Poznámka: Toto je nová, vylepšená verzia poviedky, ktorá sem bola nahratá 26. 7. 2013

Charlotte zdvihla vedro a položila ho na kamennú obrubu studne. Hladina vody sa chvela, potom ustala. Odzrkadlilo sa v nej modré nebo a biele mraky. Mohol to byť pokojne pohľad na pozemskú oblohu spred mnohých storočí. Jedine mesiac Iartus v nej kazil dojem.

Ozvalo sa tlmené hučanie stratoplánu. Ten zvuk ju priviedol na ďalšiu myšlienku. Zrazu videla inú oblohu: Oblohu hnedú až šedivú, zničenú výfukmi z mnohých komínov tisícok tovární. Nijaká príroda, len jedno veľké mesto. Namiesto lesa stromov les pochmúrnych mrakodrapov...

S objavením Soyrany ľudstvo dostalo novú šancu. Šancu, akú si ani nezaslúžilo, šancu, v akú ani nikto nedúfal. Vedci tvrdili, že štatisticky je možnosť, že sa niekde v Galaxii nachádza planéta podobná Zemi menšia, než jedna k miliarde. Inými slovami, ľudia nemajú dúfať, že keď si svoju planétu zničia, presťahujú sa na druhú, lebo žiadna iná nie je. Objav takejto planéty a tak blízko Zeme bol zázrak. A ako zdôrazňovali vedci, jedinečný zázrak. Lebo pravdepodobnosť, že sa ešte niekde nablízku podobná planéta nachádza, bola veľmi blízka nule.

Ale ľudia sa nepoučia, rozmýšľala Charlotte. Už o pár mesiacov začnú s výstavbou. A keď sa Messenger vráti na Zem a tam sa dozvedia, čo sa na Soyrane stalo, vyšlú sem celú flotilu lodí, ktoré dovezú stroje na rýchlejšiu a účinnejšiu zmenu Soyrany na druhú Zem.

Ibaže by...

Charlotte zrazu zasiahla myšlienka, taká ostrá a jasná, až sa vydesila.

MESSENGER BEZ GARETHA REMAINA NEODŠTARTUJE.

Charlotte prudko dýchala, tvárou obrátená k hladine vody vo vedre. Snažila sa zastaviť chod svojich myšlienok, skoncovať s tým, dokiaľ nebude príliš neskoro, ale nešlo to.

Bez neho vesmírna loď Messenger nemôže vzlietnuť. Samozrejme, že nemôže. Je pilot. Bez neho musí Messenger ostať na Soyrane.

Gareth Remain je dosť dôležitá osoba. Je jeden z najdôležitejších pozemšťanov na planéte. Bude viesť celú výstavbu na tomto ostrove. Keď tu nebude, nebudú môcť ani začať stavať.

Smrťou jedného človeka však nemôže úplne zničiť kontakt medzi Zemou a Soyranou. Pretože cesta na Soyranu trvá tak dlho, vždy je na ceste súčasne niekoľko vesmírnych lodí. Práve teraz letí nekonečnou prázdnotou medzihviezdneho priestoru k Soyrane loď Alabama. Pristane asi za päťdesiat rokov. Päťdesiat rokov, to je veľmi dlhý čas. Dovtedy už Charlotte niečo spraví. Bude svoje myšlienky šíriť ďalej... viacero ľudí si predsa musí uvedomiť to, čo ona... založí organizáciu... možno napokon zabránia Alabame pristáť na planéte...

Ale najprv musí začať ona. Musí urobiť jednu veľmi nepríjemnú vec. Nevie, či to dokáže, ale bude musieť. Nie kôli sebe, ale kvôli Samovi, Grace a Lilian. Chce, aby oni a ich potomkovia žili v čistom prostredí, v prostredí nepoškvrnenom civilizáciou.

Prišli až za súmraku. Charlotte im vyšla v ústrety, večera už bola pripravená. Deti nadšene rozprávali zážitky z Greentownu. Charlotte sa s nimi smiala a správala sa ako obyčajne. Vo svojom vnútri to však už nebola tá veselá, spokojná žena, ako predtým.

Noah pri večeri povedal, že zajtra už musia urobiť poriadok s tým drevom. Dohodol sa so susedmi Musgravem, Brownom a Ridleym, že mu s tým pomôžu. Práca im bude trvať až do večera. Bola to ideálna príležitosť. Charlotte už mala všetko premyslené.

Hneď ráno spolu s Noahom zapriahli do voza a odviezli všetky deti k pani Ridleyovej. Pani Ridleyová zbožňovala Charlottine deti. Ona sama totiž nemohla mať deti. Sam a Grace sa k nej veľmi tešili, lebo ich poriadne rozmaznávala. Charlotte by sa ich za iných okolností zdráhala dávať k pani Ridleyovej, ale teraz to bolo vhodné. Pani Ridleyovej nebude vadiť, nech tam ostanú akokoľvek dlho. A Charlotte ich tam chcela nechať dlho. Dlhšie, ako povedala Noahovi.

