Čierna hlava - 3. pokračovanie

Volali ho len Čierna hlava. Nikto nevie kde sa vzal. Jednoducho sa k nám nasťahoval. Nevolali ho čiernou hlavou pretože bol cigán, ani preto že bol Ind. Dokonca nebol ani černoch. Mal čiernu hlavu. Jeho hlava bola taká čierna, že na nej nebolo možné nič vidieť, Ani nos a ústa. Jeho hlava podľa fyzikov pohlcovala svetlo. Jeho černota vychádzala od miest, kde sa končí tričko a mal by začínať krk. Inak mal ruky aj nohy aj zvyšok tela úplne v norme. Vedci v Íglsneste (obaja) hútali, ako je to možné. Až kým vyhútali, že jeho hlava je miniatúrna čierna diera. To však nemohla byť pravda, pretože Čierna hlava komunikoval hlasom, tak ako to bolo u ľudí bežné. Po čase začal chodiť aj medzi chlapov do krčmy. Avšak nepil. Pivo si objednal, potom pred ním stálo, až kým sa nezmenilo na teplú brečku. Chlapi mu nadávali, a on vždy vo chvíli, keď sa nikto nedíval pivo vypil. Doteraz sa nevie ako, pivo bolo behom sekundy preč.

            Čierna hlava asi nemal vlasy, no na to nik neprišiel, nik sa neodvážil dotknúť tej čiernoty. Podľa všetkého nemal ani nos a ústa a uši. Bola to len čierna guľa. Rozprávať, to áno, rozprával, ale nikto netuší ako. Nikdy ho nikto nepočul dýchať. Inak to bol úplne normálny chlap. Až na pár odlišností a problémov, ktoré ho kvôli vzhľadu stretli. Čierna hlava sa chcel niekde zamestnať. Pozícia v službách nepripadala do úvahy. Nijaký šéf nechcel, aby mu desil zákazníkov. Síce zákazníci v mestečku boli iba jeho obyvatelia, ktorí o všetkom vedeli, a teda ho poznali, ale no uznajte, kto by si už zamestnal čiernu hlavu? Chvíľu to skúšal ako nočný strážnik na zemiakovom poli. Po tom, čo od úľaku umreli traja zlodeji, ktorým len pokojným slovom dohováral, ho museli prepustiť. Bol príliš účinný nočný strážnik. Práca v tíme rovnako nepripadal do úvahy, nik s ním nechcel pracovať, a navyše nedokázali mu čítať emócie z tváre. Nevedel, čo má robiť. Jeho zúfalosť sa stupňovala, bol normálny chlap, chcel aj nejakú ženu, chcel sa o ňu postarať no žiadna žena s ním nechcela nikam ísť. Vrchol zúfalstva nastal vo chvíli, keď si miestne hlúpe deti vymysleli na Čiernu hlavu desivú rýmovačku (mimochodom, tá rýmovačka bola vrcholným intelektuálnym výkonom celého ich doterajšieho aj budúceho života), ktorá znela asi takto:

„Čierna hlava, čuču bum!

Nemá v hlave žiadny um!

Hlava prázdna nedýcha.

Poľudštiť sa ostýcha.“

Po tom, ako dorapotali hlúpu básničku, sa rozdelili na hlavy a ľudí, hlavy si navliekli na hlavy tričká, znázorňovali tak čiernu hlavu a bežali stále dookola. Postupne popadali na zem, a súčasťou tejto hry bolo povolenie ľudí kopať do hláv deťom, ktoré boli ako čierne hlavy. Postupne sa dokopali všetky deti natoľko, až ich tie hlavy začali bolieť, neskôr celkom osprosteli a začali počúvať hip – hop. Aby toho nebolo málo, tak „ľuďmi“, boli vždy tie silnejšie deti, ktoré si takto dokopali intelektuálnu elitu, čo malo fatálne následky. Malé neduživé deti boli sprosté, veľké silné deti boli rovnako sprosté. Ale o tom neskôr.

            Čierna hlava (nikto ho nikdy inak nenazval), snáď mal aj meno, ale prvý človek, ktorý ho zazrel, ho nazval rovno: „Aha, čierna hlava!“ Odvtedy mu to prischlo. A sám bol natoľko ultáčaný, že aj keby niekomu povedal, že sa volá Ivan, tak by mu nikto ani neveril, ani by ho nepočúval.

