Je to pekny pribeh, ale ako sa mi vzdy pri citani tvojich pribehov stava, obcas sa musim usmiat... chut zabit pavuka papucou:-)Nie ze by to bolo smiesne, ale je to proste taky neobvykly zvrat... Ale prave preto sa daju tvoje dielka rozoznat od inych, mas svojsky styl. Tiez si vsimas, alebo pises o podrobnostiach, o ornamentoch na zaclone napriklad, a rozvadzas o tom teorie, ktore by mna v zivote nenapadli... Toto aspon ukazuje aka si vnimava ku vsednym veciam, davas do toho nieco neobvykle, co by si bezny clovek nevsimol a to je to krasne, lebo aj to by mala byt uloha literatury, a umenia vobec - prinutit cloveka rozmyslat nad niecim, co berie ako samozrejmost. Velmi pekne opisujes pocity toho, koho opustil niekto milovany. Aj to, ako tam vznika nejaky rozdiel medzi nou a jej odrazom v zrkadle (naznaky schizofrenie?:-) ) a ako porovnavas ranu na tele s ranou na dusi. Mas velmi pekny styl rozpravania (este vacsie ticho, este vacsia prazdnota...) Ta posledna veta je na tom najlepsia:-)