MAXWELLOV DÉMON

Večer mala prísť Mendy a keďže som vedel, že budeme piť a následne mať romantické chvíľky, objednal som si pre istotu tabletky Calvex, pre diabolskú erekciu – prinesené kuriérom v diskrétnom balení. Ich slogan o super rýchlom nástupe trochu zavádzal. Ako som odhadoval, pili sme – necelé tri fľašky polosuchého ružového vína. Keď sa začalo schyľovať k veci, rýchlo som v kúpeľni prehltol prichystanú pilulku. Diabolská erekcia naozaj nastala, ale až o deväť  hodín neskôr – kedy som už bol v Kostole Božieho milosrdenstva na prvom svätom prijímaní mojej osemročnej netere, odetý v ľahkých saténových nohaviciach. Švagor ma odvtedy už nikdy nepožiadal, aby som ju vyzdvihol zo školy. Mrzelo ma to. Pretože Mendy bola v znamení Leva a podľa väčšiny partnerských horoskopov sme mali viac ako osemdesiatpercentnú šancu na dobrý a zdravý vzťah.

Medzitým sa objavila Rita – Panna v našom zverokruhu a Opica v čínskom. Hneď mi mohlo byť jasné ako to skončí. Stretli sme sa v cukrárni U Vendelína. Atmosféru nášho rande možno azda prirovnať len k atmosfére na Norimberských procesoch. Žiaľ, nemal som so sebou kapsulu s kyanidom. Rita sofistikovane predostrela, že má zakúpený šesťdesiatminútový lístok na MHD a hodlá v rámci jeho platnosti stihnúť aj cestu domov. Nenamietal som.

Na otázku, či som bol niekedy v živote šťastný, viem odpovedať úplne presne. Áno bol. Bolo to 17. apríla 2012, okolo pol jedenástej večer. To je však už dávno. Ženy sa mi často darilo zabávať; ale ak som nejaké dievča celý večer rozosmieval, a ona sa so mnou nakoniec ani nebozkávala, či prípadne išla k inému chlapcovi, považoval som to za neúctivé. Cítil som, že je mojou dlžníčkou.

Po niekoľkých týždňoch som sa Mendy pokúsil zavolať znovu. Úprimne povedané, po poslednej skúsenosti som očakával, že povie nie... A ona skutočne povedala nie. Život obvykle až tak veľa prekvapení neprináša. Jedinou istotou je entropia, rozpad častíc a prepadanie sa do chaosu.

O význame zverokruhu pre vzťahy mi Denis prvýkrát porozprával ešte keď sme boli pubertiaci. Sprvu som sa na tom celkom dobre bavil, ale po nadobudnutí niekoľkých osobných skúseností, som si uvedomil, že je to platnejšie ako väčšina písaných zákonov. A prinajmenšom rovnako ako druhý zákon termodynamiky.

Alex bola Strelec a v čínskom Koza, takže sa ku mne teoreticky vôbec nehodila. Vzal som ju do kina; na kontroverzný film o nacistickom Nemecku, kde Hitlera hral černoch. Jemne som sa dotkol jej malíčka svojím, počas toho ako vodca na plátne zahajoval berlínsku olympiádu. Pri anšluse Rakúska sme sa už držali za ruky a jazyk do úst som jej strčil práve v momente porážky pri Stalingrade. Môj plán sa, na rozdiel od toho s názvom Barbarossa, vydaril. Strávili sme spolu celé štyri dni. Potom sa zrazu, z ničoho nič – bez toho, aby som vedel prísť na čo i len jediný najmenší racionálny dôvod – prestala ozývať. Rozišli sme sa bez toho, aby sme spolu začali chodiť. Mesiac po tom rozchode som jej napísal, že ak sa ku mne nevráti, tak sa obesím. Odpísala, že ak sa ku mne vráti, tak sa obesí ona. Samozrejme, boli to odo mňa len smiešne teatrálne gestá. Nikdy by som to neurobil. Potreboval som sa odreagovať a po dlhej dobe som znovu začal hrať na gitaru. A spievať. Vždy ma to bavilo, ale radšej som s týmto svojím umením nevychádzal spomedzi štyroch stien.

