Nastúpil som opäť do vlaku. Displej hlásajúci koľko je hodín, a kam vlak ide. Ak je náhodou niekomu zaťažko zdvihnúť obočie, tak to dokonca hlási prívetivá teta z reproduktorov, popraje príjemnú cestu za celú železničnú spoločnosť, nuž aká paráda. Začneme sa riadiť len tetou, von je tma, načo sa dívať z okna? Môžeme predsa sledovať vzory na podlahe, ako sa stáčajú do seba, fraktálne vzory. Dajú sa sledovať donekonečna, alebo kým príde vlak na konečnú, všetko jedno. Tak teta hovorí kedy je aká stanica, a ak by náhodou vlak zastavil v tuneli, a teta by povedala že je potrebné vystúpiť, ľudia by vystúpili. Vlak by spokojne odišiel, odľahčený o pár duší, ľudia by boli zmätení, a nevidiac svetlo na konci tunela by asi umreli od hladu. Takí sme – automatickí, veriaci, zmätení, len tie fraktály sa nemenia, a tak je čoho sa držať.

     S touto optimistickou myšlienkou som sa usadil na miesto, kde bola najnižšia pravdepodobnosť príchodu cigánov. To som ešte nevedel že cestujem v čase. Hneď na to si ku mne prisadol človek oblečený v móde spred minimálne tridsiatich rokov. Nie tej obnovenej, čo sa teraz predáva, táto mala na sebe znamenie času. Cítiteľné znamenie skutočnosti, že dotyčný sa určite o toto oblečenie úzkostlivo stará ak nie tridsať, tak možno aj päťdesiat rokov. Vyzeralo ako nové. Chlap ma sledoval, vytiahol som mobil a začal som sa hrať nejakú priblbú hru na zabitie desiatich minút času. Potom sledoval ešte úzkostlivejšie.

O chvíľu si vedľa sadol Mel Gibson. Ak nie on tak jeho dokonalý dvojník, znásobujúc mágiu momentu. Vytiahol fľašu s kyslým mliekom a začal čítať notový zápis Mozartovej Spatzenmesse. Predstavil som si tú melódiu, už ma nič neprekvapilo. Pomaly som sa vnáral do hudby v mojej hlave, nechávajúc spevy lietať pomedzi sedadlá. Dnes tu neboli mušky číhajúce medzi oknami aby mohli plávať, starí priatelia miznú, okolo hlavy lieta viola. Tá  tam nemá čo robiť, nuž ale vo vlaku s Melom Gibsonom je možné všetko. O kupé ďalej sa zbehli štyria chlapíci, ktorí sa poznali s rušňovodičom, mne už nenapadlo nič iné, ako to, že to bola vlaková mafia, ak vôbec nejaká existuje. Hovorte si čo chcete, ale ja som ten večer necestoval vlakom, ale časom