ránom rany po zraneniach najviac bolia. Pri speve slávikov vojaci na chvíľku zabudnú na hrôzy vojny. Prežívajú malé, a tak vzácne okamžiky šťastia. Myslia na svoje deti, manželku, rodinu, snúbenku, milenky a vzdialený sladký domov. Milenky a sladký domov frontových vojakov. Sweet heatrh, sweetheatrh a sweet home. Znie to ináč ako v banálnych textoch pop music. Potom spievam pieseň Capricious horses. V ruskom origináli. Je to kultová pieseň Vysockého, priam ako stvorená pre karaoke. Sára ma pozýva na čaj o piatej. Sára je národniarska ex poslankyňa a odborníčka na kreatívne písanie. Čaj nalieva do dekoratívnych šálok, ktoré majú tvar kociek. Predvádzam pre Sáru čajovú metaforu kreatívneho písanie. Obe šálky dám tesne k sebe. Podľa druhej vety termodynamickej, energia tepla prechádza z teplejšej šálky s poéziou na studenšiu šálku s prózou. Pri rovnakej hmotnosti má poézia väčšiu energetickú koncentráciu a výbušnosť ako próza. Pri výbuchu kilogramu dynamitu sa uvoľní viac energie ako pri zhorení kilogramu uhlia. Čajová metafora je metaforou informačnej spätnej väzby medzi čitateľmi, autorom a spoluautorom. Najprv sa literárny produkt zverejnení na verejne prístupnom internetovom portáli. Potom nasleduje emailovanie, blogovanie, ICQ, skype a podobne... Dôkazom funkčnosti čajovej metafory je fungovanie portálov: Fantázia © alebo už spomínaný Poemat 2008 ©.

„Pútnik, keď prídeš v tento dom,

jedz a pi, čo ti hrdlo ráči.

Verše však nepíš. Majster býval tu!“

(Nápis na dome čínskeho básnika Li po.)

Z DVD prehrávame cyklus „Dejiny písma“, ktorý som si predtým stiahol z TV kanálu „Viasat History“. Má tri diely. Súčasní lingvisti, spisovatelia a ďalší odborníci, tam hovoria o kreatívnom písaní. Zoznam mien je reprezentatívny. Najprv, dámy, ktoré majú prednosť. Devätnásť mien: Atwood, Bauman, Schmandt-Besserat, Chuang wei jen, Scancarelli, Weinberg, Lewin, Weston, Menn, Li, Samen, Chomsky, Leadbeater, Brown, Albrecht, Ferris, Brady, Lopéz-Lebrón a Brewer. A štyridsaťsedem mužských mien: Pinker, Leonard, Searchinger, Berns, Bright, Aronoff, Ladefoged, McWhorter, Tinney, Allen, Razjou, Leichty, Mair, Liu, Daniels, Conley, Smith, Parkinson, Hawass, Earl, Burroughs, Louedders, Carstenson, L. Atkins, R. Atkins, Miller, Shepard, Troupe, Wahab, Barbour, Schwartz, Chang, Rowland, Bennett, Landman, McIntyre, Fletcher, Tyson, Berners-Lee, Lyman, Lyon, Reid, Seife, Bayer, Bovill, Gledhill, LeClerc a Greenstein. A všetci podávajú ďalšie dôkazy o funkčnosti čajovej metafory. Odborníkov si ešte podľa mena a priezviska vyhľadávame aj na internete. Sáre potom dám čítať tento článok. Celý ho prečíta. A vracia sa k odsekom (14) a (15). Najprv sa síce pousmeje. Potom už nasledujú výčitky. Sára mi vyčíta, že môj postoj k tejto historickej udalosti je dehonestujúci a nedôstojný pre Slováka. Pri obrane si vypomáham s teóriou relativity: relatívne k postojom vtedajších, a samozrejme aj súčasných politických a vojenských vysoko postavených funkcionárov, byrokratov, aparátnikov a papalášov, môj postoj nie je až tak dehonestujúci. Skôr naopak. Je to iba pravdivá a úprimná prezentácia zmiešaných pocitov vojaka, ktorý musí akceptovať rozkazy nadriadených. A to aj rozkazy, ktoré sú často úplne nezmyselné a rozporuplné. Totižto o rozkaze sa nediskutuje. Rozkaz sa musí najprv bezodkladne vykonať. Iba neskôr je dodatočne prípustná aj sťažnosť. A kde? Napríklad, na lampárni... Kto to nezažil na vlastnej koži, tak to iba ťažko pochopí. A že vraj dehonestujúci postoj? Nech si len pozrie televízne reklamy na menštruačné vložky s krídelkami. Letiace vložky sa striedajú sa zábermi na top modelku. Modelka má pootvorené a našpúlené pery, s výrazom tváre, v ktorej sa odzrkadľuje intenzívne prežívanie mnohonásobných orgazmov. Takéto reklamy sa vysielajú v čase, keď ich môžu pozerať aj deti. A môj postoj je aj typicky slovenský. Demonštrujem to vtipom:

„Pri Niagarských vodopádoch sa reportérka pýta Američana, Rusa a Slováka, že na čo myslia pri pohľade na tento nádherný vodopád. Američan odpovie, že na to, ako by tu vybudoval ešte viac prosperujúce turistické centrum. Rus, že ako by tu vybudoval ešte výkonnejšiu vodnú elektráreň. Slovák, že ako by sa pomiloval s peknou ženou. A dodáva, že všetky ženy sú pekné. Neexistuje škaredá žena, iba neupravená. Reportérka sa pýta, prečo myslí na milovanie práve teraz! Slovák odpovie, že na milovanie myslí všade a vždy.“

K vtipu pridávam aj doslova rukolapný dôkaz: plesknem Sáru roztvorenou dlaňou po veľkom a širokom zadku. Pleskne to ako rana z delobuchu. Sárina reakcia ma prekvapí: rozosmeje sa prenikavým smiechom! V duchu uvažujem o jej eventuálnych sklonoch k masochizmu. Preto Sáre tíško do uška spievam svoju pesničku:

„Masochista schvátený chtíčom

beží k svojej milej

tĺkli sa vzájomne bičom

v prepychovej vile!“

(ČSR, In: Poemat 2007 ©.)

Sára sa opäť hlasno rozosmeje. Potom pesničku pochváli. Debatovanie, pozeranie DVD a surfovanie na webe. A čas letí. „Fugit irreparabile tempus, ipse dixit Vergílius.“ Už je pokročilý čas. Sára sa pýta, či zostanem aj na noc. Otázku dopĺňa bozkom, ktorý opätujem. Potom odpoviem, že why not?! A bola to dobrá voľba, ktorá stála za to. Taký je Vianočný bozk. Koniec dobrý, všetko dobré.

(22) Podľa odseku (13) som mal workshop: „Ako prežiť koniec sveta“, na akcii Apokalyptikon. Bola to súčasne konferencia, výstava a koncert. Akcia sa konala v sobotu a nedeľu od 23. do 24. augusta 2008, v areáli tranzit ateliérov Trinásť kubíkov, na Zlatých pieskoch v Bratislave.