Keďže sa mu páčili ženy a rád si aj vypil, slovo dalo slovo. Jeden dlhý sparný sobotný večer, keď sa už ani lístiu ševeliť nechcelo, sa stretli v krčme takmer šetci jej zvyčajní návštevníci. Vtedy ktosi s výkrikom „Ja som Ježiš!“ pustil nahlas balkánsku dychovku a strhla sa besná zábava. Každý tancoval s každým, kvapky potu striekali, ľudia sa na ňom šmýkali a padali, po chvíli sa začali hlava-nehlava bozkávať a po polhodine bol improvizovaný parket takmer prázdny. Cestou po okolí bolo počuť slastné vzdychy milencov. Len jeden z nich mal čiernu hlavu.

Aj Ivanovi sa podarilo uchmatnúť si v trme-vrme za hrsť ženskej priazne. Ale, čo čert nechcel – pri premiérovom akte milosrdenstva sa neustrážil a Milena, jeho partnerka, sa razom stala jeho snúbenicou. Škandál to bol samozrejme veľký, ale ako sa patrí – tehotná žena ,musí mať muža. Ivan (čierna hlava) bol normálny chlap, vzorne sa o ženu staral, aj prácu si našiel vďaka svokrovi. Tehotenstvo prebiehalo ako po masle a Milena dokonca po čase aj prestala ľutovať osudnú noc, pretože Ivan sa ukázal ako ukážkový manžel. Dieťatko bolo podľa lekárov v poriadku, celé mestečko si vydýchlo keď ultrazvuk ukázal že aj hlavu bude mať normálnu. Farbu ultrazvuk neukázal. Avšak obaja rodičia vedeli že budú dieťa nadovšetko ľúbiť. Všetko išlo ako po masle. Až kým dieťa neprišlo na svet.

