To že maľujete- veľký bod pre vás: môžete ilustrovať svoje knihy sama. S prekladom je problém. Pri prekladaní sa často buď stráca presnosť, buď krása vety. Ja to mám trochu jednoduchšie: môžem svoje veci ponúknuť do ruských vydavateľstiev. Sú tam niektoré edície, čo dávajú možnosť mladým a neznámym  autorom vydať svoje prvotiny. Ale zatiaľ som našla akurát pre žáner action-fantasy a ešte detské knihy, detektívky. Aj tam to nevyzerá ružovo: tiráže sú 8000 ex.-žiadna sláva. Ale môžem sa aspoň pokúsiť s tou detskou. Mám rozpracovanú  rozprávku /?/ o čertoch. Ale je dosť kontroverzná. Že by som ju dala najprv na mamtalent?

Obraz osady sa mi vybavil. :-) Ale úryvok mi pripadá príliš krátky na podrobnejšie hodnotenie. Zverejni toho viac a možno sa vyjadrím obsiahlejšie.

A pravopis? "Južnej Zemí" má byť Zemi, inak tam chyby nevidím. Len štylizácia poslednej vety "ale ešte nevedela o tom" mi pripadala dosť krkolomná, správnejší slovosled by bol "ale ešte o tom nevedela". Možno to občas takto býva v básniach, ale v próze to pôsobí neprirodzene...

Chvála bohu! Už som sa bála že ma roznesú na kopytách. Tak počkám s  amputáciou  hlavý, aspoň kým neuverejním ďalší kúsok - o niečo väčší.

Amputáciu hlavy si radšej nedajte urobiť. :-) Áno, je pravda, že málo ľudí číta sci-fi. Dokonca ho v súčasnosti už nečítam ani ja, hoci to píšem. Ako dieťa som to hltala, no v súčasnosti mi už príliš vadí striktné zaradenie sci-fi diel k hard alebo soft. Buď je niečo vedecká - s prepáčením - kravina ale sú tam hlboké city postáv a posolstvá, alebo to pripomína technickú príručku a charaktery postáv sú ploché ako diaľnica. Ja chcem oboje, to znamená vynikajúcu vedu, ale aj hlboké city. Preto som sci-fi prestala čítať a začala som sa pokúšať písať takú sci-fi, aká by vyhovovala mne. Tiež ma prepadávajú záchvaty zúfalstva, že to nikto nečíta, že to nemá nijaký zmysel, že ľudia chcú len brak. Potom si spomeniem na tých pár spokojných čitateľov a pomyslím si, že niekde ich musí byť viac. Sú náhodne roztrúsení po svete, len ich treba vedieť nájsť. Ale ako? Využívam internet a intenzívne ich hľadám a hoci kvantitatívne nie som s výsledkami spokojná, nevzdávam to.

Práve preto sci-fi píšem ja: také aké mi vyhovuje. A práve preto tento román  zostava stále nedokončený-viem že asi ťažko ho niekedy vydám. Niet stimulov aby som to dopísala.Ohľadne našich čitateľov- myslím tých čo vysielajú na  rovnakej vlnovej dĺžke s nami, určite niekde sú. Najviac pravdepodobne sú tam, kde čitateľská základňa je dostatočne veľká. Prípad Slovenska to asi nebude. Skôr anglicky-hovoriace auditórium alebo možno rusko-hovoriace, u nás sci-fi bolo vždy obľúbené. Aspoň kým ho nevytlačili elfy, upíri apod. Nerozmýšľala ste nad tým aby svoje vecí preložiť do angličtiny? Alebo na velikij i mogučij russkij jazyk?  

Áno, v angličtine by to bolo lepšie. Alebo v krajnom prípade aj v češtine. No nemá mi to kto preložiť. Moja slovná zásoba anglického jazyka činí cca 50 slov a rozlišovať medzi jednoduchým prítomným a prítomným priebehovým časom som sa naučila až po 14 (nie, tam naozaj nechýba desatinná čiarka) rokoch štúdia tohto "nádherného" jazyka. Som skrátka jazykový antitalent a preložiť mi to tiež nemá kto - takéto veci sú strašne náročné na čas a okrem toho to nemôže prekladať hocikto, iba niekto s tiež aspoň minimálnym literárnym nadaním. Ruština a čeština ako menej rozšírené jazyky v našich krajoch a v našich časoch tiež neprichádzajú do úvahy. Ostáva mi len dúfať, že to raz vyjde v slovenčine a zaujme dostatočne širokú komunitu čitateľov, aby si môj román vzal na starosti kvalitný prekladateľ.

Jáj, prečo som sa len narodila na Slovensku? Je to síce krásna krajina, ale miniatúrnych možností... predstavte si, dve vydavateľstvá ma odpísali len preto, že to je sci-fi! (Takto to samozrejme nenapísali.) Ja si ale myslím, že vydanie by nemala byť jediná motivácia písania. Prečo by ste nemali román dokončiť len preto, aby sa vaše myšlienky nestratili, aby vzniklo niečo, čo vás prežije? Pravdupovediac, ja sa do vašej situácie viem len ťažko vžiť - nikdy totiž nezačínam písať niečo, pri čom nemám úplne jasné predstavy o konci a aj o celom deji - premyslené doslova do posledného písmenka. Ja akosi tvoriť popri písaní neviem - podľa mňa sa musí román najskôr donosiť až potom jednorázovo a rýchlo, pretože ide o bolestivý proces - porodiť. Ale o tom viac v mojom seráli Ako (ne)napísať knihu.

Občas cítim  silný popud chytiť pero a zapísať myšlienky, vlastne pár stránok s  neexistujúceho  príbehu. Postupne pribúdajú ďalšie a ďalšie- ako kúsky mozaiky, až  obraz nadobudne koncepciu a konkrétnosť. Niekedy to trvá dlho,  mesiace a roky. Ako keď vám nie a nie zapadnúť na miesto kus skladačky, ale mozog stále podvedome hľadá riešenie a zrazu viete kam patri. Spravidla mám rozrpracovane viac veci naraz. Ak zájdem do slepej uličky - jednoducho odložím  ten príbeh a venujem sa ďalšiemu. Viem že časom myšlienka si nájde cestu, tak ako voda nachádza cestu cez hrádzu- potom sa k nemu vrátim Tak isto maľujem obraz: najviac času strávim tým, že naňho čumím a snažím sa pochopiť čo presne sa mi na ňom nepáči. Menej času zaberie už maľovanie samotné.

Vidím, že naša tvorba je  skoro rovnaká. Jedine s tým rozdielom, že ja všetko držím v hlave až pokiaľ nie sú všetky skladačky príbehu na mieste. Až vtedy sa mi to "oplatí" zapísať.

Zaujímavé, aj ja maľujem. :-) Teda, maľovala som. V posledných rokoch ma to nejako už neberie.