Víla si pozorne prečítala všetko, čo jej dievčatko prinieslo. S uspokojením skonštatovala, že opakujúcich sa slov a nejasných formulácií nachádza stále menej a menej. „Tvoj text je však ako stojatá hladina.“

„A to je zlé?“ spýtalo sa dievčatko.

„Áno, pretože je únavný. Dobre napísaný príbeh musí byť ako rieka. Musí ťa unášať na vlnách.“

„A ako v ňom spravím vlny?“

„Tak, že budeš mať vety rozličnej dĺžky. Dlhé, polodlhé, krátke aj úplne kratučké, len jednoslovné. Skús namiešať zmes takýchto viet. Pamätaj však, že s tými najdlhšími treba zaobchádzať ako so šafranom a nikdy nesmú byť také dlhé, aby čitateľ na konci vety zabudol, ako sa začínala.“

A dievčatko sa trápilo a trápilo, lebo takéto vyjadrovanie z neho nešlo ani trochu prirodzene. Začalo si však všímať, že jeho obľúbené romány naozaj majú rytmus a pri ich čítaní mala pocit, že s jej dušou sa pohrávajú vlnky. Malá vlna, veľká vlna. A keď sa jej podarilo správne sa naladiť, zistila, že aj ona je schopná nenásilne písať striedavo dlhé a krátke vety.

Toto všetko, hútalo dievčatko, sú však pomerne jasné a presné pravidlá. To, že nemá opakovať slová, že musí písať zrozumiteľne a striedať dĺžku viet, by sa vedel naučiť aj stroj. Dievčatko kedysi čítalo poviedku o mužovi, ktorý vytvoril stroj na písanie poviedok. Príbeh sa dievčatku veľmi páčil, no hoci bolo vtedy ešte malé, už vedelo, že je nereálny. Stroj nikdy nevytvorí umenie čo znamená, že umenie spočíva v niečom inom. Bola zvedavá, čo sa od dobrej víly naučí ďalej.

„Máš veľa zbytočných slov,“ upozornila ju víla.

„Prečo zbytočných?“ nechápalo dievčatko.

„Lebo keby sme ich vyškrtli, významu viet by sa nič nestalo. Ba naopak, trochu by im to pomohlo.“

Dievčatko stále nerozumelo.

Dobrá víla ďobla prstom do textu. „Prečo ju zvieral veľmi silne?“

„No lebo...“ habkalo dievčatko, „...ju naozaj zvieral veľmi silne!“

„Ak ju zvieral tak silne, prečo ju nerozpučil?“ usmiala sa víla. A vyškrtla slovíčko „veľmi“.

Dievčatku sa to nepáčilo. „Teraz ste to zovretie príliš oslabili.“

„Naopak,“ povedala víla. „Až teraz je to zovretie také, ako má byť a ostatné zovretia som tým posilnila.“

Dievčatku chvíľu trvalo, kým pochopilo, čo jej chce víla povedať. Keď bude mať neustále pred každou príslovkou či prídavným menom „veľmi“, čo napíše vtedy, ak bude nutné zdôrazniť, že to bolo naozaj ale naozaj veľmi?

„Tak napíšem veľmi veľmi,“ nedalo sa dievčatko.

„Ale načo nabaľovať do textu ďalšie slovíčka, keď sa to dá jednoducho vyriešiť tak, že všetky ostatné veľmi škrtneme a necháme tam len to jedno?“

Dievčatko mlčalo. Hanbilo sa priznať, prečo sa mu nabaľovanie slovíčok páči viac. Bolo to preto, lebo neverilo, že len čistým popisom deja zaplní dosť stránok na to, aby z toho urobilo knižku. A čím viac stránok mal nejaký jeho výtvor, tým bolo na seba viac hrdé. Aký to rozdiel oproti spolužiakom, ktorí bedákajú, že nevládzu ani napísať sloh na tri stránky! Preto trvalo dlho, kým ho dobrá víla presvedčila, že literatúra v žiadnom prípade nie sú preteky v počte stránok. „Áno, mnoho ľudí nedokáže zaplniť veľa stránok čímkoľvek. Ale žiaľ, jestvuje aj plno takých, ktorí sú schopní zapĺňať kvantá listov textami, ktoré sa nedajú čítať. Lenže to nie je výhra. Redaktori vo vydavateľstvách sa dlhých textov začiatočníkov desia. Pamätaj, píš, len keď máš čo písať.“ A dala jej prečítať niekoľko príkladov na blogoch. Už po pár vetách sa dievčatko cítilo ako po zjedení trojitej porcie mastných vyprážaných rezňov.

„To je z tých zbytočných slov,“ vysvetľovala víla. „Z nich je ti tak ťažko.“

A tak dievčatko začalo škrtať. Jeho texty podstúpili odtučňovaciu kúru, počas ktorej sa strácali hromady slovíčok ako „veľmi“, „takmer“, „absolútne“, „dokonale“, „strašne“ a tiež more ukazovacích zámien. Nechala ich len tam, kde boli naozaj potrebné. Učila sa tiež formulovať vyjadrenia výstižnejšie, zbaliť obsah bez straty významu do čo najmenšieho počtu slov.

