Obaly nie sú dôležité... pokiaľ mi knižku odporučí niekto iný. V menšine prípadov však prídem do kníhkupectva vybrať si niečo sama – a vtedy už žiaľ dôležité sú. Žiaľ, lebo viem, ako zavádzajú. Je to smutné. Sú vizitkou knihy, ale nie jej príbehu, a v drvivej väčšine prípadov majú iného autora, než ho má samotný text. Cez obal vidíme knihu tak, ako ju videl niekto iný. A sprostredkovanie jeho pohľadu je navyše obmedzené možnosťami jeho talentu, nástrojov, programov, financií a autorských práv. Nie najlepšie vyhliadky, ak to porovnáme s nespútanosťou autorovho príbehu... alebo hoci aj s názvom, upútavkou a anotáciou. Tie majú síce obmedzený počet slovíčok, no tými slovami môžu byť akékoľvek. Čo o obrázkoch na obálke rozhodne neplatí.

Obálka je vzhľadom na zriedkavosť ilustrácií v knižkách pre dospelých často jediným obrazovým spojivom s dejom. Keď si prečítam knihu a zistím, že obal je v značnej disharmónii s obsahom – alebo presnejšie s mojou interpretáciou obsahu – občas sa zamyslím. Zamyslím sa, či je obálka naozaj obrazom toho, ako knihu videl výtvarník, alebo či je dôsledkom výtvarníkových obmedzených možností (poprípade schopností). Bolo by zaujímavé, keby platila prvá možnosť. Aké odlišné môžu byť pocity a predstavy rozličných čitateľov. Ale stáva sa tiež, že obálka vystihuje to, čo autor chcel povedať, dokonca lepšie, než kniha samotná. Hovorím o obálkach vyjadrujúcich určitú atmosféru. Atmosféru, ktorej chcenie z textu priam trčí, ale napriek tomu akosi nie a nie ju vyvolať. Šťastní autori s takýmito tvorcami obálok.

Či chcem alebo nie, obálka mi navodzuje akýsi dojem z knihy. A to nielen svojím námetom, ale aj použitou technikou. Kreslená obálka evokuje ťažké fantazírovanie. Uletené sci-fi a fantasy z preďalekých časopriestorov, ktoré s naším svetom toho veľa spoločného nemajú. To však nemyslím v pozitívnom zmysle. Čím realistickejšia je kresba, tým viac „pri zemi“ sme. Najlepšia je fotografia. Tá vo mne vzbudzuje pocit, že príbeh bude... nie reálny, ale realistický, hlboký a verný. Koláž vo mne vyvoláva dojem, že nás čaká zlátanina bez súvislostí alebo tak ťažko „umelecký“ text, že ho bežný človek nepochopí. Jemné prelínanie rôznych prvkov sľubuje pestrosť, no nie mirnix-dirnix pozliepanec, ale so súvislosťami a prechodmi medzi dejovými líniami a scénami. Priesvitný obraz, cez ktorý vidíme iný obraz, naznačuje mnohovrstvovosť textu. Zato jediná fotografia bez viditeľných grafických zásahov, taká, akoby sme ju práve cvakli foťákom, vyvoláva dojem, že autor veľa fantázie nevyužil a hrozí nuda. Jednoduchý grafický motív – nie fotografia – naznačuje skrytú hĺbku, myšlienky nepredostrené polopate, čo je samozrejme plus, no zároveň je táto možnosť dosť neistá a hrozí, že kniha bude predsa len... jednoduchá. Samozrejme, že tieto dojmy klamú. Ale neviem si pomôcť, podvedome ma ovplyvňujú.

Osobitnou kapitolou sú zobrazenia knižných hrdinov. Skúsenosti moje aj druhých potvrdzujú, že nie je vzácnosťou, keď má vybraný model na fotografii s románovou postavou spoločné iba pohlavie. Čo tam po nejakom opise ako vyzerala, však? Napríklad na jednej knižke, kde je hlavnou hrdinkou ryšavá žena, sa z obálky usmieva blondínka. Nechápem. Keď už nemali vhodnú modelku, vždy sa dá farba vlasov zmeniť v počítači. No s tvarom a dĺžkou vlasov je to už horšie... Dobre, kúpu knihy u mňa neovplyvní to, či je hrdinka v skutočnosti ryšavá alebo blond. Ale keď už je knižka prečítaná, vždy ma poteší, ak s ňou obálka tvorí jeden celok, ak proti nej nebojuje. Z tohto dôvodu ja nemám nič proti filmovým obálkam kníh. Ba často sú lepšie, než tie z predfilmového vydania. Zabite ma, ale je to tak. U vybraných hercov sa už totiž tvorcovia väčšinou aspoň trochu snažili, aby sa na svoje knižné predlohy podobali. Hoci aj tu sa nájdu prípady, kedy sa s nejakou podobnosťou s opisom v knihe nikto nepáral. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko. Stačí ku kasovým trhákom.

Bolo by fajn, keby sa do tvorby obálok viac zapájali ich autori. Pravda, len keď majú aspoň minimálne výtvarné cítenie a záujem. Na literárnych serveroch vídať amatérsky vyrobené obálky a nie sú zlé. Práve naopak, často bývajú dobré. Dokonca z môjho pohľadu lepšie než rukopisy samotné.

Napriek obmedzeniam výtvarného umenia oproti literárnemu vo všeobecnosti o pekné, výstižné obálky nie je núdza. Aspoň podľa mňa. Asi som na výtvarné umenie oveľa menej náročná než na literárne. Ale o to viac potom zamrzí, keď dobrá kniha nedostane obálku, ktorú si zaslúži – keď sa jej skvelý obsah musí chúliť na poličkách kníhkupectiev pod obrázkom, ktorý je úplne odveci.

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.