***

Dvakrát po sebe zazvonil bytový zvonček. Odložil som rýchlo gitaru a bežal otvoriť. Strapatá tridsiatnička (moja rovesníčka) v teplákoch a vyťahanom tričku sa tvárila veľmi vážne. Ešte nikdy som ju tu nevidel, ale to ma neprekvapuje, ani po troch rokoch netuším nič o svojich susedoch a ani oni o mne.

„Počula som vás spievať...“  

„Prepáčte, už budem tichšie, len nevolajte políciu,“ vyviňoval som sa pohotovo. „Nechal som sa trošku uniesť, už určite nebudem spievať, sľubujem,“ pokračoval som, zatiaľ čo moja tvár dostávala odtiene vlajky komunistickej internacionály.

„Nie nie, o to nejde,“ rozosmiala sa tá neupravená, ale sakramentsky príťažlivá dáma, „práveže sa to nepočúvalo až tak zle, skôr naopak – bolo to fantastické.“

„To myslíte vážne?“

„Smrteľne. Totiž... a pardon, nepredstavila som sa – Oxana, teší ma. Viete, ja pracujem v jednej hudobnej agentúre,“ dokončila, držiac mi neprimerane dlho ruku.

„Aj mňa teší... Maxwell,“ zajachtal som zmätene.  

„Boli by ste ochotný mi zaspievať kúsok z tej Dylanovej Queen Jane? Ak som teda dobre počula.“

„Áno, bola to Queen Jane. Teda Queen Jane Approximately... ale zrejme myslíme tú istú, že?“ Na tvári sa mi medzitým rozžiaril široký, až idiotský úsmev. Po pár minútach, keď som sa upokojil, naplno som si uvedomil, že má prenádherné – prenikavé uhlíkovo čierne oči.

Spýtala sa ma či fajčím a či si nejdeme zapáliť. Nefajčil som už roky, ale takúto príležitosť som nemohol premrhať.

„Samozrejme, len akurát nemám cigarety. Nemáte jednu?“

Automaticky sme šli ku mne na balkón. Ponúkla ma dlhou červenou Marlborkou. Snažil som sa tlmiť nutkanie kašľať alebo som dym skoro vôbec nešlukoval do pľúc. Potom spanikárila – vraj sa ponáhľa a že si môj spev vypočuje zajtra. Keď odišla, chcel som usilovne trénovať, no z cigarety sa mi silno točila hlava... akoby som celkovo zoslabol. Až som si musel na slabú polhodinku ľahnúť.

To ma však neodradilo od pravidelného fajčenia s Oxanou. Ďalší deň som to už zvládol lepšie a mal som pocit, že aj tá hra a spev mi celkom idú. Začala prenádherným hlasom spievať spolu so mnou. Po celom tele som mal husiu kožu.

„Akoto, že dávno nie ste slávna speváčka, keď máte takýto hlas?“

„To iba, keď sa s niekým cítim veľmi dobre... keď sa úplne uvoľním,“ vysvetlila mi, zatiaľ čo sa do mňa zavŕtavala pohľadom. Vkrútila sa do môjho neokortexu ako vývrtka do mäkkého korku ružového vína. Z kresla v mojej spálni ma tým pohľadom opantávala deň čo deň. Niekedy som mal pocit, ako by sa na mňa dívala, aj keď tam nebola. Jej oči sú ako zrnká čiernej kávy. Ona celá je voňavou čiernou kávou a ja sa v nej beznádejne rozpúšťam ako kocka bieleho cukru.  

***

Na chodbe vládlo šero. Na jej konci zrazu – dve zrnká čiernej kávy. Známy ľahučký krok. Je to ona, kto iný by to bol.

„Poď so mnou, Maxwell,“ povedala úplne bez emócii. Kráčame hore schodmi. Tretie, štvrté... ešte vyššie?  

