Atlantics je debut filmovej režisérky Mati Diop francúzsko-senegalského pôvodu z roku 2019 odohrávajúci sa v Dakare – prímorskom hlavnom meste Senegalu. Romanticko-nadprirodzený lyrický príbeh ovinutý rúchom tajomstva nás sprevádza rôznymi sociálnymi vrstvami Dakaru – chudobnými podmienkami obyvateľov na okraji mesta v kontraste s tými z vyššej spoločenskej vrstvy. Venuje sa taktiež témam ako migrácia, rozdielne postavenie muža a ženy, strata milovaných a nespravodlivosť spoločnosti. Atlantics získal po svojej premiére na Filmovom festivale v Cannes v roku 2019 Veľkú cenu poroty (Grand Prix) a Mati Diop sa so svojím debutom zapísala do dejín filmu ako prvá žena afrického pôvodu, ktorej film bol premietaný v Cannes.

Atlantický oceán – názov diela, tu symbolizuje nádej, zmenu, lepší život, ale aj smrť. Veľakrát je zachytený dlhými zábermi trefne vyjadrujúcimi atmosféru. Je žiarivo, až nepríjemne bledý počas oslnivých horúcich dní, kedy človek musí vonku žmúriť, vidíme ho v jeho krvavých farbách pri západoch slnka, aj počas záhadných tmavých nocí. Je stále prítomný, či už vizuálne alebo auditívne – cítiť ho aj v izbách bez okien, keď prímorský vietor vlní závesmi a takmer neustále počuť jeho bijúce vlny.

Mladý Souleiman pracuje na stavbe s povinnosťou zabezpečiť rodinu, ale už tri mesiace nedostal výplatu. Nespravodlivosť bohatších voči chudobným donúti Souleimana aj s ostatnými stavbármi neplánovane vyplávať do Španielska za lepším životom a bez rozlúčky zanechá za sebou milovanú Adu. Diskotékový klub na pláži, kde sa dievčatá večer stretávajú a flirtujú s chlapcami, sa po ich odchode vyprázdni. Dievčatá stále prichádzajú, sledujú oceán, ktorý zhltol ich milovaných a stále čakajú, že sa vrátia. Žiaden z nich ale nehlási šťastný príchod.

Po odchode Souleimana je príbeh presmerovaný na Adu. Ada je akýmsi uzlom emócií, trápi ju jej nenaplnená láska k chlapcovi, ktorý sa stratil na mori, očakávania rodičov a nadchádzajúca svadba s mužom vyššej vrstvy, ktorého nemiluje. Jej vnútorný konflikt ju prinúti hľadať svoju vlastnú cestu. Ada sa počas deja vyvíja, na začiatku ju vidíme ako dievča, ktoré býva u svojich konzervatívnych rodičov, postupne sa však vyslobodzuje spod kontroly ostatných, až začne žiť podľa seba.

Duše chlapcov stratených na mori sa počas nocí vracajú do Dakaru a prevtelené do svojich priateliek a sestier riešia svoje nevyriešené účty. Souleimanova duša sa prichádza rozlúčiť s Adou.

Mati Diop vo svojom filme obsadila veľa neznámych a neprofesionálnych hercov, ktorí sa po prvýkrát objavili na veľkom plátne – Mame Bineta Sane v hlavnej úlohe Ady, Ibrahima Traoré (Souleiman), Amadou Mbow (detektív Issa), Nicole Sougou (Adyna kamarátka Dior) a ďalších. Mnohí z nich pochádzajú priamo z Dakaru a ich podanie je autentické a presvedčivé. Herci Atlantics nezobrazujú len príbehy postáv, ale príbehy miestnych ľudí. Vychádzajú zo svojich osobných skúseností a odkrývajú nám intímnu, zraniteľnú stránku ľudskej duše. Reč tela Mame Bineta Sane vypovedá o Ade často viac ako dialógy a navádza k celkovo lepšiemu pochopeniu.

Atlantics sa pri rozprávaní spolieha skôr na svoj vizuálny aspekt než dialógy, jeho scenár je menej dominantný v kontraste s dlhými náladovými zábermi. Claire Mathon, uznávaná kameramanka, známa aj vďaka jej práci vo filme Portrét ženy v plameňoch, nám pohľadom cez jej kameru sprostredkováva až dokumentárne autentické zábery života v Dakare v dokonalom balanse s nadprirodzeným. Zaujímavé je využitie zrkadiel počas poetických scén v diskotékovom bare. Stávajú sa kľúčom k divákovmu porozumeniu diela. Absencia vnútorných monológov nahradená výpovednou kamerou dovoľuje hlbšie sa ponoriť do príbehu a vcítiť sa do prežívania postáv. Chudobnejší scenár je výhodný z hľadiska neznalosti vzdialenej senegalskej wolofčiny a nenúti venovať pozornosť titulkom vďaka ich jednoduchosti. Vizuálna stránka tu vyjadruje všetko, ba ešte viac než slová.

Zvuk je tu rovnako dôležitý ako obraz. Často sú využívané prirodzené zvuky prostredia, v ktorom sa dej odohráva – popri dialógoch počujeme vlny oceánu, svrčky v nočných scénach, hluk stavby. Elektronický soundtrack Fatimy Al Qadiri harmonizuje so zvukmi pozadia a jemne divákovi našepkáva, kedy je dôvod na obavy. Tóny jej hudby predpovedajú nečakaný zvrat – príchod nadprirodzených síl.

Film má čiastočne náučný charakter. Kontrast chudoby a progresu Dakaru je tu neodmysliteľne prítomný. Viditeľný je na monumentálnej architektúre a aj na menších detailoch ako je Adyn iPhone, ktorý dostala od nastávajúceho manžela alebo počas nočných stretnutí mladých dievčat v disko klube, kedy ich oblečenie pripomína akúkoľvek inú diskotéku v Európe. Zároveň silno konzervatívna staršia generácia prikladá stále veľkú váhu tradíciám a moslimským zvykom, ktoré sú napríklad súčasťou Adynej dohodnutej svadby z rozumu. Divák je prevedený prašnými cestami popri kočoch so zapriahnutými somármi, ktoré prechádzajú okolo kôp odpadkov medzi voľne behajúcimi divými psami a to všetko bez cenzúry alebo prikrášlenia. Problematiku migrácie tu pozorujeme z perspektívy ľudí, s ktorými sa častejšie stretávame v novinách ako v bežnom živote.

Námet Mati Diop na tento príbeh je veľmi citlivo zrealizovaný. Je veľa scén, ktoré otrasú vnímavými divákmi – napríklad záber na prázdne izby a rozhádzané postele chlapcov stratených na mori hovorí viac ako slová. Z veľkej časti sa spolieha na kameru Claire Mathon a jej jedinečné zachytenie atmosféry a necháva priestor ľudskej predstavivosti na pochopenie celku. Jeho hypnotizujúce obrazy sú priam pastvou pre oči. Príbeh poskytuje náhľad do senegalskej súčasnej spoločnosti, avšak zakomponovanie nadprirodzenosti si tu mierne protirečí s nekompromisnou realitou. Napriek jemným nedostatkom tento debut otvára Mati Diop dvere do sľubnej filmovej kariéry.