Nad rozbúreným morom sa rútili ťažké sivé mraky. Mračná požrali väčšinu denného svetla, ostala len bezútešná šeď oblohy a temnota morskej vody. Neúprosný vietor búril vodnú hladinu a prezrádzal, že počasie sa nachádza v prvom štádiu veľmi silnej búrky. Uprostred rozbúrenej morskej vody vystupoval z mora ostrovček.

Bol to očividne ostrov celkom malý. Tvorili ho len čierne skaly, ani jediné steblo trávy sa neosmelilo na ňom rásť. To naznačovalo, že buď za prílivu alebo za búrok akou je aj táto sa cezeň prevalia vlny a voda ho načas úplne prekryje. Po tomto kúsku pevniny, malom, pustom, sa prechádzal mladý čarodejník.

Nikde sa nenachádzal nijaký náznak toho, ako sa tam dostal. Rovnako nič nenaznačovalo tomu, že sa má ako dostať preč. Mladý muž pokojne, nenútene chodil po ostrove, ako keby bol na poludňajšej prechádzke. Zamyslene hľadel do zeme a vôbec si nevšímal návaly vetra, ku ktorým sa neskôr pripojili spŕšky dažďa.

Zrazu na akýsi neviditeľný povel zastal a zdvihol hlavu k mrakom. Vtedy sa z ich sivej beztvarnosti vynoril nezreteľný obrys lietajúceho tvora. Priletel bližšie a čarodejník už celkom rozoznával jeho tvar. Vyzeral ako sokol alebo možno jastrab. Zblízka však bolo jasné, že je omnoho väčší ako hocijaký známy dravec. Jeho krídla boli silnejšie a mohutnejšie a takmer nimi nemával. Vo vzduchu sa pohyboval s takou nenútenosťou a istotou, akoby smer a rýchlosť letu ovládal len jediným pohybom pierka. Čarodejník jemne trel v dlani pravej ruky nejaké predmety zabalené do pokrčenej látky. A za chvíľu vďaka nim uvidel to, čo chcel vidieť. Jasnočervenú až purpurovú žiaru planúcu okolo tela vtáka. Bola to magická aura, svetlo, ktoré sprevádzalo nielen zázračných vtákov grahov, ale aj všetkých ľudí a zvieratá s magickými schopnosťami.

„Swen.“ Oslovil čarodejník Iolken tvora.

Samica graha zakrúžila nad jeho hlavou a zniesla sa nízko nad povrch ostrova. Vzápätí sa Iolken stal svedkom čohosi, čo pred ním videlo len neveľa smrteľníkov. Grah zosadol na zem. Swen pristála veľmi neobratne, oceľovými pazúrmi uchopila skalu až na druhý pokus a krídla chvíľu držala bezmocne vystreté kým sa jej podarilo zložiť ich na chrbte. Potom otočila hlavu k Iolkenovi a zadívala sa na čarodeja svojimi inteligentnými, takmer ľudskými očami. Iolken znehybnel a zrazu nevedel, čo robí. Bol nútený dívať sa a dívať a spamätal sa až keď pocítil na chrbte mrazenie a náznak studenej, bodavej bolesti. Okamžite zovrel obsah látky v ruke tak tuho, až mu z toho obeleli hánky. Kamene moci však nepotreboval zvierať dlaňami, len mysľou. Urobil tak a na chvíľu vytvoril spojenie dvoch duší: ľudskej, ktorá bola nadnášaná ale aj zaťažovaná rozumom a zvieracej, nespútanej a živelnej. Keď však zistil čo po ňom Swen chce, prerušil spojenie.

Swen pohodila hlavou akoby mu chcela naznačiť, že to je ten najmenší problém na svete. Jedným mávnutím mohutných krídiel sa odlepila od zeme, ďalším mávnutím sa začala rozplývať v šere diaľky. Iolken osamel len s vetrom a dažďom.

„Transformácia do zvieracej podoby patrí medzi najťažšie kúzla na svete.“ Hovoril mu kedysi jeho učiteľ Thorn. „Takáto podoba môže byť nebezpečná, pretože čarodej v nej nemôže byť ani človekom ani zvieraťom. Ak stratí svoju ľudskú podstatu, už ju nemusí nikdy získať späť.“