Hlavní hrdinovia literárnych diel sú na to, aby sme s nimi sympatizovali. Aby sme sa s nimi stotožnili, držali im palce, prežívali s nimi ich úspechy aj neúspechy, radovali sa a smútili vtedy, keď aj oni. Lenže nie zriedkavo sa stáva, že autorovi snažiacemu sa vytvoriť kladnú hlavnú postavu sa podarí úplný opak. Niektorí hrdinovia vedia čitateľa pekne vytočiť. Kedy si ja pri čítaní o hlavnej postave pomyslím, že zabiť ju je málo?
„Hurá, idem sa obetovať!“
Keď klaďas, tak klaďas, hovorí si zrejme autor a dbá na to, aby jeho postava bola absolútne bez úhony a poškvrny, aby mala zbierku tých najkladnejších vlastností z kladných a... aby nebola ľudská. Pretože úplne bezchybný človek neexistuje a títo anjelici mi rýchlo začnú liezť na nervy. Vrcholom sekania dobroty nejakej postavy je jej dychtivosť sa za niekoho obetovať. Áno, sebaobeta je možná, ale rozhodne nie jednoduchá – pud sebazáchovy je najsilnejším pudom vôbec, takže by sa patrilo ukázať extrémne vnútorné boje hrdinu, zvlášť ak má čas nad svojou obeťou rozmýšľať. Ale kdeže. Veľa hrdinov – najmä amerických v teenagerskom veku – ešte o nejakom pude sebazáchovy nikdy nepočulo. Kdeže nejaký strach z bolesti pri umieraní či samotnej smrti! Kdeže nejaká sebaľútosť! To je len pre záporňákov. Skutočný klaďas musí umrieť s úsmevom na perách celý šťastný, že jeho mladý a väčšinou aj dovtedy celkom príjemný život poslúžil takémuto vznešenému činu. Títo hrdinovia chcú umrieť za každú cenu a keď sa (pochopiteľne) objavia náznaky, že tá obeta možno ani nebude treba, odmietajú ich vidieť a dychtivo ľpejú na možnosti dať sa zlikvidovať. A ja iba prevraciam oči.
„Ja nie som zlý, ja len občas niekoho umučím.“
Tento typ postáv možno zjednodušene definovať ako opačný extrém. Ich autori sa do nich snažia vložiť toľko ľudskosti, až to skrátka preženú. Akože kladný hrdina tak oplýva vlastnosťami, ktoré sa mu nedajú prepáčiť a namiesto držania palcov sa pristihnem pri tom, že ešte aj záporňák mi je milší. Sympatie sa presunuli na nesprávnu stranu. Častou a veľkou chybou autora býva, keď v snahe odobrať tú svätožiaru z hlavy inak úplne kladnej postavy nechá postavu spáchať nejaký neprepáčiteľný čin. Keby aspoň nasledovali nejaké hlboké výčitky, vracanie sa v duchu k danej udalosti, bolo by to prijateľnejšie, lenže nie. Postava s psychopatickým pokojom necháva svoju minulosť za sebou, ani najmenej si vedomá toho, že spravila niečo zlé. Ale načo vôbec páchať niečo zlé? Nestačí zostať pri nutkaní spáchať zlo, ktoré po ťažkom vnútornom boji postava napokon premôže? Aj zlé myšlienky sú škvrnky na charaktere, ale na čin zďaleka nesiahajú. A postavy, ktoré zostanú len pri nich, si stále zachovávajú tvár. Veď sú to klaďasi, tak prečo ich znižovať na či dokonca pod úroveň záporákov?
„Neumriem, lebo som hlavný hrdina.“
Hlavní hrdinovia skôr ako pred koncom knihy neumierajú. To sa ešte dá pochopiť. Čo sa nedá pochopiť je to, ak sú si svojej nezraniteľnosti vedomí. Akoby tušili ochrannú ruku autora nad sebou, bez kúska obáv sa púšťajú do tých najnebezpečnejších akcií. Všetkým naokolo hovoria, aby sa o nich nebáli a my už tušíme, že sa naozaj nemajú prečo. Vedomie, že autor postavu neobetuje, síce nepatrí k tým najhorším katastrofám, ktoré literatúra pozná, a je do istej miery zábavné sledovať, akým spôsobom postava vyviazne zo spletitých nebezpečenstiev, aj keď je jasné, že vyviazne. Ale... viac napätia a menej zázračne šťastných náhod ťahajúcich hrdinu z kaše by nezaškodilo. Naozaj. Iní hrdinovia síce aj nejaký ten škrabanec utŕžia, ale nezmar hnedý je nič oproti ich schopnosti prežiť do zóny –20 strán pred koncom či aspoň povedať pred svojím skonom zopár múdrych a dojímavých slov.