A až potom jej víla konečne začala odkrývať, v čom spočíva jadro tajomstva zvaného atmosféra a tvorba správneho dojmu.  Hovorila jej o tom, ako každé slovíčko má vlastnú vôňu a chuť, ale vnímanie jeho arómy je u každého odlišné, poznačené jeho skúsenosťami a jeho vkusom. „Pelendrek má vždy rovnakú chuť,“ vysvetľovala dobrá víla. „A predsa ho niektorí ľudia majú radi a iní nie.“
Dievčatka sa po podobných príkladoch zmocnila skepsa. Naozaj, každý človek je iný, jednému sa páči to a druhému ono. Ako autor dokáže vyvolať rovnaký dojem u všetkých?

„Presne rovnaký sa vyvolať nedá,“ súhlasila víla. „Ale dá sa namiešať vyvážená kombinácia slov, ktorá u väčšiny – opäť zdôrazňujem, u väčšiny, lebo výnimky sa nájdu vždy – vyvolá podobné vnemy. A to je našim cieľom.“

Dievčatko sa muselo zmierovať s tým, že nikdy neosloví úplne všetkých ľudí a tých, čo osloví, neosloví rovnakým spôsobom. Aj namiešať slovnú polievku, ktorá aspoň vo väčšine zanechá čosi trochu podobné, sa zdala byť dokonalá alchýmia. No víla mu postupne ukazovala, že nič nie je nemožné.

„Vieš, čo sú to silné slovíčka?“ spýtala sa dobrá víla.

Dievčatko zavrtelo hlavou.

„Sú to slovíčka označujúce nejaký silný pocit. Zúfalstvo, láska, nenávisť, hrôza... Ale vieš, čo je zvláštne, dievčatko? Keď chceš u čitateľa naozaj vyvolať nejaký z týchto pocitov, nemala by si použiť silné slovíčka. Ak áno, tak len vo výnimočných prípadoch.“

„A prečo?“ čudovalo sa dievčatko.

„Lebo vtedy ti čitateľ neuverí, že to postava zažíva. Presviedčaš o tom bez dôkazov. A čitatelia majú najradšej, na niečo prídu sami na základe náznakov. Musíš popisovať situácie, vďaka ktorým si čitateľ uvedomí, že postava niekoho miluje. Alebo že sa jej niečo bridí. Že je šťastná. Že ňou zmieta nepokoj... pocity postáv netreba naložiť na lopatu a ňou trieskať čitateľa po hlave. Má ich čo najviac vyčítať sám z ich gest, konania, spôsobu reči...“

„Ale... ale...“ dievčatku sa vybavovala predošlá lekcia. „Nemalo by sa predsa šetriť slovami?“

„Malo, ale len tam, kde sa dá. V samotnom vyjadrovaní.“

Toto bola pre dievčatko veľmi náročná časť výučby. Dostávali sa od jasných a presných pravidiel k abstrakcii a hoci dobrá vila používala veľa metafor a prirovnaní k životu, do mysle dievčatka prenikala podstata tejto lekcie len pozvoľna.

„Každé slovíčko má náboj,“ tvrdila víla. „Ten je najsilnejší pri prvom použití. A pri každom ďalšom klesne. Ak sa to slovíčko alebo jemu podobné vyskytuje veľmi tesne jedno za druhým, jeho náboj klesá niekoľkonásobne. Je to smutné, ale je to pravda. Ak chceme zanechať na čitateľovi rovnaký či dokonca silnejší dojem, ako pri prvom použití toho slovíčka, musíme sa uchýliť k všakovakým trikom.“

„K akým trikom?“

„Napríklad k použitiu kontrastného pozadia.“

Dievčatko sa usmialo. „To je ako z jednej knižky. Úvod do šťukológie. Ale tá knižka nebola učebnica. Bola vtipná.“

Dobrá víla prikývla. „Ale myslíš, že by to tam autorka napísala, keby to nebola pravda?“

Dievčatko sa zamyslelo. Vedelo už z lekcií dobrej víly, že je rozdiel medzi autorskou fantáziou a absolútnymi hlúposťami. Darmo bude autor písať hlúposti a vydávať ich za moderné umenie. Existuje veľa prirovnaní, trefných, krásnych aj čudesných, ale to nič nemení na fakte, že prirovnanie „obloha je modrá ako tráva“ je zlé prirovnanie. Ani smiať na vtipe, ktorý v sebe nemá kus pravdy a výstižnosti, sa nedá.

A autorka Úvodu do šťukológie mala pravdu. Dobrá víla dievčatku na príkladoch potvrdila, že základom udržania pozornosti a zvýšením sily tvrdenia je vytvárať kontrasty. Striedať dobro so zlom, lásku s ľahostajnosťou, nehu s vulgárnosťou, trochu vtipu s vážnosťou. A tiež kontrasty remeselné – striedať popisky s dialógmi, silnú akciu s relatívnym pokojom. Po silnej scéne či slove nechať čitateľa vydýchnuť a vari aj trošku zabudnúť, kým príde ďalšia silná scéna rovnakého typu, lebo pauzy, počas ktorých sa čitateľova pozornosť obráti inam, sú chvíle, kedy sa zázračná moc silných slov a spojení aspoň čiastočne obnovuje. Víla ju naučila nachádzať v knihách vlny aj vo väčšej škále než na úrovni viet. Učila ju kompozícii.