Dieťatko bolo zdravé, vážilo aj meralo tak akurát. Len jedna udalosť otriasla celou rodinou. V okamihu, keď dieťa prvýkrát zaplakalo Ivanova hlava dostala farbu. Všetci konečne po prvý raz uvideli ako vyzerá čierna hlava. Tá už nebola čierna. Ivan vyzeral na počudovanie úplne normálne, nič na ňom sa nelíšilo od iných mužov a veruže nejedna by sa doň zamilovala po dlhých navrávačkách a kope vtipných poznámok. Ivan začal byť pre ľudí razom nezaujímavý, nakoniec – podobných príhod sa v Íglsneste už udialo neúrekom. Dieťa rástlo ako z vody, Ivan si našiel bežnú prácu v bežnej firme za bežným pásom a svoj žiaľ za výnimočnosťou topil v bežnom pive a bežných destilátoch. Ich osud bol až príliš bežný na to, aby sa nezačali diať zvláštne veci. Dieťa bolo samozrejme dobre vychovávané, až kým sa nenaučilo rozprávať. Vtedy si Ivan povedal, že keď on bol v tomto meste neprávom utláčaný, tak naučí ťažkému životu aj svoje dieťa. Dieťa malo vlastnú izbu s posteľou a hračkami. Ivan ich všetky vyhodil, v izbe nechal dieťaťu iba posteľ a koberec. Dieťa kŕmila matka, inak dieťa nevidelo celý deň nič iné ako posteľ. Keďže sa dieťa nemalo s čím hrať, a hračky boli ajtak drahé, dieťa si sadlo na zem, prípadne chodilo dookola a vymýšľalo hry v hlave. Postupom času si dieťa začalo vymýšľať príbehy. Jeho postavami bol on, posteľ, vankúš, prikrývka a okno. Niekedy sa do príbehov zaplietla ponožka, kus oblečenia, prsty alebo soplíky. Rodičia vidiac, že dieťa je spokojné aj bez hračiek, mu kúpili šlabikár, kde sa naučilo čítať a veľmi rýchlo aj hovorovú reč, ktorú počulo cez okno, na štvorročné dieťa tak bolo veľmi bystré. Ako plynul čas, dieťa si vymýšľalo stále nové a nové príbehy, keď mu mama nechala príbor a tanier - nech sa naje samo, zakomponoval do príbehov a hier aj príbor, taniere a jedlo. Nikto však nemal odvahu sa spýtať dieťaťa čo robí, a ako sa hrá. Jedinou odpoveďou, ktorú vždy od dieťaťa dostali bola veta: „Je mi dobre a som šťastný“. Keďže deti by mali byť úprimné a nepoškvrnené, brali rodičia to tvrdenie ako pravdivé a ďalej to nerozoberali. Keď dosiahlo dieťa piate narodeniny, otecko sa tľapol po vrecku a kúpil dieťaťu tortu. Tým sa fantázia dieťaťa dostala do úplne iných dimenzií. Vďaka torte si dokázalo vymyslieť a zapamätať omnoho viac príbehov ako kedykoľvek predtým. Jeho malý mozog však už nebol schopný udržať viac informácií, tak sa začal zväčšovať. Po pár týždňoch tak vyzeral ako veľký melón nastoknutý na palici. Rodičia to zistili a nedali mu odvtedy už nikdy jesť nič sladké. Inak sa jeho denný režim nemenil. Zastavením prísunu cukru sa rast hlavy tiež zastavil. Ivan sa ale zhrozil až jedného dňa, keď do izby vletela mucha. Dieťatko bolo šťastné, že opäť vidí nový element, ktorý môže do svojich hier zakomponovať, uprene sa na muchu dívalo a tá o malú chvíľu praskla a rozprskla sa po celej izbe. Ivan nevedel, čo má robiť, neprikladal tomu veľkú dôležitosť, rozhodol sa však, že dieťa ešte raz otestuje. Pustil dieťaťu do izby malú myš. Tej po minúte explodovala hlava, a izba bola celá od krvi. Dieťa zo seba so stoickým pokojom vysúkalo iba že je mu dobre a že je šťastné. Keďže bola izba celá od krvi a myšacieho mozgu, Ivan vzal dieťa po prvý raz do kúpeľne, kde ho umyl a zaviazal oči. Nasledujúce dva dni, kým Ivan vymaľoval, malo dieťa zaviazané oči, to ho však neodradilo od vymýšľania nových príbehov  o všetkom, čo videl na chodbe a v kúpelni. Keď sa dieťa opäť vrátilo do izby, tá bola rovnaká ako pred výbuchom. Ivan vedel, že s dieťaťom niečo ni je v poriadku. Nevedel však, že fantáziu v dieťati podnietil on. Rovnako netušil, čo spôsobuje praskanie hláv živočíchov. Vedel však, že dieťa by nikdy nemal pustiť von z bytu a radšej ani z izby. Až do šiesteho roku života dieťaťa bežalo pre Ivana všetko ako po masle. Pás vo fabrike fungoval, vyrábal bezcenné veci, manželka poslúchala, každý víkend jazdili na piknik alebo kamsi na výlet a neprítomnosť syna sa im vždy podarilo ospravedlniť. Milena nevedela o synovej prinajmenšom zvlástnej schopnosti a tak sa na manžela hnevala, chcela syna brávať všade so sebou. Ivan sa toho však čoraz viac desil. Po šiestom roku života sa dieťa rozhodlo, že sa osamostatní a keď rodičia neboli doma, odvážilo sa prejsť do kuchyne a zjesť všetok cukor. Kuchynské prostredie ho podnietilo opäť k novým príbehom a hlava mu rástla a rástla. Vrátilo sa do izby a čakalo na rodičov. Keď ho Ivan zbadal, roztriasol sa ako osika. Všetko vysvetľoval aj kopec mŕtvych múch na parapete a pes pred činžiakom, ktorému chýbala hlava. Odvtedy Ivan izbu zamykal a syna začal zatajovať. Po nociach sa Ivan zožieral nad vlastným nešťastím, preklínal ten osudný večer, keď splodil syna rovnako ako balkánsku dychovku, ktorá hrala v ten osudný okamih. Na druhý deň dal na jeho izbu namontovať bezpečnostné dvere (na veľké počudovanie robotníkov, že chce bezpečnostné dvere vnútri bytu). Syna opäť odložil do kúpelne. Takto bol problém na nejaký čas vyriešený. Na verejnosti sa na dieťa zabudlo, Ivan rozhlasoval, že je postihnuté a musí byť pripútané na lôžku. Dni, mesiace, ba aj pár rokov prešlo až kým sa nepotvrdilo známe porekadlo.

