Poznámka: Toto je nová, vylepšená verzia poviedky, ktorá sem bola nahratá 26. 7. 2013

Charlotte stála s nožom v ruke, opierajúc sa o stôl. Sťažka dýchala. Až teraz si uvedomila, čo urobila. Ona, matka troch detí, zabila človeka. Bol od nej o niekoľko storočí starší a predsa o päť rokov mladší. Zabila ho, urobila to s hrozivou neodvratnosťou. Stala sa vrahyňou. Potom však tieto myšlienky potlačila. Opäť nastupoval premyslený postup. A teraz už musí konať rýchlo. Veľmi rýchlo.

Pustila nôž a kľakla si k mŕtvemu telu. Opatrne zdvihla jeho bezvládnu, ešte teplú ruku. Tú, na ktorej bol indikátor. Musela sa ho zbaviť. Bolo to ešte dôležitejšie, ako sa zbaviť tela. Indikátor môžu veľmi ľahko vystopovať. Telo nie.

Otočila mu zápästie. Čakala, že táto vec sa odopína rovnako, ako hodinky.  Poznala zapínanie na starých, nefunkčných hodinkách v múzeu. Zapínali sa ako opasok. Tu však nevidela nič, nijaké dierky. Pozorne prezrela celý remienok, ale nikde nebol ani náznak spoja. S postupom času cítila, ako sa jej ľadový pokoj roztápa v návaloch paniky.

Potom si niečo všimla. Bolo to malé tlačidlo na hrane remienka. Bez rozmýšľania ho stlačila. Remienok sa rozpojil na dve časti v mieste, ktoré vyzeralo byť rovnako celistvé, ako celý jeho zvyšok. Indikátor jej ostal v ruke.

Vyšla von, na slnečné svetlo, a zamierila rovno do drevárne. V drevárni bol veľký klát na sekanie dreva. Charlotte naň prestrela svoju nedeľnú šatku, aby sa črepiny nerozlietli všade. Do stredu šatky položila s odporom indikátor. Potom vzala veľké kovové kladivo používané na vtĺkanie klinov. Chytila ho oboma rukami a zdvihla vysoko nad hlavu. Zahnala sa zo všetkých síl. Kladivo dopadlo, ozval sa náraz. Zdvihla kladivo. Uprostred šatky ležal indikátor taký, aký ho tam položila. Bol celý, bez najmenšieho náznaku poškodenia.

S pocitom beznádeje vzala indikátor a vyšla von. S týmto nerátala, ale keď sa nad tým zamyslela, usúdila, že sa to dalo čakať. To však teraz nie je dôležité. Dôležitá bola otázka, čo teraz. Pohľad jej padol na studňu, ale hneď ten nápad zavrhla. Vzhľadom na to, že si indikátor nesmel nikdy dávať dole, predpokladala, že je vodovzdorný. Zrazu vedela, čo s ním urobí.

Bežala do lesa. Terén stúpal prudko do kopca, na opadanom minuloročnom lístí sa jej šmýkalo. Sukne sa jej plietli okolo nôh. Napriek tomu utekala bez prestávky ďalej.

Došla na kraj útesu. Bola to ozrutánska skala a pod ňou tiekol potok. Charlotte došla až na okraj. Prudko a zo všetkých síl sa zahnala a zahodila indikátor čo najďalej, ako dosiahla. Chvíľu cítila pochybnosť, či to bolo správne riešenie. Potom si však povedala, že nemá zmysel sa nad tým zamýšľať teraz, keď to už urobila. Rozbehla sa dole kopcom späť.

Opäť tu bol dom, tický a prázdny. Charlotte bez váhania zamierila do stajne. Noah si vzal oba ich ťažné kone a tak Charlotte zapriahla do voza na seno ich starú herku Betsy. Potom zobrala niekoľko starých plátených vriec. Jedno vzala zo sebou, ostatné nechala na voze.

Vošla do kuchyne. Vrece položila na zem a snažila sa naň mŕtve telo presunúť. Bolo to oveľa namáhavejšie, než si myslela. Úplná ochabnutosť tela spôsobovala, že sa zdalo byť dvakrát ťažšie.

Napokon ho tam dostala, ostal ležať tvárou k vrecu. Chrbát mal úplne celý od krvi a rozsiahle krvavé škvrny zostali aj na stenách a na dlážke. Vykrvácal zrejme hlavne z rany na chrbte. Charlotte si to teraz nevšímala. Chytila vrece za dva rohy a začala ho ťahať po zemi von z domu. Gareth nebol príliš ťažký a Charlotte po celoživotnej práci na farme bola silná žena, napriek tomu musela vynaložiť mimoriadnu námahu, kým dotiahla telo až k vozu a ešte oveľa väčšiu, keď ho chcela dostať na voz. Nakoniec sa jej to podarilo a prikryla ho zvyšnými vrecami. Potom prihodila ešte lopatu a zadychčaná nasadla. Betsy vykročila klusom po prašnej ceste.

