Jesenné stromy sa rozostúpili a ja som konečne uvidela miesto, kde umriem.

Chata. Zrub. Skoro čierny. Nie div – stál už veky. Všetko, čo je staršie ako vy, považujete za veky.

Zastala som. Zovrela som kľúčik vo vrecku, ale namiesto toho, aby som cítila, ako ho zohrievam, zdalo sa mi, že chlad naopak prechádza do mojich prstov, studená meravosť sa šíri do celého môjho tela. Náhle som nemohla urobiť už ani krok. Moje vnútro sa príšerne rozochvelo a chvel sa aj dych s námahou vychádzajúci cez ústa vysušené výstupom. Akoby si až teraz niečo vo mne uvedomilo, že to myslím vážne.

No tak.

Vyslala som k vedomiu utišujúcu myšlienku: Neboj sa, kým k tomu dôjde, ešte to nejaký ten deň potrvá. A vzápätí som sa hanbila za to, že sa vôbec musím utešovať. Veď to nie je nejaká hrôza, ktorú mi niekto nanútil – rozhodla som sa preto sama a úplne dobrovoľne. Aj preto, aby mi už nikto v živote nenanucoval nejaké nepríjemnosti. A pre stotisíc ďalších závažných dôvodov. V rýchlosti som si ich všetky premietla a vďaka tomu som pri pohľade na zrub pocítila to, čo som pocítiť mala: rezignovanú vyrovnanosť spojenú s hrdosťou na seba, že som na to konečne nazbierala odvahu. Jediné, čo som ľutovala, bolo, že som sa tak nerozhodla už skôr. Ale poznáte to – nádej umiera posledná. Lenže ani ona nie je nesmrteľná.

Pokojne som vykročila k dverám. Po otvorení ma privítala tma (okenice boli zatvorené) a nevábny puch stavieb, o ktoré sa nikto nestará. Odopla som pracky a zložila batoh – moje kríže zastenali úľavou. Potom som sa pustila do otvárania okeníc a vpúšťaniu jesenného svetla dovnútra.

Vnútri to vyzeralo zle. Oveľa horšie než som si to pamätala. Ošarpané, podmáčané, zodreté, prederavené, zaprášené, prežraté a špinavé. Prijala som tento fakt vyrovnane. Neuveriteľné, ako vyrovnane som prijímala rozličné negatívne skutočnosti odvtedy, ako som sa rozhodla, že tento svet ma už nebude dlho týrať. Vlastne je dobre, že ma pred koncom bude obklopovať také bezútešné prostredie. Potlačí to pochybnosti. Bol to obraz môjho života, jeho metaforické znázornenie. Umriem, ako som žila.

A napriek tomu som sa rozhodla neumierať nepríjemne. Nie je to irónia? Keď mi táto myšlienka napadla a ja som ju po čase prestala vystrašene odháňať, prechádzala som si v mysli rozličné spôsoby. Vtedy som si uvedomila, že ma od začiatku nedesila ani myšlienka na smrť ako na tie špinavosti, čo budem musieť znášať pred ňou a hlavne v prípade, že to nepôjde úplne hladko. Sú to skutočne ohavné predstavy ležať priškrtená pod latou zo stropu, ktorá sa zlomila pri pokuse o obesenie či dolámaná po skoku z výšky, ktorý napriek všetkým predpokladom neskončil mojou smrťou. Príšerné. Nenávidím život natoľko, že mu nedoprajem to potešenie naďalej mi ubližovať ani na ceste k vykúpeniu – ktorá by napokon ešte mohla skončiť neúspechom.

Ale ako potom? Lebo to sprosté telo sa bude brániť, nervy budú kričať po záchrane, akoby nevedeli, čo ich v takom prípade čaká – ďalšie desaťročia postupného umierania. Je len pár spôsobov, pri ktorých sa telo nebráni a tie sú bežnému smrteľníkovi nedostupné. Kde by som ja zobrala oxid uhoľnatý alebo rajský plyn? Nedostupnosť bezbolestnej eutanázie na požiadanie mi niekedy až trhá žily hnevom. Mačku, psa vám utratiť dovolia. Ale človeka, ktorý má predpoklady na oveľa väčšie utrpenie, lebo okrem tela ho môže bolieť aj duša, toho nie. Nie aby boli radi, že sa spoločnosť môže zbaviť takej príťaže ako som ja. Lebo sme si navzájom príťažou – ja pre spoločnosť a ona pre mňa. Ale nie, tie sprosté zákony nedovolia príťaži rozhodnúť sa, že už nechce nikoho zaťažovať. Aj teraz pri obchádzaní chaty som cítila, ako mi tá krutá nespravodlivosť zdvihla tlak a zaťala prsty do dlaní. Vzápätí som sa však uvoľnila. Buďte si nespravodliví na iných, kreténi. Pretože ja odchádzam. Odchádzam aj za cenu, že to napokon bude trochu nepríjemné. Ale nič dobré sa predsa nedosahuje ľahko, že?