„Môj najväčší problém je, že neviem, čo je to problém.“
Klasika: Pubertiačka je odoslaná na dlhšie obdobie na vidiek či do iného západákova, ale robí z toho tragédiu, akoby jej vymrela rodina. Prečo? Lebo tam vraj nie je žiadna zábava... čítajúc tieto riadky sa moje prsty zvierajú do pozície škrtiacej imaginárne hrdlo. Ja ako pubertiačka som totiž netúžila po ničom inom, ako vypadnúť z domu do presne takého západákova! Príroda a pokoj na čítanie, neskôr písanie, to bolo moje.
Ak postava odmieta to, po čom ja naopak túžim, je nanajvýš pochopiteľné, že jej nedržím palce, aby sa z toho „problému“ dostala, ale, za predpokladu, že sa mi podarí neroztrhať knižku v zuboch, sa modlím, aby dostala rozum a konečne pochopila, aké má obrovské šťastie. No jej to dôjde spravidla až potom, ako sa jej to šťastie mnohokrát znásobí. Čo je na zaplakanie, keďže si zaslúžila úplný opak. Denníky urevaných teenageriek, ktoré nevedia, čo sú skutočné problémy, išli úplne mimo mňa.
Nežný vrah a iné paradoxy
Chlapec sa najprv javí ako úbohý šikanovaný bifľoško, potom sa náhle zmení na zlodeja a psychopata vyžívajúceho sa v predstavách brutálnej vraždy, ale keď stretne isté dievča, bez mihnutia oka sa vžíva do úlohy jej ochrancu a pomocníka. Beriete to? Ja veru nie. Je v poriadku, ak autor prisúdi jednej postave rozličné, aj na prvý pohľad sa vylučujúce vlastnosti. Čo už nie je v poriadku je to, že ich poriadne neošetrí. Chýba psychologizácia, prepojenie jednotlivých zložiek osobnosti postavy a ja sa len nestíham diviť, čo ten človek preboha stvára. Nepredvídateľné chovanie, v ktorom sa môže objaviť úplne hocičo, ale spôsobí rýchlu stratu záujmu o takéhoto schizofrenika. Vrcholom je, keď autor po lopate otrepáva o hlavu, že hrdina má také a také vlastnosti, ale postava ich nepodloží jediným činom či myšlienkou, naopak, všetko jej správanie tie vlastnosti vylučuje.
„Bol mojou životnou láskou, ale už mám ďalšiu!“
Bohvie, prečo je v literatúre tradíciou, že práve po pol roku od smrti milovaného partnera či rozchodu s ním je už hrdina celý šťastný v náruči niekoho iného. A samozrejme, keďže ide o knihu, tá predošlá láska bola (aspoň v očiach postavy) osudová, nesmrteľná, životná, po hrob, za hrob aj nad hrob. Preto je nanajvýš zaujímavé, ako enormne rýchlo sa postava z jej straty spamätá a zabuchne do niekoho ďalšieho. Veď čo je to polrok? Takmer nič. Ako včerajšok. Buďto boli teda city k tej osudovej láske oveľa povrchnejšie, než postava pred všetkými – vrátane seba – vyhlasovala, alebo trpí hraničnou poruchou osobnosti, čo sa prejavuje okrem iného aj rýchlymi a silnými citovými vzplanutiami a vychladnutiami. Nech je to ako chce, pri prirýchlom spamätaní sa z akejkoľvek životnej straty (čo nemusí byť len strata partnerskej lásky, ale väčšinou je) idú moje sympatie dolu ešte rýchlejšie, než rozkolísané city toho prelietavého a psychicky labilného hrdinu.
Tento článok je z kategórie
Viac podobných článkov nájdete tu.
