Umiera sa vraj osamote
bez veľkých fanfár a zbytočných rečí
tak, ako keby to celé bol prečin
proti ľudskosti.

Ale ak niečo ozaj viem
nedá sa stále carpe diem.
Podvečer s plechovkou od piva
vo mne dobrodruh ožíva
a o pár minút zaspí.

Rozsníva príbehy o zbierke básní
takých, čo zdieľať mladí nebudú.
Balady mužov, čo nechcú byť šťastní.
Utiekli s pivom svojmu osudu.

Keď potom chvatne otvorím oči,
nech sa klaun život zaškerí.
Vidím, že svet sa vôkol mňa točí
a preto svetu neverím.

Na konci ajtak vraj nezáleží,
len nech sa je s kým rozprávať.
Každý svoj monológ o tom, čo prežil.
Tých druhých príbeh? Otrava!

Spomienok tiene vždy vyvedú z miery.
Slová? Tie zdrhli po ceste.
Pramálo záleží na tom, či verím.
Budem kým chcete, povedzte.

A potom vraj už v pokoji
čas, vravia, všetko zahojí.
Keď opäť všetko vylieči
Vráti sa hukot človečí
prepíše mená, vrásky.
Veď dnes už na otázky
nikto nemá čas.