Charlotte chvíľu hľadela meravo pred seba. Potom si uvedomila, že nechala dom otvorený a môže niekto prísť. Iste, nie je to veľmi pravdepodobné, lebo všetci susedia z okolia už u nich boli, ale možné to je. Niekto príde a uvidí, že v okolí domu nikto nie je, ale dom je dokorán otvorený. Vojde dovnútra a dostane sa do kuchyne. Do kuchyne, kde je na dlážke také množstvo krvi, že sa to v žiadnom prípade nedá vysvetliť nejakým nevinným spôsobom. Alebo ju niekto stretne tu, ako ide na voze, spotená a s podozrivými hnedými škvrnami na šatách. Dobrý deň, pani Douglasová, kam idete? A čo to veziete na tom voze?

Snažila sa odohnať takéto myšlienky. Ak by teraz niekoho stretla, bola by stratená. Preto je lepšie na to nemyslieť. Nikde v okolí však nebolo nikoho. Farmári asi chceli využiť pekné počasie a preto sú na poliach, či v záhradách.

Charlotte odbočila s vozom do lesa. Čoskoro ich pohltila svieža zeleň stromov. Do ticha sa ozýval len dupot Betsiných kopýt. Na prvých dvoch kilometroch bola cesta ešte dobre vyjazdená, často používaná. Postupne sa však stávala čoraz viac a viac zanedbávanou. Nechodilo po nej veľa vozov.

Charlotte stále poháňala Betsy. Musela zájsť čo najďalej. Vedela, že blízke okolie budú pravdepodobne prehľadávať.

A tak šli. A šli. A šli. Postupom času cesta už úplne splynula s lesným porastom. Kobyla hlasným fŕkaním dávala svojej majiteľke najavo, že kladie na jej staré telo až príliš veľké nároky. Zrazu Charlotte prudko potiahla za opraty. Voz zastal.

Charlotte zložila z voza vrece s Garethovým telom a ťahala ho medzi stromy. Hlavne čo najďalej od cesty. S nevôľou hladela na polámané konáre a pomliaždené rastliny, ktoré až príliš jasne ukazovali dráhu, po ktorej vliekla svoj náklad. Na niektorých listoch ostávala dokonca aj krv. Boli to však zbytočné obavy. Kým niekomu napadne hľadať až tu, ak to niekomu niekedy napadne, všetky stopy zahladí čas.

Zastala a začala kopať. Schválne si vybrala tento úsek lesa, lebo tu bola veľmi mäkká a kyprá pôda. Čoskoro vyhĺbila dostatočne hlbokú jamu na to, aby mohla slúžiť ako hrob, ale kopala ďalej. Nesmela riskovať, že ho zacítia a vyhrabú divé zvieratá. Napokon sa jej jama zdala byť dostatočne hlboká. Dotiahla až k nej telo a spustila ho aj s vrecom dole. Bez toho, aby sa na neho čo i len raz pozrela, ho zakopala. Zvyšnú hlinu roztrúsila po okolí.

Potom vysadla opäť na voz. Zrazu začala robiť všetko akýmsi chvatom. Hovorila si, že má byť pokojná. Napriek tomu však hnala Betsy späť takým tempom, že stará kobyla sa pred bránou takmer zrútila vyčerpaním.

Charlotte si nanosila vodu zo studne, zhodila zo seba šatstvo a začala sa umývať. Umývala sa veľmi dlho a dôkladne, napriek tomu si nepripadala dosť čistá. Potom si však uvedomila, že nesmie stratiť priveľa času. Osušila sa a obliekla si čistý pracovný odev.

Vo veľkom krbe v obývačke sa teraz nekúrilo. Vyhrievaciu funkciu plnil oveľa menší sporák v kuchyni, na ktorom varila. Teraz však rozložila oheň v krbe obývačky. Keď tam už blčala poriadna vatra, nahádzala do nej všetky krvavé vrecia a plachty a tiež svoje zašpinené šaty. Pôvodne tam chcela hodiť aj nôž. Rukoväť by zhorela a čepeľ by zahodila kdesi do rieky. Potom si však pomyslela, že Noah by si mohol všimnúť, že ten nôž chýba. Tak ho radšej dôkladne poumývala a išla ho odložiť do kôlne. Položila ho do zásuvky s pocitom, že sa ho už nikdy nebude môcť dotknúť.

Vrátila sa do kuchyne. Doniesla si množstvo vody a začala umývať. Najprv očistila stôl a stenu, potom sa pustila do dlážky. Keď bola s dlážkou v kuchyni hotová, umyla aj schodisko a všetky podlahy v dome. Bolo by podozrivé, keby zostala umytá len podlaha v kuchyni. Napokon vyliala vodu a vrátila sa do kuchyne. Po niekdajšej tragédii tu neostalo ani stopy.

Charlotte si sadla na stoličku a pomyslela si: A teraz to príde. Teraz sa z toho duševne zrútim. Keď sa vráti Noah, nájde ma tu, ako budem hystericky kričať a smiať sa zároveň. Zrazu bola o tom presvedčená, považovala to za také nezvratné, aké sú nezvratné cesty osudu.

Lenže duševné zrútenie neprichádzalo. Čakala päť minút, potom desať. Nič. Charlotte napokon vstala a išla obriadiť statok.

(Pokračovanie poviedky)

Tento príspevok je z kategórie

Viac podobných príspevkov nájdete tu.