Musela som sa rozhodnúť, kade sa najľahšie dostanem k pomoci. Horský hotel uja Andrého je k zrubu vzdušnou čiarou o niečo bližšie ako dedina, ale ja nepôjdem vzdušnou čiarou. Matne sa mi vybavujú strmé svahy, hrebene, neprechodné húštiny. A tiež nie je isté, či je teraz ešte otvorený. Nie. Zvolím dedinu, klesanie, známejšiu trasu.
Myslela som, že klesanie je výhoda. Čoskoro sa ukáže, ako som sa mýlila – už zase. Kolenné kĺby to nezvládajú. Často padám. Ešteže aspoň do pomerne mäkkého, záster žltého lístia. Žltého a nejedlého. V záplave žltej si dobre všímam inú farbu. Zelená znamená, že môžem. Zelená je áno. Otvorená cesta.
Ale začína november a zelenej je tak málo.
Po čase si uvedomím, že by som nemala. Nie kvôli hrdosti, hoci aj tá protestuje – to počujem, hoci jej zmysel na prežitie stúpil na krk. Ale kvôli tomu, že aj zelená môže byť opakom prežitia. S námahou si vybavím ten atlas rastlín plný symbolov smrtiek. Bolo by hrozné, keby som potom, čo som dospela k záchrane, umrela na otravu. A to mi hrozí viac než za zdravého stavu. Schudla som na nepoznanie a lieky a jedy sa dávkujú podľa hmotnosti. Už malá dávka toxínov ma môže zabiť. Nemusí byť ani smrteľná. Môže ma zabiť aj ďalšie oslabenie. Veď už teraz sotva chodím.
Organizmus však na to kašle. Organizmus chrúme bázy stebiel nejakej trávy a hovorí, že je to len tráva, medzi trávami predsa nie sú jedovaté druhy. Alebo áno? Keby aj, organizmu je to fuk. Organizmu to za to riziko stojí.
Dobre, tak tráva áno. Ale iné zelené rastliny, ktoré nepoznám, nie.
Už však viem, že toto predsavzatie je zbytočné. Keď vidím zeleň, prestávam sa ovládať. Ani neviem, akým zázrakom som vôbec telu vnútila aspoň to pravidlo, že má reagovať len na zelenú. A keby som aj našla dosť sebaovládania, aj jeho dôvod zabudnem. Myseľ mi funguje v krátkych izolovaných blokoch. Blok s chatou je už dávno preč. Ani veľmi neviem, kde som a prečo som. Viem len, že musím prejsť týmto prekliatym lesom a radšej sa nepýtam prečo. Rovnako, ako by sa človek nemal pýtať, prečo by musel prechádzať týmto prekliatym životom.
Niektoré bloky sú neškodné. Zjavuje sa mi v nich pohyb čohosi obrovského a neviditeľného v špirále. Pohybuje sa to okolo vysokého vrchu, odhora až nadol. Nevidím, čo je to. Vidím len, ako to ovieva koruny stromov, v tejto vidine zelených a sviežich ako v máji. Zdanlivo kruhovým pohybom prečesáva kroviny a byle, striasa rosu zo žihľáv a hluchaviek. Špirálové okruhy sú čoraz širšie a nižšie, ale aj tak sa ich pôvodca nikdy nezaryje do zeme.
V niektorých blokoch sa mi posledné spomienky a závery z chaty vracajú. Stále sa stotožňujem s tým, že musím prežiť ako chodiaci archív spomienok, i keď už pre to necítim až také mohutné nadšenie. To však vôbec neznamená, že by som začala váhať či dokonca prerušila cestu. Ťahá ma čosi veľmi silné, staré, hlboko zafixované. Opäť tá fixácia. Vedie ma po ceste, ktorá je zafixovaná predsa len plytšie. To čosi mi vraví, aby som sa tomu celkom poddala. Nemyslenie, otupený pohľad na stále rovnaké kmene a konáre stromov, je vlastne celkom fajn. Len keby sa prestali vracať tie záblesky myšlienok.
Občas sa ma pokúšajú utešiť. Snažia sa mi nahovoriť, že vôbec nevadí, ak teraz necítim ohnivé nadšenie pre svoj novoobjavený zmysel života. Ťažko cítiť čokoľvek ohnivé, keď aj plamienok samotného života vo mne sotva horí. Ale keď začnem znova jesť a zosilniem, všetko bude lepšie.
Občas robia pravý opak. Najmrazivejšie bolo asi precitnutie, že to v tej chate nebola nijaká veľká životná pravda. To bola len zámienka, ktorú sviniar život potreboval, aby mi opäť nasadil obojok a vodítko. Posledná kvapka na prekonanie môjho odporu a ovládnutie ma pudom sebazáchovy, ktorý ma dovlečie späť k svojmu trýzniteľovi.
Je to strašné. Pochybujem. Rozhodla som sa, ale pochybujem. Takéto by rozhodnutia nikdy nemali byť.