Comments
Pridať nový komentár
Myslím, že si trafila do čierneho. Prípady hlavných hrdinov, ktorých si rozdelila do výstižných kategórií :))), prekážajú aj mne. Nebaví ma čítať príbehy s postavami, ktoré sú nedotknuteľné, nevinné a dokonalé. Niekedy sú charaktery týchto postáv tak extrémne vyumelkované, že nemáš absolútne žiadnu šancu vžiť sa do ich konania či zmýšľania, nakoľko vieš, že realita je od nich na hony vzdialená. Najviac mi prekáža typ "Hurá, idem sa obetovať", ako si ho nazvala, taký, ktorý trpí, všetci mu ubližujú a on je chudák absolútne nevinný a čistý ako ľalia. :)))
Ja osobne mám radšej záporné postavy, pretože som si všimla, že bývajú vykreslené trochu viac reálne ako tie kladné.
"Bohvie, prečo je v literatúre tradíciou, že práve po pol roku od smrti milovaného partnera či rozchodu s ním je už hrdina celý šťastný v náruči niekoho iného."
U nás, arabskom svete, môže byť muž šťastný v náručí inej ženy už deň po smrti 1. manželky - má ešte 2.,3. a 4. manželku. A tie mu po 1-2 rokoch navrhnú, aby si vzal ďalšiu ženu - bude im veselšie a aj práca okolo detí a domácnosti sa rozdelí. Rovnako ako láska manžela k svojim ženám (a deťom). To, že muž môže súčasne milovať iba jednu ženu je obyčajný blud.
(Nesmiete sa na veci dívať len cez optiku morálky Vašej prehnitej západnej kultúry.)
إلى اللقاء
ma´a s-salámah
Ak niekto píše pre prehnitú západnú kultúru, musí rešpektovať pravidlá morálky prehnitej západnej kultúry. U nás si za kladného hrdinu autor sotva zvolí ľudožrúta, kata, či krvismilníka – v knihách iných kultúr je určite všetko inak.
P.S.: S tými prípadmi, kedy si postava rýchlo našla náhradu za svoju „osudovú lásku“, sa v literatúre stretávam častejšie pri ženských postavách.
Ďakujem.
Prispievanie do všelijakých diskusií na internete beriem väčšinou len ako zábavu. Vždy ma poteší, keď môj provokačno-ironický komentár niekto zoberie vážne. Hoci ... často práve takýto zábavný komentár donúti ľudí, pozrieť sa na veci z inej strany.
Teraz chvíľku vážne: nepoznám literárne dielo, ktoré by nám - prehnitým Európanom, sprostredkovalo pocity/city muža, ktorý má viac manželiek. Myslím, že by to bol bestseller. Poznáte takúto knihu? Mohol by ju zrejme napísať len takto "postihnutý" muž. (Podľa mňa, aj jedna manželka je priveľa. Stačilo by pol manželky - pondelok, streda, sobota.)
K tomu P.S. (ironicko-provokačná poznámka): že ženy sú príčinou všetkého zla - nepriamo tvrdí aj kniha Genezis.)
Problém je, že pri moslimoch často človek nevie, či to naozaj myslia vážne (napr. nepitie alkoholu). Alebo v tomto prípade poznámku "ženy sú príčinou všetkého zla", myslíš to vážne, či nie? Nikdy neviem kam až sa dá v diskusii zájsť, aby sme ich neurazili (toto je asi problém s veriacim každej viery). Tak skúsim teda k tým ženám, snáď nezájdem "priďaleko" :-).
Moje poznatky sú limitované, mám korán s výkladom a nejaké príbehy prorokov s výkladmi. Veľa som z toho neprečítal, ale podľa toho Alah už dávno pred ľuďmi stvoril kadejaké bytosti - napr. anjelov a džinov. Navyše džinovia boli často zlí a robili "mischief", viedli proti nim i vojnu a dakam ich zahnali, spomedzi džinov pochádza zrejme i samotný Satan (Shaitan, Iblis...). Je teda evidentné, že zlo existovalo už dávno pred stvorením ľudí. Povedz mi teda, ako môžu byť ženy príčinou všetkého zla, keď zlo existovalo už pred nimi?
(Vždy ma poteší, keď môj provokačno-ironický komentár niekto zoberie) vážne.)
