Môže sa to zdať čudné, ale odsudzujem predčastných dezertérov zo života. Teda tých, čo nespravili všetko pre to, aby si pomohli. Pubertiaci málokedy páchajú samovraždu oprávnene – u nich je to skôr skrat.

Čakanie na zlepšenie situácie sa asi nezaraďuje medzi skúšanie možností, ale uznávam, že týmto som strávila väčšinu doby, v ktorej mi, mierne povedané, nebolo dobre. Dočkala som sa jedine zhoršenia.

Nasledovali aktívne pokusy. Mala by som byť na ne najviac hrdá, lebo ma stáli strašne veľa sebapremáhania a úsilia, ale v skutočnosti si pri myšlienkach na ne zahanbene utekám ukryť tvár. Viem, že za ich trápnosť, za ich absolútnu vykoľajenosť zo všetkých očakávaní (vtedy ste sa mali pozerať, tvorcovia sentimentálnych filmov, naozaj by ma zaujímalo, čo by vaši hrdinovia povedali na toto!) nemôžem. Objektívne chápem, že som asi urobila všetko, čo bolo v mojich silách, ale neviem si pomôcť. Výsledkom mojej snahy bolo len zistenie, že spontánnosť sa nedá vynútiť.

Aké šokujúce, že?

A vlastne ešte jedna vec – utvrdenie sa v tom, že jediný materiál, ktorý je ochotný spolupracovať, som ja sama. To nevyzerá perspektívne, no skúšala som sa odraziť aj od tohto bodu.

Začala som čítať knižky. Hromadu kníh. O životných krízach, nespokojnosti, frustrácii, depresiách. A zistila som, že po prvých dvoch som mohla pokojne skončiť – všetky ostatné boli totiž na jedno žvatlajúce kopyto.

Prvú tretinu každej knižky tvorilo opisovanie, aký strašne ale strašne zlý stav tá depresia je, koľko zdravotných problémov spôsobuje, štatistiky o tom, že smutní ľudia umierajú skôr.

Toto bola časť, kde som obsahovo aj celkom súhlasila, akurát mi úplne unikal jej zmysel. Zvýšiť našu motiváciu dostať sa z tohto stavu? Tú som už dávno mala obrovskú. Dobre viem, aká spaľujúca vec je smútok, inak by som po takej knihe asi nesiahla. Nepotrebovala som ďalšie povzbudzovanie.

Druhú tretinu by som nazvala “príbehy zo života”. Tvorilo ju pár vágnych somarín a odporúčaní, aké vie vymyslieť každý, ktoré boli hojne popretkávané osudmi ľudí nazvaných trebárs Slečna P., Pani M, alebo Pán C. Vždy bol popísaný ich problém, ktorý bol príznačný tým, že mal od môjho na sto míľ ďaleko a vzápätí spôsob, akým sa z neho slečna P., pani M. alebo pán C. dostali. Bodaj by nie, keď bol oveľa menej závažný a jednoduchší než môj. Autori motivačných kníh akosi nevedeli pochopiť, že čitateľov – aspoň mňa – tieto historky vôbec nezaujímajú. Odpusťte ten nedostatok súcitu, ale keď som si knihu kúpila pre seba za svoje peniaze, tak chcem, aby sa venovala mne a nie nejakým ľuďom, čo možno ani neexistujú.

Tretia časť kníh: sebaklam ako základ úspechu. Musíte si nahovoriť, že keď je vám zle, je vám v skutočnosti dobre. Že zamračená obloha je jasná a slnečná. Že horká je sladká. A tak sa stanete šťastnými, nech s vami život zametá ako chce – hoci nijaký autor nikdy neuznal, že by s niekým život mohol skutočne zametať. Naznačujú, že väčšina našich problémov je rozmaznané fňukanie.

Hej, rozmaznané. S tým som sa stretávala často. Najmladšia Jackie, miláčik rodiny, všetko dostala, všetci ju obdivovali a čo z nej vyrástlo?

To je to, čo si mama, bratia, ujovia, tety a bratranci z mojich rečí odniesli. Fňukanie za časmi, keď som bola všetkými obľúbená a všetko sa mi dovolilo.

Okrem hnevu však pochopenie tohto ich postoja prinieslo ďalšie poznanie, tak temné, ale pritom desivo pravdivé, až ma z neho naplo.

Oni si ma pamätajú takto.

A pritom sa to dalo predpokladať. Fabien je odo mňa starší o šesť rokov, Mathieu o deväť. Stačilo sa nad tým zamyslieť aby som pochopila, že odjakživa mali iné záujmy a keby nemuseli, vôbec by sa so mnou nehrali. Ani by o mňa nezavadili. Lenže nad tým, čo považujete za samozrejmé, sa nezamýšľate – kým sa tie samozrejmé veci nezačnú rozpadať.

Rukami si objímem telo.

Neverím, že by ma vôbec nemali radi – aspoň vtedy. Ale keby to bolo čisto na nich, nevytvorila by som si v útlom veku mylnú predstavu, že šantiť so svojou mladšou sestrou, navyše dieťaťom, považujú za vrchol zábavy.

Muselo to tak byť. Pretože takto veľa vecí dáva zmysel. To, že som pochopila súvislosti, však neznamenalo úľavu. Po topení sa v mútnej rieke neistoty som dorazila do oceánu, zarážajúco chladného a ochromujúceho. Už sa nedalo nič robiť, nemohla som dúfať, že v nich niečo prebudím. Ono to v nich nespalo, ono to nebolo ani mŕtve – ono to jednoducho nikdy nejestvovalo.  

Vzlykám s hlavou zaborenou do opierky kresla.

Ak existuje horšie trápenie ako omyl pri predpokladaní kladných citov, tak o ňom neviem.