„Netušil som, že je tu obývané podkrovie, myslel som, že bývaš na štvrtom.“

V byte pod strechou bolo zvláštne prítmie. Oxana zažala červenú stolnú lampičku – pôsobiacu ako z prvorepublikového kabaretu; keď si do toho v krvavočervenom polstrovanom kresle zapálila cigaretu na dlhej špičke a preložila nohu cez nohu (mala čierne sieťkové silonky), dokonale dotvorila atmosféru, ktorú som si len pred pár sekundami skonštruoval v hlave. Voňavá čierna káva, ktorú pijem takú horúcu, až mi spaľuje jazyk, lýtka, myšlienky.

„Nie je ti v tej košeli teplo? Ukáž, pomôžem ti... neboj sa... Si zlatý, ako sa ostýchaš...“

Už som úplne rozpustený. Sme jednou nedeliteľnou substanciou. Ako by sme úplne zabudli na zánik hviezd, na čiernych trpaslíkov. Ani neviem, kedy som sa stal takým patetickým.

Tie podivné sny som začal mávať asi tri týždne po tom, ako sme sa spoznali. Mala rada tvrdšie praktiky a v posteli mi občas dávala facky – čo sa mi vcelku páčilo, hoci nedokázal som sa – tuším práve kvôli tomu – nikdy poriadne uvoľniť. V tých snoch však boli jej údery zvláštne silné, nepríjemné. Jej tvár sa z nežnej menila na agresívnu. Tie dva lesklé čierne uhlíky ma magnetizovali. Ako by v nich boli vpísané celé tie myriady rokov strávených v podzemí. Začal som sa brániť a v tomto momente som sa vždy prebudil. Čo tam po tom? Človeku sa vždy snívajú hlúposti... opak reality.

            Cítil som sa čoraz vyčerpanejšie, hoci sa počet našich stretnutí skôr znižoval, sny sa zintenzívňovali. Budil som sa zničený a na tvári sa mi začali objavovať podliatiny. Tie sny takmer nikdy neobsahovali dialógy, alebo boli tak banálne (ako aj v skutočnosti), že som si ich nemal dôvod pamätať. Moja už tak zlá hra na gitare sa ešte zhoršila, za deň mi praskli tri struny, nedokázal som nahmatávať ani najľahšie akordy. Kedy som ju vlastne naposledy videl? Šmahom som odložil gitaru a namieril si to nad štvrté poschodie, k podkroviu. Zvonček nefungoval, klopanie ostalo bez odozvy. Sused ma zahriakol, vraj čo skúšam, koľko tu vlastne bývam? Vravím, hľadám susedu... po chvíli mi vysvetlil, že tam hore žiaden byt nie je.

Zamurovala ma a tú stenu rozbila obrovským kladivom. Z úlomkov tehál poskladala zvláštny kubistický obraz. To zo mňa ostalo. Nič iné nevidím v zrkadle, len zohyzdené úlomky môjho niekdajšieho ja. 

Denis mi o Arnoldovi, samozvanom mágovi, veštcovi a celkovo odborníkovi na temné sily, hovoril už neraz, ale vždy som to považoval za smiešne. Lenže moje sny neustávali, zreteľne som schudol a moja beztak žalostne bledá tvár dostávala odtiene hodné Albína; niekde v Tanzánii by mi už určite odsekli v zápästí ruku a nosili ju ako talizman.    

***

Arnoldovi som popísal, čo sa mi za uplynulý mesiac udialo. Podľa môjho opisu si bol takmer istý, s čím by som mohol mať dočinenia.   

„Podľa istých legiend, najmä v židovskej mystike, nebola prvou ženou Eva, ale Lilith, podobne ako Adam, stvorená z prachu zeme. Odmietla sa však mužovi podrobiť, bola vyhnaná z raja a prekliata Bohom. Potom sa spolčila s tým, ktorého nazývame Lucifer, Belzebub, Pán múch... Podľa všetkého, pán Maxwell, mali ste tú česť stretnúť sa so sukubou... služobníčkou Lilith, písal o nich už Tomáš Akvinský... sukuba je niečo ako sexuálny démon, najprv si muža omotá okolo prsta a postupne z neho ako energetický upír vysáva všetok život, čo môže skončiť až smrťou.“

„Tak... ja som nikdy nebol prieberčivý,“ pokúšal som sa odľahčiť situáciu.