Keby Eva nepodľahla našepkávaniu diabla a neponúkla Adamovi jablko zo stromu poznania, žili by sme vraj dosiaľ v raji. Z tejto príhody sa odvodzuje zľudovelý (promužský) názor, že všetko zlo "spustila" prvá žena, jelimánek Adam sa len alibisticky nechal nahovoriť.
A prečo je tento môj komentár ironicko-provokačný (= nemožno ho brať vážne)? Nuž, lebo to celé z Rajom a stvorením sveta za 7 dní považujem za obyčajnú vymyslenú báchorku, rovnako ako tvrdenie, že Jehova si "vyvolil" jeden národ, v ktorom "našiel zaľúbenie" (tvrdia to príslušníci toho národa, hahaha... V náboženských predstavách dážďoviek by boli vyvolenými zvieratami ... dážďovky, kto iný). Napr. v Polynézii majú o stvorení sveta celkom iné báchorky. V Grónsku zas iné atď. Vo fyzike zas akýsi Veľký tresk, šecko vraj vzniklo z ničoho, no sranda...
"Zlo existovalo už pred stvorením ľudí" - pobavili šme še!
(Pojem zlo je ľudská morálna kategória, ktorá je relatívna a závisí napr. od historickej doby. Jasné, že hodiť neživotaschopné dieťa po narodení zo skaly je "dobro" - v poňatí starovekého Ríma. Skús to urobiť dnes - zavrú Ťa, až sčernáš.) Predstava, že existuje nejaké všeobecné "dobro" či všeobecné "zlo", dokonca nezávislé na tom, či existuje ľudstvo, je pre mňa absurdná.
Ale, o tom všetkom škoda reči - ide o kontroverzné témy, na ktorých sa viac ako traja ľudia nikdy nedohodnú. Nech si teda verí každý v to, v čo chce - napr. že Zem je doska ktorú držia na chrbtoch štyria sloni. Neuveriteľné pre mňa je to, že podobné stredo- i staroveké anachronizmy sa držia v ľudských hlavách ešte aj v 21. storočí.
Ale to myslím prechádzame od Koránu k Biblii takže na obhajobu vlastných tvrdení sa sám utiekaš k prehnitej západnej kultúre :-).
Zlo - ťažko diskutovať keď prelietame medzi náboženstvami a nakoniec až k ateizmu. Lebo pri historke o Eve myslím kategórie dobro a zlo neurčuje človek ale boh :-). Keď sa "vrátime na zem" tak v zásade zdieľam rovnaký názor (napr. tu). I keď samotná idea zla či dobra podľa mňa nezávisí od ľudí, existovala i pred nimi a bude existovať i u (Adhara preskoč na ďalšiu vetu) prípadných mimozemšťanov. Od ľudí už závisí konkrétna interpretácia tejto idey.
Ja si myslím, že by to bestseller nebol. Moja skúsenosť ukazuje, že ľudia nie sú schopní pochopiť a prijať pocity, ktoré sú diametrálne odlišné od toho, čo sami zažívajú. Pri každom pokuse sprostredkovať im niečo, čo nepoznajú, som tvrdo narazila, a to som spravila tých pokusov požehnane. I keď... možno to len chce väčší literárny talent. Alebo viac driny.
Neutiekam sa k "západnej kultúre", len k zdravému rozumu. Predstava pustého vesmíru bez ľudí = hmoty, ktorá si uvedomuje (aj keď skreslene) realitu (k tomu 1-2 stupne Kelvina), v ktorom poletujú "absolútne" idey "dobra" a "zla" je pre mňa absurdná a celkom neprijateľná.
A nijakým náboženstvom tu neargumentujem (je rozdiel, keď spomínam "ich" argumenty), ako by som sa aj mohol na ne odvolávať, keď nijaké náboženstvo ne(u)vyznávam. Považujem ich všetky do jedného za pozostatky stredovekého myslenia.
Ale kto chce, nech si verí, čomu chce - aj tým štyrom slonom.
