„Je to veľmi nezrelé.“
Melray sklopila zrak. V skutočnosti sa nevolala Melray – bola to prezývka, ktorá vznikla spojením prvých slabík jej krstných mien Melanie Rachel. Prezývka, ktorú si dala sama. Nemala kamarátov. Nemala nič okrem písania. A to jej práve berú.
Nie, neberú. Aby jej vzali písanie, museli by jej priviazať pravú ruku k telu. Správny výraz znie, že jej nedávajú, čo potrebuje. Lebo napísať niečo je len začiatok. Cieľ pre ňu predstavuje kladná odozva.
„Pozri,“ pokračovala pani Barringtonová, vedúca lekcií tvorivého písania, „z tvojho textu vidieť, že to, o čom píšeš, nemáš odžité. Ak sú spolu už stopäťdesiat rokov, jej sa určite netrasú kolená, keď ho vidí, a on necíti motýle v žalúdku.“
„Sú to elfovia,“ hlesla Melray slabo.
„Elfovia či ľudia, to je jedno. Človek sa pri čítaní opiera o svoje skúsenosti. A tomuto,“ nafukovala sa pani Barringtonová, „nikto dospelý neuverí.“
Vedela, z čoho učiteľkin názor pramení. Z manželstva s pánom Barringtonom, ktorého Melray poznala, pretože bol riaditeľom tejto školy. Mal pivné brucho, sípavý dych, a predstava, že by sa so svojou ženou cukroval, bola komicky odporná.
„Nemôžete vedieť, aké by to bolo po stopäťdesiatich rokoch. Tiež ste to nikdy nezažili.“
Pani Barringtonová sa zasmiala. „Už po dvadsiatich rokoch je vzťah úplnou rutinou. A po stopäťdesiatich?“
Iste, ideálny večer v podaní pána Barringtona v dvadsaťročnom manželstve spočíval vo vyložených nohách pred televízorom. Na základe toho musel byť dvestoročný elf tiež pupkatý a vysedávať pred obrazovkou. Pani Barringtonová bola zaiste presvedčená, že to je jediný možný model, nijaký iný neexistuje. Nepripustila, že niekto by si vzťah mohol zariadiť inak, nedovoliť, aby skĺzol do suchej rutiny (a tiež obojstrannej nadváhy). Skúsenosti, to bolo to jediné, čo títo starí mali, a čím sa snažili dokázať svoju prevahu nad mladými.
„Prečo radšej nenapíšeš o niečom, čo poznáš? Skús hľadať inšpiráciu vo svojom okolí.“
Melray pevne zovrela pery a sklonila hlavu ešte nižšie. V okolí, to sa jej povie. Naozaj nikto nevidí, že v Melrainom živote sa absolútne nič nedeje? Nič, čo by stálo za zvečnenie, ani keby sme to obložili poriadnou dávkou fantázie? Veď dôvodom, prečo písala, bol predsa útek zo šedošedej rutiny do sveta fikcie.
Ďaleko však nedobehla, kým ju nezastavila mohutná postava pani Barringtonovej.
Netrápilo by ju, že profesorka jej dielam nerozumie. Názor takej vydrbanej kravy môže Melray byť totálne ukradnutý. Háčik spočíval v tom, že pani Barringtonová bola osoba, ktorá vyberala spomedzi prác účastníkov kurzu tvorivého písania tie, čo budú publikované v miestnom časopise. Ona strážila bránu k publikovaniu. A zatarasila ju celými svojimi stodesiatimi kilami.
Melray sa vliekla po chodbe s taškou na pleci a rozmýšľala nad svojím zúfalo monotónnym životom. Nemala sa zle, no ani dobre. Rodičia si ju nevšímali. Nemali na ňu čas. Určite je to lepšie než žiť s ožranmi a násilníkmi. Ale... ako sa o tom dá písať? Čo má vo svojom živote opisovať? Ako ide ráno do školy a poobede zo školy, spraví si úlohy a pozerá televíziu až do večera? A takto to prebieha každý deň, každý rok. Z toho by bol naozaj úchvatne napínavý príbeh. Do školy a zo školy. Doooooo školy a potom zase zooooo školy. Čitatelia by sa oň potrhali.
Zo skupiny študentov pred ňou sa vynoril Daniel a Melraine myšlienky sa rozsypali. Prechádzajúc okolo neho zašepkala ahoj. Jej hlas znel ako vždy – ticho a bez života, pohľad upretý do zeme. Až keď Daniela minula, odvážila sa obzrieť. On sa na ňu nepozrel. A hoci bol na chodbe hluk, vedela, že sa jej ani neodzdravil.