Neplakala som dlho. Slzy uschli, zostal po nich len nepríjemne slaný povlak na tvári a pocit ochrnutia na dne čiernej jamy. Výborne, už slabnem. Ale vedela som, že tak rýchlo to ešte prísť nemôže. Prinútila som sa vstať. Stálo ma to takmer nadľudské úsilie, ale pomohli sľuby, že toto je jeden z mojich posledných príkazov sebe v živote.

A ja sa svoje sľuby snažím plniť. Aspoň niekto.

Zatackala som sa a to mi opäť vrátilo pochybnosť, či sa predsa len neblížia mdloby – som síce bez jedla iba necelé dva dni, lenže som chudá, útla a bola som vystavená veľkej fyzickej námahe – skoro celodennému pochodu, potom noseniu vody a štiepaniu dreva – ale nie. Keď som sa dostala k sudu na dažďovú vodu, opláchla si tvár a prehltla pár dúškov, opäť som získala kontrolu nad telom.

Škoda. Bola by to dobrá chvíľa.

Ale nič to. Takých záchvatov zúfalstva ešte príde. Doma ma tiež prepadávali často.

Z ustálenej hladiny v sude na mňa hľadel prízrak ženy s krátkymi, strapatými vlasmi. Celý život som nosievala dlhé vlasy (záblesk spomienky na uja Andrého ťahajúceho ma za moje večné detské copy), no po získaní kľúča od chaty som sa dala ostrihať. Účelne. S umývaním je to tu v horách ťažké, o zmývaní dlhých vlasov nehovoriac.

Spomínam si na reakciu kolegyne, keď prvýkrát uvidela môj účes “na samovraha”. Na to, akú veľkú námahu a sebazaprenie ju stálo vyjachtať o ňom niečo lichotivé. Napadlo mi, že moja smrť jej polepší – o jedného človeka menej, ktorému bude treba niečo predstierať a klamať. Potom som si ale uvedomila, že si rýchlo za mňa nájde náhradu, ďalšieho, komu bude musieť niečo predstierať. Ľudia musia predstierať, niečo ich k tomu neustále núti. Keby im aspoň nebolo jasné, že sú priehľadní a trápni, lenže je. Je to komédia, ktorej zmysel som nikdy nechápala, hoci časť svojho života som sa jej pokorne účastnila – až do chvíle, keď som pochopila, že to, čo asi dorazilo môj život, bolo predstieranie.

A autori motivačných knižiek si zjavne myslia, že predstieranie ma z toho aj dostane. Pravda, len ak mu uverím. Lenže to nejde, pretože ja už mám skúsenosti. Možno by bolo možné presvedčiť ma, že čierna je biela, ak by som bielu farbu nikdy v živote nevidela – myslela by som si, že mám predstavu, pretože som o nej čítala, počula som o nej, ale sprostredkované poznatky by sa hádam ešte dali obalamutiť a pri dostatočne intenzívnom presviedčaní pripúšťam, že by som tomu mohla uveriť. Ibaže ja som už bielu farbu videla. Mám s ňou skúsenosť. A nikto nepresvedčí môj mozog, moje znalosti, že to bola halucinácia a biela je v skutočnosti tamto to.

Autori motivačných knižiek u mňa nemajú šancu, pretože ja viem, ako šťastie vyzerá. A to je peklo.

Prečo to len musím vedieť? Prečo musím? Prečo mi život najprv ukázal, aké dobré by to mohlo byť – a potom mi to až do jeho konca odopieral? Blažená nevedomosť! V prvej fáze som dostala prísľub, prísľub ako prvú kapitolu z knihy, ktorá naznačuje jej kvality. Kto by potom dobre niesol, že zvyšok tej knihy je len nestráviteľný škvár?

Presviedčanie o nezmysloch je pre našu civilizáciu bežné. Pochopila som to po odsledovaní stoviek filmov a prečítaní stoviek kníh, kde láska vždy víťazí, odvaha je vždy korunovaná úspechom a námaha vždy ocenená. Prečo nás ich tvorcovia tak zanovito, tak vytrvalo presviedčajú o týchto veciach? Odpoveď je jednoduchá: pretože skutočnosť je iná. Pravda sa prezentuje sama, stačí sa dívať. Treba snáď niekoho presviedčať, že obloha je modrá, naozaj modrá? Nie, pretože to každý vidí sám. Nanajvýš, ak ide o niečo značne nezreteľné alebo značne ťažko dosiahnuteľné, vám to zopakujú toľkokrát, že tým navedú na vyskúšanie prvých opovážlivcov a ďalej už netreba. Ich úspech, chýr o tom, že to naozaj funguje, by sa šíril sám. To len lož treba do hláv ľudí vtláčať opakovaným otrepávaním.

Keď zlyhá aj motivačná knižka, odporučí vám psychológa. Tak ako v prípade spôsobu smrti, i tu som najprv skúšala vytiahnuť potrebné informácie od tých, čo si tým prešli. Konkrétne od známej, Yvonne, ktorá bojuje s problematickým vzťahom. A kvôli tomu chodieva na terapie.

„Čo mi terapeutka hovorieva?“ opakuje po mne Yvonne s tvárou červenou od vína, ktoré som jej celý večer nalievala. „No vlastne hlavne o iných svojich pacientoch. Aké mali strašné problémy a ako sa pod jej vedením z toho všetci vyliečili. Vieš,“ zachichoce sa, „občas mám pocit, že to vraví len preto, aby som si z nich konečne vzala príklad a dala som sa dohromady aj ja.“

Viac som vedieť nepotrebovala. Psychológ by ma len nadopoval ďalšími happyendovými príbehmi Slečny P., Pani M, a Pána C. A k tomu by som mala nálepku cvoka. Ďakujem, neprosím.

Lenže možnosti sa zužovali.