Ide o to, aby o tom napísal niekto, kto má literárny talent a skúsenosti v tejto oblasti - čiže nejaký arabský spisovateľ, ktorý má viac žien. Bol by to určite bestseller. Podobne príbehy z háremov rozochvievajú západných čitateľov už celé stáročia niečím exotickým a zakázaným. Tiež príbehy Tisíc a jednej noci sú "obľúbene" - neviem síce prečo - nejaký zvrhlík ukája svoje ego tak, že po znásilnení každú dievčinu zabije ...a jednej z nich sa podarí z tejto situácie dostať tak, že si vymýšľa príbehy a tým svoju popravu odloží. No a táto zvrhlosť má byť "nadčasový" námet na svetový bestseller a príspevok do literárnej pokladnice ľudstva. Nehovorím o príbehoch, ale o ich pozadí. Kniha, o ktorej hovorím by však nebola z prostredia panovníckych háremov, ale z bežného života mnohých arabských mužov a žien.
Pokúsime sa nejakú knihu o mnohoženstve, písanú z pohľadu muža vypátrať a preložiť. Len neviem, čo len budeme potom s toľkými peniazmi robiť.
Iste, nech si verí kto chce čomu chce, keď tým neškodí, neobmedzuje ostatných.
Nuž, potom nemáš rád zrejme ani matematiku, predstava že sa tam nejaké Pytagorove trojuholníky či Fermatove vety alebo nebodaj prvočísla potulujú vákuom :-). Abstrakné veci existujú mimo (bez ohľadu na) materiálny svet. Nie je nutné aby si ich niekto uvedomoval - súčet párnych čísiel bude vždy párny, bez ohľadu na to, či si to niekto uvedomuje, bude to platiť nadaľej i keď ľudstvo vyhynie.
Nuž, ak by šlo naozaj o bežný život, obávam sa že by to na úrodnú pôdu u nás nepadlo, bola by to "nuda" :-). Tam už neskôr večer ani nikto nie je na ulici, problém nájsť vôbec niečo otvorené aby sa človek najedol. Vzorný arab sa totiž má venovať rodine... I keď u nejakého šejka v paláci za múrmi, kam svet nevidí, sú možné i nejaké odviazanejšie oslavy či dokonca aj alkohol. Budovanie vzťahov bude tiež problematické, keď kolega pozdravil arabku čo šla oproti na eskalátore, rázne ho náš miestny sprievodca zahriakol. Aj v podnikoch sedia muži a ženy oddelene (okrem rodín). Na druhú stranu taký thriller o náboženskej polícii by asi mohol zaujať.
Veľa šťastia. Ako píšem, ja už som skúšala písať o veciach z oblasti, z ktorej som mala (široko-ďaleko) skúsenosti len ja a čitatelia to neprijali - takže problém bude asi v mojom talente.
Tvoj talent je mimo všetku pochybnosť.
Príčina je zrejme inde.
(V témach, ktoré čitatelia preferujú.)
Pobavil si ma - matematika bola mojím zamilovaným predmetom, študoval som ju na univerzite, tiež mám diplom v odbore fyzika plazmy .
Matematika je exaktná veda a etika nie - v tom je pes zakopaný.
Morálka je historický koncept, ktorý si vytvára daná spoločnosť, nie nejaký pánbičko, dokonca vraj pred "stvorením" ľudí. Keďže tých pánbičkov je asi 300, toľko isto je aj morálok, čiže definícií dobra a zla, hahaha. Tiež kategórie "dobra" a "zla" závisia od situácie. Napr. klamať je zlé, ale v istých situáciách nadovšetko vhodné a žiadúce, tiež kradnúť, ba dokonca i zabíjať (teórie tzv. spravodlivej vojny). Závisí to aj od uhla pohľadu účastníkov: často vedú dve krajiny vojnu, o ktorej sú obe presvedčené, že je "spravodlivá", dokonca kňazi na oboch stranách kropia tanky svätenou vodou a modlia sa k tomu istému bohu, aby im fandil a zničil protivníka - no kocúrkovo. Väčšinou sme MY tí dobrí a ONI tí zlí - ja to volám fanúšikovský syndróm a považujem ho za najrožšírenejšiu a najodpornejšiu ľudskú vlastnosť (v psychológii sa to volá skupinový narcizmus).
Rád by som však už ukončil debatu na túto tému - aj keď polemiky milujem. Sú určité témy, na ktorých sa ľudia málokedy zhodnú a toto je jedna z nich. Ale, ak sa náhodou niekedy stretneme, rád si o podobných témach s Tebou 3-4 hodinky podiskutujem. Internetové diskusie sú ťažkopádne a často vedú k nepochopeniu.
