Telo sedí na stoličke,

Ale myseľ je úplne na inom mieste.

Na míle vzdialené.

Nevnímam okolie, len píšem.

O nespravodlivosti, zrade, o ľuďoch.

Mám chuť kričať, plakať, nadávať,

Na tento zničený svet.

Keby sme my, ľudia boli vľúdnejší,  milší, rozumnejší.

Tento svet by bol iný.

Nebolo by: vrážd, znásilnení, krádeží, vojen.

Ako sme za taký krátky čas dokázali toto všetko rozpútať?

Zničiť všetko, čo sme roky budovali?

Začíname si budovať obrovské múry.

Človek človeku neverí.

Okolo nás počuť len streľbu slov a nadávok.

Človek človeku neverí.

Ubližujeme si navzájom.

Ničíme okolité prostredie.

Kládol si už niekto z nás otázku:

Čo zanecháme ďalšej generácii?

Ak to takto ďalej pôjde, tak im zanecháme iba zničenú prírodu, zmračenú ľudskú dušu.

Touto básňou sa Vám ľudia snažím otvoriť oči. A vysielam prosbu skúsme sa zmeniť inak sa vytratí všetko, čo sme budovali. Čo sme sa snažili chrániť pre ďalšie generácie.