Hladina sa nado mnou zavrela.

Netopím sa. Zatiaľ nie. Stihla som sa totiž poriadne nadýchnuť a zadržať dych. Urobila som tak pudovo, skôr než som si rozumom uvedomila, čo sa blíži. Zazvonenie telefónu o takej nezvyčajnej hodine spustilo proces prípravy môjho organizmu na pád. Tón hlasu mojej mamy tento proces zintenzívnil.

Ešte sa netopím a v prvej chvíli si ani neuvedomujem, že ma topenie čaká. Uvedomujem si len jedinú vec: Tá voda je taká studená. Jej chlad sa nedotýka mojich nervových zakončení, on ich zdrapí a nešetrne s nimi trasie, fackuje ich, bičuje ich. Následkom toho nervové zakončenia vystreľujú vnemy do mozgu veľmi zúrivo. Moja pokožka jačí chladom. Úžas z chladu je to jediné, čo v tej chvíli vnímam. Zrak, sluch a všetky ostatné zmysly na chvíľu prepožičali svoje funkcie, aby zosilnili vnímanie chladu nad svoje bežné limity. Chlad je šokujúco silný.

Výkrik ľadového úžasu môjho tela pohasína len zvoľna, ale ja už začínam robiť rukami a nohami naučené pohyby. Všetci sme sa ich kedysi dávno učili, a teraz pri nich nemusíme premýšľať. Nič necítim – hmat odišiel, teraz je v službách vnímania chladu. A tak svoje ruky a nohy len sledujem. Sledujem, ako si naučenými pohybmi umývam zuby, ako si obúvam topánky, ako zamykám dvere na priváte, ako ma nohy automaticky nesú do školy.

Povrch môjho tela stále vysiela do mozgu chladový výkrik, ktorého hlasitosť však už poklesla na sto decibelov. Nevychádzam z úžasu, aká je tá voda studená. Najcitlivejšie jej zverský chlad cítim tenkou pokožkou na okrajoch slizníc a vo vnútri uší. Cez tieto miesta sa mi do mozgu zapichujú ľadové ihly. No uzavreté pľúca dávajú môjmu vedomiu prvú zmienku o novom probléme, ktorý sa bude ustavične zhoršovať – že nemôžem dýchať. Rukami a nohami robím naučené pohyby, ale dobre viem, že tie ma z vody nedostanú. Z toho bledomodrého matného fľaku, ktorý nahradil hladinu, je mi jasné, že ma prúd vtiahol pod ľad.

Šok pozvoľna ustupuje. Telo si zvyká, ale to je klamlivé. Ľadová voda mi odoberá kvantá vzácneho tepla potrebného pre život. Vytreštenými očami hľadím na modravé svetlo nad sebou a pritom sa ponáram čoraz hlbšie. Začínam sa dusiť.

Končatiny mi tuhnú chladom. Zmeravenou rukou takmer rozbijem všetky skúmavky na laboratórnom stole. Ospravedlňujem sa svojej kolegyni: „Prepáč, dnes som  úplne mimo. Ráno som sa dozvedela strašnú správu...“

Hlavou mi preblesne nádej, že zamrznem skôr, ako sa utopím. Viem však, že je to nádej zbytočná. Ľudské telo je stavané na to, aby čosi vydržalo. Nezabalí to len preto, že si to tak želám. Proti mojej vôli bude bojovať a zvedie bolestivý boj, ktorý už má výsledok dopredu daný. Je daný, pretože návrat nad hladinu nie je možný, ani keby sa mi k nej podarilo doplávať. Ľudia okolo mňa tvrdia, že čas to spraví. Čas spôsobí, že sa mi pľúca premenia na žiabre, ktorými nikdy predtým neboli. Že stratím teplokrvnosť, ktorá ma v tomto prostredí zabíja, moje telo vychladne a splynie s chladom vody. Bude spomalené ale živé. Prirodzene, že tomu neverím. Evolúcia neprebieha tak rýchlo. Moja evolúcia rozhodne nie.

Pomaličky mi dochádza, čo ma čaká. Klesám. Pozerám sa k nedostupnej hladine. Kyslík mi chýba čoraz viac a viac. Hľadím na bledú plochu tam hore. Je to slnko? Neviem. Nepamätám si, že by som ho videla pred pádom do vody. Zrejme bolo za mrakmi a dalo sa vidieť len ako matne ohraničená svetlejšia škvrna. Teraz ho okrem vrstvy mrakov kryje aj vrstva ľadu. Ak som ho nevidela predtým, než som sem spadla, teraz je to už úplne bez šance.

Panebože, tá voda je taká studená.