Žiadna nuda - kniha by nepopisovala veci zvonka (odviazanejšie oslavy, alkohol a bravčovina), ale zvnútra. V literatúre, ktorá sa mi dostala do ruky som nenašiel knihu, ktorá by čitateľovi sprostredkovala, ako polygamný muž vníma ženy, lásku, sex, žiarlivosť a pod. Čo sa deje v jeho hlave. O pocitoch a citoch mužov a žien z našej monogamnej kutúry sú popísané stohy kníh, všetko je rozpitvané do najmenších podrovnosti, a nie sú to len plytké tzv. ženské romány - týmto témam sa venovali s veľkým zaujatím aj velikáni literatúry (za všetkých napr. Goethe, Utrpenie mladého Wertera a samozrejme ikona všetkých divadiel Shakespeare, v nespočetných kreáciách na podobnú tému).
O tom, ako fungujú city v hlave muža (ale i ženy) polygamnej kultúry vieme málo, príp. vôbec nič. Keby takáto (dobre napísaná) kniha vyšla, naši čitatelia, unudení príbehmi nekonečných milostných trojuholníkov, by po nej určite chňapli, fascinovaní štvor-, päť-, ba i šesťuholníkmi.
Súhlasím s napísaným. Paradoxne však, myslím, že som sa s týmito pocitmi často nestretla. Môže to mať viacero vysvetlení. Buď som mala šťastie na knihy, alebo som veľmi nenáročný čitateľ, alebo si len nepamätám :D Lebo je fakt, že v poslednej dobe čítam fakt veľmi málo a taktiež, že moje emócie sú síce intenzívne, ale aj rýchlo prchajú. Takže ak ma aj dačo nas...rdilo, tak už je to preč. :)
Ale s napísaným súhlasím. :)
Ďakujem. Ale s tými témami nesúhlasím. Keď mňa niektorí autori dokázali osloviť témami, o ktoré by som inak ani nezakopla, prečo ja nedokážem so svojimi čitateľmi to isté? Teraz sa touto otázkou opäť intenzívne zaoberám, lebo som práve zase strašne tvrdo narazila (au, au). Možno je pes zakopaný v tom, že aj zdanlivo nezaujímavá téma vždy mala určitú iskričku môjho záujmu, ktorú obratný autor vedel rozdúchať na plameň. Že som si v tých dielach o inak pre mňa nezáživných témach vedela nájsť to svoje... že mi autor vedel podať ruku a voviesť ma z mne známeho územia do neznámeho. Ale mne to (zatiaľ) nejde. Niekedy som styčné plochy medzi čitateľom a mnou našla, ale nech som robila čo som robila, čitateľ tvrdohlavo zostával na svojom známom území. Nuž, ale asi nemám právo sa sťažovať, lebo mne sa to ako čitateľovi často stáva tiež – napríklad aj na tomto blogu. Niektorí autori majú iskru a aj čo povedať, ale nejako nie a nie ma vyviesť z toho môjho známeho chlievika. :-) No občas to niekto dokáže a to je dôležité.
Díky. Ja sama neviem, prečo ma v posledných rokoch pri čítaní toho na hlavných postavách toľko štve a tých sympatických je ako šafranu, keď dovtedy som mala problém s hlavnou postavou len výnimočne. Možno je za tým iba moja dlhodobo zvýšená produkcia samonasieracieho hormónu. :-)
Mne sa tvoj príspevok páčil a myslím, že je k veci. ako mladšia som nikdy nepremýšľala nad svojimi príbehmi, len som písala a bol to pre mňa rovnaký zážitok, ako kebyže svoj príbeh po prvýkrát čítam, ale dnes už viem, že skúsený spisovateľ to "musí robiť inak". :)
Vďaka. Ja som to v podstate mala veľmi podobne ako Ty, len s tou výnimkou, že písanie muselo po tom "prečítaní v hlave" pár rokov počkať. :-) Ale myslím, že by si sa nemala nechať obmedzovať tvrdeniami, ako niečo musí či nesmie robiť skúsený spisovateľ. Tvorivosť je individuálna záležitosť, čo niektorí takzvaní skúsení spisovatelia nevedia pochopiť. Podľa mňa neexistuje žiadny univerzálne správny spôsob, akým dostať na papier prvopis. Či sa nad ním autor zamyslí počas písania alebo až potom je predsa úplne jedno - dôležitý je výsledok.
a precitam ked pojdem nieco pisat. vystraha ci vzor? beriem to ako pomoc a dobru radu coho sa vyvarovat.
kedysi mi jeden znamy povedal:"nemozes byt zadobre/kamarat/priatel s kazdym." podobne nikdy jednym dielom vsetkych. su ludia ktorym sa paci Nula kelvinov(A), su ludia ktorym sa paci Večnost omylov(B) ale skupina ludi ktorym sa paci aj-aj nie je A B.
