Uplynulo deväť rokov. Vraj je to veľa. Vraj za taký čas toho zmení mnoho. Zvlášť v takomto veku. Houby. Priepustku z pekla jej po celý ten čas nevydali a jediné, čo sa zmenilo je to, že už na ňu nečaká. Čaká už len na možnosť prejsť z jedného pekla do druhého.

Nepochopiteľné. Striehne na maličkú štrbinku v tyranii okolím, aby sa mohla vrhnúť do sebatyranie. Oboje naraz by neuniesla, to vie. A vie, že ak si na seba nenájde bič sama, svet jej zoženie väčší. A tak čaká. Na možnosť vytiahnuť svoj bič. Vždy jej do toho niečo príde. Väčší, neúnosnejší stres. Hnev, slzy, šklbanie si vlasov, sú zbytočné. Vždy boli. Tichučko, pokorne sa musí zmieriť s tým, že sa to zase odkladá. Minimálne o týždeň, ale pokojne to môže byť mesiac, ďalší polrok, rok. Komu na tom záleží? Už ani jej veľmi nie. Pochopila, že čas mnoho neznamená. Letí závratne rýchlo, ale niektoré veci sa nezmenia nikdy. A tie zvyšné len k horšiemu.

A čo jej sen spred deviatich rokov? Stále nenaplnený. Niekoľkokrát mala pocit, že už bola blízko, tak blízko... stačilo natiahnuť ruku... a vtedy sa rozplynul ako hmla. Nič nie je také ťažké, ako spraviť nehmotné hmotným, ale zhmotniť to naozaj, nie len vytvoriť napodobeninu. V jej prípade veľmi slabú napodobeninu.

Nikdy neverte pocitu, že letíte. Ten pocit beztiaže je spôsobený pádom.