V knižke by to bolo inak. Tam by ju neignoroval... nie dlho. Nejaká šťastná náhoda by ich zviedla dohromady. Prírodná katastrofa, záhadné udalosti, náhodné stretnutie na nezvyčajnom mieste. Ale to sa v realite nikdy neudeje. Niektoré veci možno začínajú ako z knihy – na školu príde krásny nový spolužiak – ale ďalej sa vyvíjajú absolútne neknižne.
Melray odbočila na WC a zamkla sa v najkrajnejšej kabínke. Vyhrnula si rukávy, ktoré nosila dlhé aj v teplých mesiacoch, a odlepila náplasti z predlaktí. Rany na ľavej ruke ju štípali. Teraz odhalila príčinu – hnis. Zúfalo na ne hľadela. K doktorovi nepôjde. Aby sa o tom rodičia dozvedeli? To nikdy. Strčili by ju do blázinca, a to by teda nezodpovedalo Melrainým predstavám o zaujímavom dianí. V zaujímavom živote môže byť utrpenie, strach, ba aj trochu bolesti, ale všetko nakoniec musí dobre dopadnúť. Tak ako v jej príbehu o stopäťdesiatročnej láske elfa, pričom jeho črty v Melrainých predstavách podozrivo pripomínali črty Daniela.
Príbehy sú únik. Aj zárezy sú únik. Únik z neznesiteľných okamihov, kedy túžba po tom, aby sa niečo dialo, prekročila hranicu únosnosti. Dokonca aj samotné zárezy svedčia o tom, prečo boli vytvorené. Pokiaľ vedela, väčšina ľudí sa reže rovno, ale jej rany boli šikmé. Kedysi čítala, že vodorovné čiary vo výtvarnom umení značia stálosť, nemennosť, kým šikmé znázorňujú pohyb a dianie.
Ošetrila si zárezy najlepšie ako vedela, a zase si stiahla rukávy. Čo ak sa to samé nezahojí? Čo ak dostane otravu krvi a umrie? Táto myšlienka v nej vzbudila bezhraničnú hrôzu. Umrieť bez toho, aby čokoľvek zažila! Doteraz sa pokúšala utešiť tým, že má ešte čas, hoci znechutene musela pripustiť, že čoraz viac hrdiniek románov pre dievčatá je od nej mladších. Ale čo ak sa mýli a jej život vyhasne už o pár dní? Bez toho, aby spoznala adrenalín, dobrodružstvo, alebo čo len jediný sladký bozk...
Tá myšlienka bola neznesiteľná. Keby mala Melray poruke žiletku, nasledoval by ďalší zárez, možno dlhší než predošlé. Ale teraz nebol spôsob, ako to zo seba dostať von. Nijaký spôsob, ako tomu uniknúť.
Jedine... azda myšlienkou. Myšlienkou na to, že život jej smrť nedopraje, lebo smrť je predsa veľká udalosť, ó, a ešte aká. Je nemožné, aby sa prihodila jej. Kdeže, smrť si ju nevezme ani keď bude stará, uväzní ju v existencii horšej ako večná prázdnota, pretože bude zúfalo nudná.
Lenže vzápätí si uvedomila, že smrť nie je zaujímavá pre toho, koho si vezme, ale pre tých, ktorí ho prežijú. Len tí o nej môžu rozprávať a rozmýšľať. Len pre nich je to udalosť.
Udalosť.
Čosi sa v nej zachvelo, čosi, čo zatiaľ nepoznala, ale čo spôsobilo, že mohla pokračovať vo svojej beznádejne nezáživnej existencii.
Mľaskavý zvuk ňou prenikol. Otočila sa a uvidela dôvod. Dôvod toho, prečo si ju Daniel vôbec nevšímal. Bola ním Lexie, ktorá sa na neho vešala a vyzerala, že mu chce cez ústa vysať vnútornosti. Zato Melray v tej chvíli žiadne vnútornosti nemala. Mŕtve motýle padali z jej žalúdka a Melraina existencia sa zaživa roztápala.
V kabínke záchodov si myslela, že horšie ako v okamihu uvedomenia si márnosti svojho života sa cítiť nemôže. Omyl. Terajší stav jej predošlé predstavy o hlbokom zúfalstve rozdrvil. Jedna jej časť sa rozpadla na atómy zosypané k nohám bozkávajúcich sa Daniela a Lexie, druhá sa však začala plniť čímsi obrovským, čímsi, čo ju o chvíľu presiahne, roztrhne a ona konečne nájde pokoj.
A našla ho. Zrazu bolo všetko také jasné. Opäť cítila samu seba. Ľahostajne sa otočila chrbtom k dvojici a ponáhľala sa domov. Musí čím skôr napísať začiatok.