Veľmi sa bojím života. Ale teraz sa ešte o čosi viac bojím, že umriem. To však neznamená, že by som sa života bála o niečo menej. Idem mu v ústrety, ale idem tam chorá strachom, čo si na mňa zase pripraví. Čo príde potom, ako zosilniem a už nebude nijaké milosrdné otupenie a nijaké milosrdné výpadky. Keď sa už budem môcť v plnej miere zamyslieť nad tým, čo som svojím rozhodnutím žiť vlastne vykonala.
Je to choré. Takto som si odvahu nikdy nepredstavovala. Na základe rozprávok a knižiek som očakávala, že odvaha je pominutie strachu. Mal to byť stav, kedy je strach zrazu fuč. A nie stav, keď sa za vami vytvorí nový strach, ešte horší. Stena, ktorá vás od chrbta tlačí oproti ďalšej stene.
To sa mi presne dialo. Stena ma tlačila oproti stene. Otázne zostávalo už len to, ktorá stena to tentoraz vydrží a ktorá sa začne posúvať. Predtým sa posúvala stena Život. Teraz sa posúva stena Smrť. A mne z tých tlakov praskajú rebrá. Preto sa mi tak zle dýcha.
Kiežby neexistovali pochybnosti, protistojné presvedčenia, protitlaky. Iba jedna jediná sila ženúca ma vpred.
Celý život som sa snažila vyhnúť tlaku, lenže vždy len za cenu, že som namiesto nemu musela čeliť protitlaku. Hľadala som kúsok priestoru na dýchanie, ibaže zovšadiaľ ma vyhnal nepokoj. Len ma preháňal sem a tam bez možnosti odpočinku a bez útočiska. Vyhnal ma do zrubu a ja som sa nazdávala, že to bude moje konečné útočisko. Ale zase som nemala pravdu.
Našťastie, ísť a premýšľať naraz sa mi dlhšie ako pár sekúnd v súčasnom stave nedá.
Ale čo bude, keď súčasný stav pominie? Čo potom?
Keď som však v menšej čistine medzi stromami rozoznala známu scenériu a zorientovala sa, zhrozene som si uvedomila, že možno nebude nijaké potom.
Prešla som toho tak málo. Menej ako som si myslela. Bola to len... ach, ani som nevedela odhadnúť, aký zlomok celej dĺžky trasy to je a pre vlastné dobro by som sa o to ani nemala pokúšať.
A bola som taká vysilená. Taká uzimená. Taká hladná. A už sa začal hlásiť aj smäd.
A slnko bolo... kde? Len som matne tušila, hoci bol jasný, bezoblačný deň. Mňa však už hlava bolela aj z jeho odrazu na zlatom lístí. Nemohla som sa pozrieť ani jeho smerom. Z tieňov som však mala nepríjemné podozrenie, že už je odpoludnie.
Odpoludnie a ja som prešla len žalostne málo.
Klesla som do lístia. Nehýbala som sa, ale pochybovačné myšlienky sa ani neopovážili priblížiť, keď videli, akou intenzitou ma zamestnáva otázka, ako prežijem.
Došľaka, som v lese. Nie na púšti ani na mori, ale v lese. V lese by malo byť plno potravy. Knižní hrdinovia v lese vždy prežijú. I keď je pravda, že sa tam nezvyknú ocitnúť na prahu zimy. A tiež mávajú zbrane, ktorými si niečo ulovia.
Ulovia. Nemala by som sa báť zveri? Predstavila som si trofeje na chodbe u uja Andrého a potom to, že vlastníci podobných hláv tu niekde pobiehajú. Znepokojivá predstava, hoci doteraz som ani len nezahliadla nič väčšie od zajaca. A to ani pri svojich predošlých prechádzkach lesom. Lenže vtedy som bola silná a zvery sa ma báli. Kdežto teraz, keď vycítia, že som zoslabnutá... Zahnala som tú myšlienku.
Otupene som spustila pohľad na zem. Korienky. Všade, kde ide o prežitie v prírode, sa spomínajú nejaké korienky. Ale ktorých druhov? A ako sa k nim dostať? Vyhrabať ich? Som príliš slabá, nevládzem hrabať. Možno vládzem, ale bolo by to plytvanie vzhľadom na to, čo môžem získať. Zvyšky energie treba radšej investovať do pohybu vpred ako do získavania jedla. Pravda, keby sa niečo jedlé objavilo blízko... len na dosah... stačilo by spraviť pár krokov... nejaké bobule. Ako to, že v tomto otrasnom lese nie sú žiadne bobule?
Bobule tu nie sú, lebo tu nie je ani zver. Ja som to spôsobila. Uzavrela som kompromis. Keď tu nie je zver, čo by ma mohla zožrať, nebudú tu ani bobule, ktoré by som mohla jesť ja.
Blúzniš, Jackie. Musíš ísť vpred. To je jediné riešenie.
Sťažka som sa drala na nohy.