Prikladám do pukajúcich plameňov. Prsty, ktorými beriem drevo, sa mi slabo trasú. Neviem, či zo strachu z možného úrazu, alebo už z vyčerpania.

Zakúrim i v sporáku v kuchyni a ohrejem v hrnci vodu, aby som spravila poriadnejšiu hygienu. Mohla by som si umyť aj hlavu. Veľmi sa mi do toho nechce, ale je takmer isté, že zajtra sa mi bude chcieť ešte oveľa menej. Vlastne, už by som si mohla zvyknúť na to, že čakať, kým niečo budem chcieť, je bláznovstvo. Ani sa nepamätám, kedy som naposledy urobila niečo, čo som naozaj chcela.

Netvrdím, že všetko, vrátane voľnočasových aktivít v študentských časoch bolo vyslovene z donútenia – to nie. Ale po rokoch som si uvedomila, že som to robila vlastne len preto, lebo to robili ostatní. Vtiahol ma prúd ich zhodne sa meniacich priorít a unášal ma bohvie kam, kým moje skutočné ja zostávalo čoraz viac a viac opustené. Na prvý pohľad sa zdalo, že chcem to, čo oni, ale v skutočnosti mi to bolo jedno; nebyť ich, komunity, davového správania, nerobila by som tie veci z čírej lenivosti – pocity pri ich vykonávaní za to ani trochu nestáli. Samozrejme, boli činnosti, ku ktorým som cítila vyslovený odpor a ku ktorým by ma nikdy nedonútili, ale takých nás bolo viac; môj problém však spočíval v tom, že aktivity, ktoré by som vyslovene chcela, v programe pubertiakov neexistovali.

Dospelosť nebola o nič lepšia.

Koľko času som strávila čímsi pre niekoho absurdným – čakaním na chcenie. Ako dieťa som si myslela, že každý dospelý človek má nejakú oblasť, v ktorej sa skutočne chce zamestnať, nie to, že v prípade možnosti voľby voči všetkým cíti nemastné-neslané pocity typu „keď už to musí byť“. Myslela som, že dospelé deti sa sťahujú od svojich rodičov preto, lebo sa sťahovať chcú – a ja som to urobila len a len preto, lebo som už nemohla vystáť mamine a Matove narážky na moju uplakanosť. Myslela som, že človek si zariaďuje svoj byt tak, ako si ho zariadiť chce – ale ja som letargicky brala prvé, hocijako vzájomne neladiace kusy nábytku, ktorých jediným kritériom bola ich užitočnosť pre moje prežitie a k nim som pridala zopár čisto na vyplnenie zvyšných voľných stien.

Nechuť, odpor k niektorým veciam som pociťovala stále. Vlastne aj chuť, nadšenie, túžbu, zanietenie, zaslepenie. Lenže len voči tým veciam, voči ktorým nebolo možné ich naplniť. V emóciách ohľadom dosiahnuteľných vecí sa striedala iba ľahostajnosť s odporom.

Žila som život, ktorého udalosti sa delili len na zlé a neutrálne a nechávala som si dvíhať tlak motivačnými knižkami, ktoré nám ako hlupákom vysvetľovali, že v živote nemôžeme robiť iba to, čo chceme. Lenže ja chcem aspoň občas robiť to, čo chcem! To je ten rozdiel! A nemyslite si, že neviem, čo chcem. V tom som zorientovaná veľmi dobre.

Sedemnásť, osemnásť. Vek, v ktorom sa podľa mnohých publikácií hľadáme. Môj prípad však bol iný. Ja som v tom veku pochopila, že som sa stratila. Zatúlala som sa od svojich skutočných priorít a nechala som sa rovestníkmi uniesť do sveta, ktorý pre mňa nie je prirodzený.

Lenže pre všetkých ostatných, ktorých som poznala, prirodzený bol, aspoň pokiaľ som mohla súdiť. A to je obrovský problém.

Chcela som chcenie. Chcenie toho, čo chcú všetci ostatní v mojom veku. Posledné roky môjho života ma zožierala čoraz väčšia túžba zladiť očakávania s možnosťami. Zúfalo som sa v sebe snažila prebudiť nadšenie pre to, čo je mi dostupné a zadusiť ho pre to, čo je naveky mimo môj dosah. Lenže čím viac som sa usilovala, tým intenzívnejšie na povrch presakovala moja pravá podstata a pri strete s neúnosnou realitou ma ničila. Ničila tak, ako si to nevie ani predstaviť ten, kto to nezažil, ten, kto intenzitu ťažkostí posudzuje podľa toho, čo by daný problém urobil s ním, ako keby všetci ľudia na svete museli fungovať rovnako ako on, že?