Teraz k tej matematike. Povedzme ze pristup k tvojim dielam ma 1000 ludi. 500 si to precita z toho 200 uplne dokonca a z toho 100 sa to bude lubit(cisla hadzem od brucha, ide mi o nazornost). Ked si zacinala, stacil ti jeden dvaja aby dali like, az jedneho dna ti nestaci ani tych 100. Mozes urobit iba dve veci - bud zlepsis pisanie alebo zvysis pristupnost.
Teraz trochu filozofie. Preco ti ide o kazdeho citatela? Ide ti o pocet likeov ako na FB alebo si myslis ze len ty musis byt citana/obdivovana atd? Myslim si, ze vela ludi ta berie ako autoritu/skuseneho/vzdelaneho cloveka. Rad si precitam tvoje diela, ale niekedy viac kvoli tebe(co to ta Adhara zase napisala?), niekedy kvoli tvojim radam(lepsie sa mi vidia tvoje rady ked ich vidim v praxi) a niekedy len nakuknem z nudy.
Teraz trochu z auto priemyslu. Zostrojis ferari. ale naco si budem ferari kupovat ked ja potrebujem auto do mesta na pomale rychlosti. alebo ked potrebujem nakladne, pickup, alebo auto nepotrebujem. mozno by som aj chcel ferari ale je to auto prilis narocne na mna. mozno by som ho kupil ale nepaci sa mi lak/farba/dizajn zvonka, aj ked zvnutra by to auto bolo uplne pre mna. alebo zvonku je cool a pouzivanim zistim ze nestoji za nic. alebo ten model pred tvojim ferari bol super ale tento uz neni...
alebo? skus napisat nieco, kde bude vsetko - vsetky hlavne zanre, bude tam plejada vsetkych emocii na temu ktora zaujme total kazdeho. napr. kedysi by sa to volalo "vkladna knizka".
Nikdy som nepísala, že sa chcem páčiť každému čitateľovi, no napriek tomu si to myslíš nielen ty. To, že je nemožné páčiť sa každému, mi bolo evidentne jasné už pri písaní poviedky Dievčatko a dobrá víla v roku 2012, kde táto informácia objavila. No dokonca aj ľudia, čo ju čítali (nielen ty), mi pripisujú tento scestný názor. Neuveriteľné... Samozrejme, že ani ten najväčší bestseller, aký kedy vznikol, sa nepáčil každému čitateľovi. Ja sa chcem len páčiť mne dostačujúcemu počtu čitateľov, čo zďaleka nie sú všetci ľudia na svete. Ani zďaleka všetci ľudia na Slovensku. Ďalšie vety sú rovnako odveci. Na Facebooku lajky nezbieram a nikdy som nikde netvrdila, že chcem byť čítaná iba ja. Naozaj neviem, kde si na to prišiel, aj keď tuším – odporúčam príspevok Dojmy s pojmami.
A pre zvýšenie prístupnosti som spravila všetko, čo je v mojich silách. Vediem si stránku, spamujem, kde sa dá, nálepkujem plagátmi, rozdávam letáky, robím čítačky, besedy. Problém nastáva pri takých formách propagácie, na ktoré treba viac než mňa. Pokiaľ mi niekto sám od seba neponúkne rozhovor/článok, je úplne zbytočné ho oslovovať. Výsledkom je zákonite totálna ignorancia. Čo s tým robiť, neviem. Nedávno som zistila, že ani mávaním euráčmi si u ľudí nevyslúžim dôstojné a čestné správanie, neignoranciu. Keď už ani peniaze nezaberajú, som absolútne v koncoch.
tak som asi zle pochopil komentar na ktory som reagoval. sorry