Jablko nepadá ďaleko od stromu, vraví sa. Ale nad Íglsnestom bol jediný kopec, kde stála jabloň, z ktorej jablko padlo na zem a kotúľalo sa a kotúľalo až priveľmi ďaleko od stromu. Jablko sa teda dokotúľalo až do mesta, kde nadskočilo na kameni a na ceste v plnej rýchlosti rozbilo čelné sklo šoférovi kamióna, ktorý prevážal cukor. Vodič od samého prekvapenia nezvládol riadenie. Čo čert nechcel, kamión nabúral do bytovky, kde bývalo dieťa Ivana skôr známeho ako čierna hlava. Dieťa sa pri ohlušujúcom náraze, ktorý mu prebúral stenu do izby iba trochu strhlo. Po chvíli zacítilo pach cukru, ktorý sa vysypal z kamiónu. Vybehlo cez dym a oheň a nevedelo sa vynadívať na celú tú spúšť a jedlo cukor. Keď už malo plné bruško, rozbehlo sa dieťa do ulíc, zatiľ čo mu mozog neustále rástol. Kam sa dieťa pohlo, videlo nové a nové príbehy, ktoré bleskurýchle vpisovalo do mozgu. A kam sa dieťa pohlo, chcelo svoje príbehy zdieľať. A kam sa pohlo, všade navôkol praskali všetkým živým tvorom hlavy, praskali lebky, striekala krv a mozog. Ľudia a zvieratá padali k zemi mŕtvi. Dieťa by tak bolo vyvraždilo celý Íglsnest, keby ho v tom nezastavil Ivan vracajúci sa  z práce, ktorý mal voči vlastnému dieťaťu záhadnú imunitu. Vracali sa spolu domov cestou, ktorou šlo dieťa predtým, aby už zabilo čo najmenej tvorov. Cestou Ivanovi dieťa vyrozprávalo ako netuší čo sa deje, len chce zdieľať svoje príbehy s druhými a robí to tak, že celý obsah svojej hlavy prenáša myšlienkami do druhých hláv, ktoré to kapacitne nezvládajú. Povedal otcovi aj ako veľmi mu pomáha cukor, a ako chce každému človeku rozpovedať všetky svoje príbehy. Ale dokáže to iba cez myšlienkové rozprávanie. A ako vštkým praskajú hlavy a ako veľmi miluje svojich rodičov za to, že mu dávali toľko tvorivých podnetov, ako napríklad príbor.

Ivan nerozumel ako je možné, že jemu hlava nepraskla. Dieťa v skutočnosti nerozprávalo, iba Ivanovi posielalo do hlavy svoje pocity. A pre otca obmedzilo ich objem, aby dokázal prežiť. Jediné, čo kedy dieťa v skutočnosti povedalo, bolo: „Je mi dobre a som šťastný.“ To nakoniec aj vystihovalo jeho pocity. Vo svojej mysli sa chlapec pohyboval vo vybájenom svete plnom príbehov takých úžasných, že ľuďom z nich doslova praskali hlavy. Nemal dôvod komunikovať so svetom, keď ten jeho bol lepší.

Ivan sa pri spúšti, ktorú videl v synovej izbe spôsobenej nárazom kamióna rozhodol konať. Keďže nemal kde teraz zamknúť syna tak, aby nikomu neublížil, zaviazal mu oči, vytiahol z komody pištoľ a strelil mu do hlavy. Druhý náboj určený pre seba nevyužil, lebo syn v predsmrtných kŕčoch poslal otcovi do hlavy všetky svoje príbehy, ktoré jeho hlava samozrejme kapacitne nezvládla a praskla ako všetky ostatné. Ivan ale umrel šťastný, pretože zachránil svet pred skazou, a rovnako mal v hlave (i keď iba nepatrný zlomok) tie najúžasnejšie príbehy aké kedy ľudstvo vymyslelo. Umrel s úsmevom na tvári. Kým nepraskla. Keď prišla Milena domov, veľmi plakala, prípad sa stal známy ako „neznámy Íglsnestský masaker“. Milena sa od žiaľu chcela zastreliť, no zvolila štýlovejšiu samovraždu a vybehla sa obesiť na jabloň stojacu na jedinom kopčeku nad mestom. Povráva sa, že každý rok jedno jalbko na jabloni praskne hneď po tom, čo dozreje. A s mestečkom to nijako nepohlo, lebo na svete existovalo veľa bizarných postavičiek, ktoré sa doň chceli nasťahovať a zaplniť prázdne miesta po našich zosnulých. Samozrejme primátor sa rozhodol konať a na pokyn dedka E. pridali mestskí vrchní do zákonov mesta aj príkaz o tom, že každé dieťa musí mať v izbe veľa hračiek a pre istotu s ním musia jeho rodičia každý týždeň urobiť jednu vychádzku mimo domu. Aby sa nezabudlo a predišlo podobným masakrom. A ktosi záhadne zničil všetky nahrávky s balkánskou turbofolkovou dychovkou v meste. Odvtedy ju nikto nepočul. Okrem mňa, keď som raz potajme špehoval v noci dedka Enšntvojsa, ktorý si púšťal platňu a záhadne sa usmieval. Pozval ma dnu a povedal, nech ma nikdy nenapadne pustiť si balkánsku dychovku. A ja som ho poslúchol.