Neskôr večer pri ukladaní sa na spánok som si trpko pomyslela, že zase zažívam ukážkový príklad. Keby sa dal len tak nahrať a prehrať do niekoho iného, napríklad niekoho z tých, čo píšu tie idiotské knižky. To neustále napätie pod pokožkou, chvejivé vlny úzkosti aj vo chvíľach, keď ma nič bezprostredne neohrozuje. To nepriateľstvo a odpor, ktoré do vás všetky predmety pri dotyku vysielajú. Studená je studenšia, horúca horúcejšia, drsný povrch drsnejší, hladký odporne slizký a priľnavý. Za bežných okolností takmer nevnímateľné zlé vlastnosti všetkého navôkol zvýši permanentné zúfalstvo na maximum. Zavŕtam sa do diek, ale to mi neprinesie pocit pohodlia, bezpečia, ničoho, len sužovania nesmiernou duševnou horúčkou,v ktorej nepatrím k svojmu telu ani nikde inde. Skúste prežiť toto, vy, čo tvrdíte, že nemám dôvod na žiaľ, tým menej na zabíjanie sa – pocit, že nemáte nikde útočisko, nech sa snažíte najviac ako viete.

Viem, kedy som si uvedomila, že som stratená, ale už neviem, kedy som pochopila, že preorientovať túžby nie je možné. Preorientovať sa. Presne toto tvrdili v motivačných knižkách. Je nejaký cieľ nedosiahnuteľný? Vzdajte sa ho a preorientujte sa na iný. Ako keby sa dalo ľahko zabudnúť a ľahko nadchnúť. Ako keby emócie fungovali na rozkaz. A zároveň, v akom rozpore je toto opúšťanie potápajúcej sa lode so všetkým, čo do nás vtĺka zvyšok médií. Tie velebia lásky po hrob až za hrob, presviedčajú, že musíte urobiť všetko možné aj nemožné preto, aby ste cieľ získali, aj keby ste mali na ceste za jeho dosahovaním zahynúť.

Ha, lenže knižní a románoví hrdinovia na ceste k cieľu nezahynuli. Nehovorím, že občas niekto neumrel, ale spravidla až potom, ako cieľ dosiahol alebo bola jeho smrť nejakým spôsobom súčasťou cieľa. Nikto však neumrel sklamaný s nenaplnenou mučiacou túžbou spaľujúcou jeho srdce až kým neprestalo tĺcť.

A aj keby sa svet naozaj delil len na dosiahnuteľné ciele a na ciele, ktoré za to nestoja, ako ich od seba odlíšiť? Podľa čoho mám vedieť, do ktorého typu cieľa patrí ten môj? Toto vám už v žiadnych pseudoradách nenapíšu.

Možno by bolo možné vzdať sa toho, po čom túžim, keby išlo o niečo získané neskôr. Ale nie v takom skorom veku. Jedna z mála informácií, na ktoré som počas samoštúdia ľudskej psychiky narazila, a ktorá sa mi zdala nielen prijateľná, ale aspoň trochu ozrejmujúca môj problém, bol fakt, že osobnosť človeka sa vyvíja do troch rokov jeho života. Nanajvýš do šiestich. Vtedy sa všetko do psychiky vštepuje mimoriadne silne, doslova nezmazateľne. Pochopila som, že čokoľvek, čo príde potom, vie odísť, ak viete, ako to poslať preč. Ale nie to, čo príde na úsvite ľudských spomienok.

Kedysi som videla dokumentárny film. O húsatkách. Vraj húsatko po vyliahnutí považuje za svoju matku prvú pohyblivú vec, ktorú uvidí. Väčšinou to býva jeho skutočná matka, ale v rámci pokusov nastrčili liahnucim sa húsatkám aj gumenú kačičku, autíčko, alebo človeka. A keď som videla to žlté húsatko, ako oddane behá za neživým kusom plastu ťahaným na špagátiku, do očí mi vbehli slzy.

Ale trvalo roky, kým som v knižnici s rukou zakvačenou do vlasov (bezradné gesto, ktoré som si osvojila pri čítaní) zhrbená nad knihou pochopila, prečo mi to udrelo na citlivú strunu.

Zaujímalo by ma, či skúšali liahnucemu sa húsatku premietať dospelú hus na plátno a potom vypnúť premietačku. Asi áno, hoci o tom konkrétne som nečítala. Lenže z toho, čo viem o pokusoch na zvieratách, mám pocit, že všetko hnusné a zvrátené, čo sa dá zvieratám vyviesť, im už ľudia vyviedli a dokonca niekoľkokrát.

Viac by ma zaujímalo, čo spravilo húsatko potom, ako sa obraz stratil. Navždy. Či zostalo pred ním sedieť a čakať. Čakať až kým neumrie s pohľadom upretým na prázdnu plochu.

Nazývali to fixovaním. Zafixovaním si niečoho v ranom veku.

Húsatko hľadiace na plátno. Dievča hľadiace na tmavé okno, kým zdola sa ozýva hluk party ožratých teenagerov. Nevnímajúce, čakajúce.

Ale ten obraz už nikto nepustí.