Z východnej strany chaty som jasne počula hučať prameň. Z tej istej strany som zároveň objavila sud s dažďovou vodou pristavený pod odkvapom, hrdzavú, preliačenú nádobu. Oboje ma dostatočne uspokojilo a tak som sa vrátila dovnútra, kde som v batohu mala ešte vyše polovice fľaše vody. Sadla som si a napila som sa. Oprela som hlavu o zrubovú stenu a rozhodla som sa chvíľu si posedieť. Mám toho ešte veľa urobiť, ale neponáhľam sa. Aké skvelé, keď vás nepoháňa nikto, len vaše vlastné potreby. A musím si zvykať, že budem čím ďalej tým viac unavená. S privretými očami som sa vrátila k úvahám.

Takže späť k spôsobu smrti. Prechádzala som si v mysli najbežnejšie metódy. Bolo tu podrezanie žíl. V tejto súvislosti sa mi okamžite vybavila veta z jedného románu: To nie je vhodný spôsob pre začiatočníkov. Pekne čierny humor, že. Ale tá veta je pritom v hĺbke pravdivá. Podrezanie žíl fakt nie je vhodný spôsob pre... ach, nemôžem o tom ďalej uvažovať. Trasú sa mi ruky. A to hovorí za všetko. Neznášam pohľad na krv a zranenia a to priam hystericky. Keď mi raz sestrička pri odbere krvi povedala, aby som si na pár sekúnd tú ihlu zabodnutú v predlaktí podržala, potom som si pamätala už len to, ako ma kriesili z mdlôb. Neviem si ani predstaviť – opakujem, ani PREDSTAVIŤ, že by som vôbec žiletku vzala do prstov za týmto účelom. Masochisti a sebapoškodzujúci sa sú pre mňa ako z inej planéty. Neexistuje, aby som sa seba vztiahla ruku. Veď mi ubližuje celý svet, prečo by som si mala ubližovať ešte aj ja sama??? Ani ako cesta za vykúpením to nie je akceptovateľné. To by som nezvládla ani keby už nijaká iná možnosť nebola. Snívali sa mi o tom dokonca aj nočné mory. Fuj, radšej preč od tejto témy.

Ideálne by bolo ísť na to pragmaticky a poučiť sa tými, ktorým sa to podarilo. Ja som však poznala osobne len jednu, čo to skúšala a ani ona neuspela – ak sa to dá samozrejme takto povedať. Moju spolužiačku na strednej. Hovorila o tom s neprislúchajúcou veselosťou až pohŕdaním. Vraj pred dvoma rokmi pohltala durman. Nič sa jej nestalo, iba mala niekoľko hodín “fakt senzačné halucinácie”. Ľahostajnosť, s ktorou opisovala niečo také... no niečo také intímne, ako je pokus o samovraždu, mi vyrážala dych. A tým sme vylúčili jedy. Nielen preto, že mi ich tá baba zhnusila. Hlavne preto, že neviem, aký druh a aké množstvo by som mala použiť, aby koniec prišiel rýchlo a spoľahlivo, aby som nezvracala, netrápila sa a hlavne aby som sa z toho už nedostala. Čo je trochu škoda, lebo jed je jeden z tých menej drastických spôsobov a pritom najdostupnejší. Raz som listovala takým hrubým atlasom rastlín a šokovalo ma, že skoro každá druhá z tých burín mala pri sebe symbol smrtky. Stačilo by sa s tou knižkou vybrať do lesa... Divím sa, že to skoro nikomu nezišlo na um. Alebo možno aj zišlo, ale nerealizovali to pre to isté, pre čo ja.

S námahou som si prisunula ruksak medzi kolená a začala som vybaľovať. Na prvý pohľad to vyzeralo, že som sa pobalila na rekreáciu – skoro nič nenaznačovalo môj skutočný úmysel návštevy zrubu. Nedopitá fľaša vody. Čistá posteľná bielizeň pre každý prípad, hoci nejaká by mala byť aj tu. Zubná kefka. Hrebeň. Šampón. Mydlo. Pleťová voda. Sviečky. Zapaľovač. Nočná košeľa. Čisté spodné prádlo a náhradné veci na oblečenie. Všetko toto však len opäť potvrdzuje, že nehodlám umrieť v nepohodlí.

Ale väčšina by pri pohľade na vyprázdnený batoh a veci okolo neho pochopila.

Nie, nie je to šialenosť. Ani neprirodzené predlžovanie trápenia. Netrpím tým – nie vo chvíľach, keď trpím iným. Mám to odskúšané. Verte mi. Raz som vydržala tri dni – vôbec som si to neuvedomila a nič to so mnou nespravilo.

„Najedz sa, Jackie,” hovorievali mi bratia pri pohľade na moju vycivenú postavu a pohľad sklopený do taniera, z ktorého nič neubudlo. Nechápali, že nemôžem. V strese a zúfalstve nemôžem.

Nie som ako tie bláznivé husi, čo to robia kvôli postave. Ani to nerobím vedome, myslite si, čo chcete. Jednoducho mi každá zlá správa žalúdok tak stiahne a zauzlí, že nedostanem do seba ani sústo.

Nie je tu vôbec nijaké jedlo. A takisto som si žiadne jedlo nevzala so sebou.