Koža sťa kôra ,

ruky neraz ako konáre vo vetre trasú sa.

V dlaniach vtlačené mám letokruhy,

na vrchu je striebro.

Som človek.

Keď údy už nestíhajú vyrovnať krok s mysľou,

hoci tá stále chce udržať krok s deťmi vlastných detí,

vtedy naozaj zistím ako rýchlo ten čas letí.

Keď telo neraz gniavi dlhodobá choroba,

duša už naveky je poznačená ľudskou zlobou.

Zvyšok dobra zožrali mi vlastné lykožrúty,

vtedy už neuverím, že život je iný, len nie krutý.

Aj vtedy som človek.

Keď ruky už nevládzu a som ako dieťa,

skoro všetci kamaráti vymenili krčmu za cintorín,

vtedy na lavičke sedím.

Jesenné slnko na tvári ma hladí,

rozprávam mladím ako to bolo,

keď som ja bol mladý.

Aj vtedy som človek.

Som človek,

prosím sadnite si.

Porozprávam vám príbeh z vrások

o čomkoľvek.