Čerstvý text najprv nedoniesla pani Barringtonovej, ale pani Dawkinsovej, ktorá tiež vyučovala tvorivé písanie. Melary teraz stála oproti nej, výnimočne nehľadiac do zeme, a sledovala premeny v profesorkinej tvári počas hľadania tých správnych slov. Pani Dawkinsová si totiž na rozdiel od pani Barringotonovej pri hodnotení dávala servítku pred ústa.
„No,“ začala napokon, „vidím, že si zmenila žáner.“
Melray prikývla a dokonca sa jej podarilo vylúdiť náznak úsmevu. „Áno. Viete, s fantasy sa mi nedarilo, a tak som sa rozhodla skúsiť niečo iné. Iné, ale príbuzné.“
„Je to zaujímavo spracované. Máš pozoruhodnú fantáziu. I keď na môj vkus zachádzaš príliš do detailov. Tie opisy by nemuseli byť až také podrobné.“
„Snažila som sa u čitateľov vyvolať odpor.“
„Áno, a to sa ti podarilo nadmieru. Ale niekedy dostatočný pocit hrôzy a hnusu vzbudí aj náznak. Mnohé vynikajúce horory zostali len v náznakoch, neopisovali techniky mučenia a zabíjania tak podrobne ako ty. Ale samozrejme,“ dodala rýchlo. „Je to iba môj názor a niekto môže mať iný. Ja by som viac uvítala náznak, no určite sa nájde aj čitateľ, ktorý ocení podrobný opis.“
Melrain úsmev sa vrátil. Aspoňže nie každý dospelý je presvedčený, že vďaka svojmu veku má pri hodnotení právo hovoriť za celé ľudstvo.
„Ešte to píšeš?“ spýtala sa profesorka.
„Áno. Nemyslím, že to tak skoro dokončím,“ odvetila Melray a vložila si príbeh do tašky.
„Otrasné, absolútne otrasné!“
Melray nikdy nevidela pani Barringtonovú tak soptiť.
„Také výmysly! Chceš šokovať, ale na to musíš realitu poznať aspoň trochu. Toto nie je hrôzostrašné ani odporné, toto je úplne smiešne!“
„Naozaj?“ spýtala sa Melray pokojne.
„Čo tak si najprv zistiť niečo o ľudskej anatómii? Keby si o nej niečo vedela, určite by ti nenapadol taký blud, ako že pri odkrajovaní po kúštičkoch z orgánov obete v otvorenej brušnej dutine obeť zostane nažive ešte toľko hodín. Veď tá sadistka jej po kúskoch vybrala celú pečeň, kým to dievča umrelo! A vôbec, na to treba veľkú fyzickú silu! Stredoškoláčka by nikdy nezvládla niekoho len tak rozkrájať!“
Na Melrainu tvár sa opäť tlačil úsmev, ale tentoraz sa nútila skrývať ho. Pozrime sa, profesorka je držiteľkou patentu na realitu. Melray to vedela už dávno, ale teraz sa jej to potvrdilo s definitívnou platnosťou. Jediné, čo proti jej textom pani Barringtonová má, je presvedčenie, že mladá žaba nikdy nevytvorí nič literárne hodnotné.
„Pokúšaš sa zaujať nechutnými nezmyslami namiesto sladkých?! To nejde, nikdy to nepôjde! Kedy sa konečne naučíš, že si musíš všímať skutočný život a písať o ňom? Navyše až na tie odporné detaily vôbec nie si originálna. Motív, prečo protagonistka umučila tú nešťastnicu na smrť? Žiarlivosť? To je klišé, strašne otrepané klišé!“
Melray mlčala. Nepokúšala sa vysvetliť, že žiarlivosť nebol jediný hrdinkin dôvod, možno dokonca ani hlavný. Mlčala, pretože snažiť sa pani Barringtonovú presvedčiť textom či slovami o čomkoľvek je zbytočné. Ale jeden spôsob existoval. Ako hovorievala sama pani Barringtonová, niet nad vlastnú skúsenosť.
Definitívne uzavretá cesta k publikovaniu ju už netrápila. Vlastne to tak bude lepšie, hoci neverila, že Lexie – presnejšie to, čo z nej zostalo – niekedy v nasledujúcich rokoch nájdu. Napriek tomu by však nebolo dobré vydať hororový príbeh o sadistickej vrahyni, keď sa v mestečku skutočne strácajú ľudia. A publikácia už aj tak nie je prioritou. Odkedy začala písať o tom, čo naozaj zažíva, stačí jej písať si pre seba. Alebo jej v skutočnosti stačí to prežívanie udalostí?
Melray si vzala tašku a išla zistiť, o koľkej pani Barringtonová odchádza domov.
Tento príspevok je z kategórie
Viac podobných príspevkov nájdete tu.
