Autor: Joshua Jozef KANALOŠ

CHYBAJUCA PASTELKA NA DETSKU DUŠIČKU

Rozmýšľal som nad všetkým čo sa mi v živote stalo a čo som vlastne zažil.

Krása mi naplňovala oči a aby som nepremeškal niečo z toho, tak som narýchlo otvoril svoj notes a začal som si doň zapisovať myšlienky ktoré ma napadali. Keď som sa pomýlil, musel som sa vo svojich spomienkach neraz vrátiť späť. Vyjasňovalo sa mi z temnôt jasnejšie a jasnejšie obraz, ktoré prežívam aj dnes. Ako nitky vlákna sa spájali a nebolo tam iba to dobré. Je dobre si pripojiť aj to zlé, čo nás potom posilňuje a zdokonalí. Iba na vlastných chýbach a chybách iných sa najviac poučujem. Viem, že aj môj život nebol nepochybovačný. Žil som však svoj život a snažím sa dožiť statočne. Každý krok k náprave, je krokom k dobru. Poniektorí dobráci, ktorým chyby prozreteľnosť pre to ako život okolo nás skutočne vypada. A tu aj u mňa hýbala zhovievavosť, ktorou trpím dodnes. Ja, Joshua som niekoľkokrát premaľovať obraz jak otca, tak matky, ale považoval som za sami zázrak keď sa mi podarilo pocítiť akýsi fluidum vychádzajúci z fariem nanesené na plátno.

Dávam v živote prednosť tím, kto začína v básniach a počítajú s cnosťou. Já som pristupoval v živote tak povediac čitajúc vášeň pre to, čo je rydzé a s nechuťou k tomu čo nieje.

Hlad duše sa rovnala rovnakému hladu tela, keď mi chýbalo synovské pohladenie, náklonnosť, láska vlastných rodičov, matky a otca.

S podobnou kritikou rád uvažovali aj ostatní, ktorým to chýbalo rovnako ako aj chyby, alebo aj chýbať bude. S jasnosťou by som chcel vyzdvihnúť to, že já, Joshua, som znal dôverne rad svojich uvažovaní nad nejediným tajomstvom a znal dôverne svojich vážených súčasníkov mužov a žien, ktorí sa podieľali na mojej náhradnej výchove. Predpoklad tam bol, ale skutočnosť bola celkom iná. Akým podvodom to všetko sa udialo. Celý svoj dospievajúci život som sa stretával s podvodníkmi, zlodejmi a kriminálu vhodnými ľudmi. V detských domovov ako aj v Pasťakoch to tak beží a je to samozrejmosťou brána akákoľvek odchýlka od správania sa dospelých.

Podvodom som sa aj stal takým spoločníkom ?

Veril som, že som sa narodil rodine v ktorej som vyrastal. Zlomom je moje pretrhané spomienky v troch rokoch kedy som stále hľadel na dvere a do okna, kedy sa objaví mamka a otec, ktorý ma tam doniesli. Odišli a už sa pre mňa nikdy nevrátili.

Na perníkovom srdiečku mi ostal obrázok, Bol na ňom pán so srdcom na hrudi. Z jeho srdca sálalo teplo lásky, ktoré ma hrialo, keď som bol smutný po vzlykavom plaču môjho srdca.

Kam patrím, čo znamenám, kto som? Ako má vnímajú ľudia? Akú mám hodnotu - Čo znamenám? Tieto niekoľké otázky pre mňa aj iné deti z detských domovov trápi celý život poznamenaný pečaťou na rozhraní režimov a tisícročia, ako aj pre celý národ a štát, ktorý počas svojej existencie zápasí so sebaurčením.

Čo som vlastne dostal do vienka pri narodeniu a čo so sebou nesiem: to do osamostatnenia neviem. Neviem ani dnes. Odpovie mi niekto? Každý sa snaží. Len ta snaha je akosi za zamĺženou tabuľou cez sieťkovanú záclonu. Ako len spoznať tie staré aj nové zaujímavosti:

Moja matka bola pekná, ktorá pomáhala ľudom, sa uzdravovať. Inštinktívne som to tušil. A neskôr som sa dozvedel, že môj život má aj iné stránky. Ako ich, alebo kto mi ich vlastne prečíta.

Ešte som nevedel čítať, ale cítiť som až veľmi cítil, Prázdnota ktorú som tak túžobne čakal vyplniť. Nenašla sa vhodná pastelka na moju dušičku.

Keby som mal tu pastelku, každú cestu by som vyfarbila na trvalo podstatne krajšie. Bolo by to ako byť na anjelskej ceste životom. Také ľahké, ...

Hojnosť, aby nás všetkých, čo najdlhšie sprevádzala, aby sme mohli odovzdávať to najlepšie, čo z nás vzišlo, tým najlepším, čo vzniknú z nás.

Blížila sa doba keď zámockej záhrady sa schádzalo veľa ľudí. Domnievam sa že aj já tam niekoho nájdem. Vždy som hľadal mamku a otecka, ktorý vraj sľúbili....

Po dlhšej dobe hľadania, som sa sám vrátil k mojej postieľke. V ústrani a opatrne hľadel stále na dvere. Viac som cítil prianie ostatných ako svoje. Keby...

Prevládal živel dobroty a zmocňovala sa môjho života bez najmenšieho záchvevu svedomia. Bolo nepochybné zdrojom či nádobou milosti, ale podľa môjho úsudku to, čo bolo najviac hodno lásky,smelosti,rozletu, túžby pochádzalo od mojej mamky. Aj ta kôrka suchého chleba v kapsičke schovaná, mi tak stvrdla, že mi nestačia sliny v ústach, aby sa rozmočil a vychutnal jeho chuť, akoby najsladší zákusok, čo mamka môjho kamarata mu podávala do ust. Len privoňať a tak v tom zaspať, aby som tu vôňu cítil čo najdlhšie. Sní su dlhé a niekedy aj celkom dobré. Len tie moje boli akési šedo bledé s neviráznou tvárou nahumeleneho lístia z gaštanu za oknom.