„Medzi sukuby patria rusalky, meluzíny, lesné víly, dnes je ich výskyt paradoxne zaznamenávaný oveľa menej ako v minulosti, rôzni hlupáci či takzvaní osvietenci a vedci všetky historické dôkazy o nich zaradili do ríš snov a rozprávok,“ pokračoval zapálene.

Následne som zvážnel. „Čo mám robiť? Nespal som už sto hodín... nedokážem, bojím sa...“

Dostal som nejaké idiotské amulety, za ktoré som musel slušne zaplatiť (a vraj „priateľská zľava, ktorá platí len dnes“) a odchádzal som ešte nahnevanejší a zničenejší. Pravdou však je, že sa mi za pár dní výrazne polepšilo. Líca mi opäť očerveneli, pribral som. Neprešiel ani týždeň, kým ma oslovili z populárnej hudobnej agentúry, aby som nahral modernizovanú folkovú výberovku a prišiel na pár živých akcií – za slušný honorár. Okamžite a s nadšením som prikývol. Počkať? Chcem ísť na podujatie, ktoré mi vybavila sukuba? Tá z rodu nevesty Pána múch. Služobníčka samotného Lucifera. Bola to vlastne ona? Veď neexistuje, či áno? Kto sa v tom má vyznať. Idem – nepochyboval som. Andreu som spoznal na druhom koncerte – bola asistentkou produkcie a po troch absintoch sa nechala obchytkávať.

Na Oxanu som za pár mesiacov úplne zabudol. Andrea bola rozhranie Raka a Leva, fungovalo to. Život s ňou bol vskutku zaujímavý. Ráno mi miesto budíka čítala úryvky z diela radikálnej feministky Judith Butlerovej, čo ma vždy tak vytočilo, že som musel vyskočiť z postele.

Absint mala rada nadmieru a tak som opäť siahol po Calvexe. Našťastie v dostatočnom predstihu. Zážitok to bol natoľko intenzívny, že som na dlhú dobu zatvoril oči a zaboril tvár do vankúša. Ako som ho pomaly odsúval, v tme som uvidel iba prapodivne sa lesknúce, ale dobre známe dve zrnká čiernej kávy.

„Ty?“ spýtal som sa ešte v extatickom opojení.

„Ty hlupák, ja som Mendy, ja som Rita, Alex, Oxana, Andrea, vieš vôbec čo je úlohou sukuby? Ty asexuálny blbec!“ rozohnila sa.

„Uff... vlastne... eh...“ premýšľal som, a hľadal márne odpoveď. Prečo vôbec mám tendenciu zachovávať formálnu slušnosť v komunikácii s démonickou bytosťou?

„Našou úlohou je zbierať spermie – nečítal si Malleus maleficarum? Kladivo na čarodejnice? Päť prevtelení! Päť prevtelení, do psej matere! Myslíš, že ma to baví? Ty impotentný úbožiak. To ti trvalo!“ kárala ma, pričom sa pomaly dvihla a začala obliekať. „Ach, práve mne dajú takéhoto... takúto patetickú trosku... mne, ktorá som v skúšobnej dobe... trosku, pre ktorú si musím vymýšľať tie idiotské znamenia... štyrikrát som to vzdala a opäť ma sem poslali!“ pokračovala zrazu rezignovane. „Ale čo čakali? Na prvé tri stretnutia som vôbec nebola vyškolená... dofrasa s takým systémom. Vraj – musíme vykazovať čísla a prvý kvartál bol veľmi slabý – jasné a ja si to mám odskákať. Vraj, kým nezískam tvoje... ach... nemôžem ísť na ďalšie obete, a to ma najbližšie čakajú v Janove dvaja opálení Taliani,“ dokončila obúvajúc si lodičky a uisťujúc sa, že fľaštička s mojim ejakulátom je pevne zatvorená.

Ležal som tam úplne vysublimovaný. Mal som tisíc otázok a zároveň žiadnu. Napokon som sa na jednu zmohol: „Podáš mi ešte, prosím ťa, cigaretu?“