Comments
Pridať nový komentár
Pozor na nesterilné názory! Človek sa nimi môže rýchlo nakaziť :P
Jáj, ja nepozorná! Chcela som samozrejme napísať "ak človek použije nesterilný nástroj", nie "ak človek použije nesterilný názor". :-)
Vďaka. Teším sa, dúfala som, že to takto budete vnímať - ako dobre napísaný úlet. :-) No len tá egoistka, neviem neviem... neobhajujem ju, ale pochybujem, že by sa niekomu páčila - tichá, pasívna, nepopulárna a v neposlednom rade psychopatická, pričom ten psychopatizmus z človeka cítiť z človeka dávno predtým, než sa odhodlá na niečo... ehm... veľké. :-)
Nie, to je práve ten nominatív množného čísla, (o ktorom sme sa bavili aj na stretnutí), kde sa píšu mäkké "i" - a inak, pekný príklad toho, že "i" sa píše v nominatíve množného čísla pri rozličných slovných druhoch...
Nuž, presne to, čo povedala pani Barringtonová, mi nepovedal nikto, ale náznaky čohosi podobného áno. A práve to ma inšpirovalo k tejto poviedke.
Ten hnis - jednoducho jej zahnisali rany, čo si spôsobila - predpokladám, že sa to môže stať, ak človek použije nesterilný názor.
Pokračovanie už nebude, to je celé. Hej, viem, že väčšinou zvyknem dávať dlhšie veci na pokračovanie, ale toto bol len taký krátky úlet - trochu morbídneho humoru, dá sa povedať.
Tak toto vážne stálo za prečítanie! :) Najprv tá mučivá atmosféra kruto všednej a smutne ubíjajúcej a „nerománovej“ reality a potom ten záver... Riadny úlet ale fakt dobré.. a hlavne dobre napísané :) Ale aj tak si myslím, že je Melray hrozná egoistka.. keby vedela, koľko takých Danielov možno potichu a bez odozvy zdraví ju a ona si zas nevšimne ich :P
Vďaka. Hehe, že by som z tej reality predsa len čosi súce vykresala? ;-) Ale vtipkujem, realita sa tu vyskytuje len po vetu "Čitatelia by sa oň potrhali."
...takže to, že máš písať o tom čo poznáš, ti budem opakovať trochu menej často ;)
Pozerám že po tom závere sa nikto neodváži kritizovať :-).
Báť by sa mali len tí, čo omieľajú, že treba písať o tom, čo poznám! :-D Ale nie, je mám ďaleko od vraždiacej (a sebapoškodzujúcej) psychopatky - no musím uznať, že pri tvorbe tejto poviedky som sa vynikajúco bavila! :-D
Fajnová poviedočka, aj ja som sa bavil.
A týmto komentárom si ma upokojila :D
hororové, no predsa známe a pekne surovo naservírované, ale s dávkou spisovateľského umenia :)
veľmi sa mi to páči !
(teda až na tie mená, ale v tomto prípade ma až tak nerušia - naopak, svojím spôsobom dotvárajú atmosféru príbehu)
Dík. Bol to môj prvý pokus o horor. :-)
A čo bolo rušivé na menách? Uznávam, Melray je divné meno, ale má svoj význam - pre mňa. Ak narážaš na to, že boli anglické, nuž... pohrávala som sa s myšlienkou dať tam slovenské mená, lenže tie by mi pasovali len na začiatok poviedky, kedy hrdinka nariekala nad tým, ako sa v jej živote nič zaujímavé nedeje. Ale keď sa niečo začalo diať, už sa mi tam nehodili. :-D A potom, tie mená sú tiež irónia v irónii. V minulosti mi bolo totiž vytýkané používanie zahraničného prostredia, lebo ho vraj nepoznám. No schválne, či ho niekto vytkne aj teraz! :-D
Nemá to chybu !
Úplne nečakaný koniec, fajnovo hororovy "líznutý", som rada, že som sem konečne po čase nakukla!
Nech Ťa takto úletovo kope múza aj naďalej!!!
Ďakujem. Veruže by ma tá múza mohla nakopať - nejaké ďalšie poviedky by bodli, ani nový román by nebol odveci. :-)
Rada by som upozornila, že poviedka už má aj autorskú ilustráciu.
Vlastne až teraz som ju čítala prvýkrát. A ilustrácia je hustá. Mala si predlohu, či je to čisto z Tvojej hlavy?
Predloha bola - neviem, či sa mi niekedy podarí tak vypracovať, že si poradím aj úplne bez nej - ale kopírovala som ju len voľne. Odpudivejší a hrozivejší ksicht než na dievčati z predlohy sa mi však "podaril" nechtiac. :-)
Tak bez predlohy sa robí ťažko. Teda pokiaľ človek nie je už takej úrovne ako origoš drsní maliari. Ale i tak je to riadne vymakané. A hej, ten výraz v hrdinkinej tvári je obzvlášť psychopatický, to sa Ti podarilo :D