Potom sa manželia Douglasovci vrátili zase domov. Charlotte urobila Noahovi obed a išla sa s ním rozlúčiť k bráne. Noah vzal od nej balík s jedlom a pozrel sa jej do očí. Poznal svoju ženu príliš dobre. Neuniklo mu, že dnes je akási iná. Napadlo mu, že iní muži by určite nenechali svoju ženu samu doma s mladým, pekným mužom. Vzápätí ale túto myšlienku zavrhol. Iné ženy možno, ale Charlotte nikdy.

Povedal, že dúfa, že sa vrátia ešte za svetla a potom ju zľahka pobozkal na čelo. Charlotte sa dívala za ním, ako odchádza.

Keď sa stratil za kopcom, obrátila sa smerom k domu. Gareth bol niekde vonku. Srdce jej prudko búchalo od nervozity. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla. Postupne sa snažila zahnať strach do kútika mysle. Teraz si nemohla dovoliť nervozitu. Teraz si mohla dovoliť len konať.

Upokojila sa. Bolo to viac, než pokoj. Konala takmer ako v tranze, podľa scenára už v duchu predtým nacvičeného. Vošla do kôlne v blízkosti domu. Okrem množstva náradia tam bola veľká skriňa s množstvom zásuviek. Charlotte jednu z nich otvorila. Boli v nej nože, dlhé a ostré nože, aké sa nepoužívajú v kuchyni, ale slúžia na podrezanie a hrubé spracovanie už zabitých zvierat. Charlotte bez rozmýšľania jeden vytiahla. Chvíľu naň hľadela, držala jeho čepeľ tesne pred tvárou, potom spustila ruku s nožom a vyšla pred kôlňu. Prišla až na terasu domu. Chvíľu tam stála a potom ho zazrela. Gareth sa vracal do domu, ale ešte bol príliš ďaleko. Počkala, kým ju zbadá. Potom sa otočila a vošla dovnútra.

Vstúpila do kuchyne. Vnímala ju len spolovice. Postavila sa za otvorené dvere, nôž pevne zvierala v dlani. A potom už len stála. Trvalo to večnosť, kým začula kroky.

„Pani Douglasová?“ ozval sa Gareth. Bol na terase, cítila to. V tej chvíli časť jej zvláštneho tranzu zmizla a začal sa jej opäť zmocnovať strach. Zadržala dych. Kroky sa blížili.

„Pani Douglasová?“ Išiel priamo do kuchyne. Charlotte upierala zrak na dlážku. Zjavil sa na nej jeho tieň. Zmeravela. Chvíľu mala absurdný pocit, že ju prezradí jej hlasno búšiace srdce.

Vošiel do miestnosti. O okamih neskôr ho uvidela. Zastal a zrejme sa chcel otočiť, keďže videl, že ona tam nie je. Vtedy sa na neho vrhla, úplne bezmyšlienkovo. Vrazila mu nôž až po rukoväť do hornej časti chrbta, tam, kde sa už takmer začínal krk. Podľa jej predstáv tam mala byť krčná žila.

Hneď potom, ako to urobila, ju obliala ľadová hrôza. Čo ak ho nezranila dostatočne, čo ak bude mať ešte dosť síl otočiť sa a bude sa brániť? Môže jej dokonca vyraziť nôž z ruky. V návale tohto strachu bodla znova. Táto rana išla do ramena. Charlotte držiac nôž odstúpila.

Gareth sa kŕčovito chytil hrany stola. Pokúsil sa otočiť. Podarilo sa mu to, ale to sa už držal stola zo všetkých síl a napriek tomu vyzeral, že sa každú chvíľu zrúti na zem.

Charlotte ho opäť bodla, tentoraz do hrude. Postriekala ju krv. Gareth padol chrbtom na stenu. Potom sa po nej zviezol pomaly dole, pričom za ním ostávala krvavá stopa. Ostal ležať na zemi. Celý sa triasol, ako v ťažkej zimnici. Ľavou rukou sa dotkol rozširujúcej sa červenej škvrny na košeli. Potom pozrel na Charlotte. S posledným výdychom vyslovil jediné slovo, veľmi tiché, ktoré však hlasne zaznelo v Charlottinej mysli: „Prečo?“

V tej istej chvíli o tritisíc kilometrov ďalej sa v obrovskej vesmírnej lodi Messenger kontrolka pri mene Gareth Remain zmenila zo zelenej na červenú. Súčasne sa rozozvučal alarm. Loď však bola prázdna. Hlasné zvonenie celkom pohltili jej hrubé steny.

(Pokračovanie poviedky)

Tento príspevok je z kategórie

Viac podobných príspevkov nájdete tu.