Sedela som na Iževskom letisku a čakala na let do Sankt-Peterburgu. Husto snežilo, a preto nikoho neprekvapilo, že let bol na pár hodín odložený. Na prípad dlhého čakania na našich letiskách a železničných staniciach sú zriadené miesta na sedenie aj ležanie, a tak som sa pohodlne usadila na malom divančeku a pokúsila som sa zaspať. Netrvalo dlho a začala som podriemkávať. Tvrdý spánok neprišiel, balansovala som medzi snom a realitou-zrejme preto do najmenších podrobností si pamätám na všetko. Bizarný príbeh, dokonalý ako film, nakrútený skúseným režisérom.
Preniesla som sa do minulostí, do obdobia druhej svetovej vojny. Do zajateckého táboru, kde vzdorovali zime, hladu a chorobám stovky nemeckých zajacov. Neviem prečo sa mi snívalo práve o tom. Tato obrátená strana vojny sa málokedy vyťahovala na svetlo ľudského vedomia, ako keby bolo trápne a neslušne nakúkať do odpadovej jamy ľudských vzťahov.V tých bytostiach, beztak zmrzačených vojnou a teraz každodenne bojujúcich o holé prežitie,vlastne nezostávalo už nič ľudského.
Sotva Osemnásťročný chlapec menom Valter nemal šancov na prežitie. Už len preto, že pre ostatných vojakov bol iba „šteňa“. A k tomu slabé šteňa. Dobručké šteňa, ktoré ešte nezvyklo prehrýzať si cestu životom cez mŕtvoly. Ešte sa nenaučil zabíjať. Násilne odvlečený od rodiny do armády -v mene totalnéj vojny, zelenáč, potrava pre vojenskú mašinériu. Prežil náhodou, omylom, lebo bol zajatý hneď v prvom boji a teraz ten omyl by mal byť napravený. V zajateckom tábore niet miesta pre milosrdenstvo. Ani od spoluväzňov, ani od tých, čo stoja na druhej strane ostnatého drôtu...
Tie, čo stoja na druhej strane ostnatého drôtu, to tiež nemajú ľahké. Aj pre ne zima, hlad a smrť nie sú len vzdialeným pojmom. V narýchlo postavených priemyselných halách muži-invalidi, ženy a deti zbierajú vojenskú techniku, vyrábajú strelivo a zbrane. Pracujú za prídel potravin, len tak veľký (či skôr malý), aby vládali pracovať. Pracujú odraná do večera, bez dovoleniek, lebo pracovných rúk je žalostne malo. Niet zdravých mužov, pre ktorých by ta práca viac hodila. A preto do zajateckého tábora prišli vojaci: naverbovať pracovnú silu do vojenských podnikov-z čísla viac-menej lojálnych zajatcov. Ak budu pracovať na svojich nepriateľov- budú môcť na nejaký čas uniknúť z jedného pekla do iného, o niečo menej strašidelného. A navyše, dostanú jedlo.
V tej veľkej mase zajatcov samozrejme boli ľudia, ktoré nemali nič spoločné s nacistickou ideológiou. Obyčajní prostí ľudia, vytrhnuté násilím zo života a vtiahnuté do krvavého víru zabíjania. Lenže tie boli v pozadí, zatlačené silnejšími dravcami. Každý, kto prijal ponuku prace, bol obvinený zo zrady, odsúdený na nenávisť a, pravdepodobne, aj na smrť. A tak Stráža jednoducho vybrala tých, čo sa zdali byť neškodní a odviedla ich. Nechcú pracovať dobrovoľne- budú pracovať z donútenia. Tak sa do pracovnej partie dostal chudý utrápený mladík s plachým výrazom v očiach.
Pracoval medzi ľuďmi, ktoré považovali jeho za nepriateľa, za vraha a nevolali inač ako „fašista“ alebo „fric“. Bolo jedno, že sa volal Valter, pre nich bol Fric, tak ako pre Nemcov každý Rus bol Ivan. Aj pre nich bol zradca, lebo takisto aj oni si mysleli že sa zapredal pre kus chleba a misku riedkej polievky. Nenávidený v tábore a nenávidený medzi pracovníkmi svojej partie. Partiu tvorilo niekoľko „násťročných“ chlapcov, ktoré by mali sedieť na školských laviciach a nie pracovať na 3 zmeny pri strojoch. Predákom (presnejšie-predáčkou) partie bola Kaťka, najstaršia z nich-sotva staršia od Valtera dievčina. Komsomolka, preniknutá ideami strany, prísna a zodpovedná.
Prvé dny boli najhoršie. Nenávistné pohľady, poznámky- chlapec bol aj rád, že nevie po rusky, ale ani nemusel-aj tak vedel, o čom sú. Nemohol ich za to viniť. Každý z nich stratil niekoho vo vojne a chlapcovi to teraz „dávali vyžrať“ -ako keby bol za to osobne zodpovedný. Ale postupne nenávisť sa vytrácala- nedá sa niekoho nenávidieť stále rovnako, ak niečo trvale neživí ten pocit. Navyše, spoločná práca mimovoľne zbližuje ľudí. Prešlo niekoľko týždňov a nenávisť sa zmenila na pohŕdanie. Nebol v partii svoj a ani nemal šancu nim stať, ale aspoň si na neho zvykli, ako zvykajú na prašivého psa. Kričia, sem-tam kopnú, ale potrebujú ho, tak mu dajú najesť a hodia nejakú handru- aby mal kde sa vyspať. Asi najviac rýpala do neho predáčka Kaťka. Aj na svojich podriadených chlapcov nebola nijako zvlášť láskavá, čo už hovoriť o tom, koho ani za človeka nepovažovali...
Fabrika bola zriadená vo veľkej budove niekdajšej školy, silne poškodenej počas prechodu frontu. Celé kúsky schodiska chýbali, namiesto okien zostali len diery a porušená statika budovy ohrozovala pracovníkov. Tú by bolo treba ruinu zbúrať, nie zriaďovať v nej výrobu, lenže ľudia nemali na výber. Stalo sa, že Kaťka šla popod poškodené schodisko, Valter s ťažkým nákladom za ňou. Ako vždy: pre neho ta najšpinavšia a najťažšia práca. Zrazu niekde hore sa uvoľnil veľký kus betónu a zrútil dolu. Letel rovno na dievčinu a bol by ju zabil, ale Valter v poslednej chvíli stihol sotiť Kaťku preč a tak kusisko betónu spadlo na neho.
Nezabilo ho. Dolámaný a v bezvedomiu bol odnesený do nemocnice. Nemusel zachrániť práve tú, ktorá ho trýznila a ponižovala najviac. Ešte, navyše, cenou svojho života-malo nechýbalo a by bol zomrel. Také niečo vie pohnúť rozumom a svedomím ľudí, prebudí aspoň nejakú vďačnosť a donúti pozrieť si na človeka, ktorý to vykonal, inakšie. Keď sa prebral, prvé čo uvidel- Kaťku. Sedela a plakala pri posteli. Happy and?
Neviem. Práve vtedy som sa zobudila -letiskový rozhlas vyhlásil registráciu nášho letu. Neviem si predstaviť, odkiaľ sa nabral v mojej hlave hotový námet na román- svojrázna verzia príbehu o Romeu a Júlii. Nikdy som nebola na podobné príbehy a sužovali mňa vtedy úplne iné starosti ako písanie románov. Podivný sen, nezvyčajne živý, ktorý sa mi prisnil v letiskovej hale asi pred 25 rokmi. Teraz sa mi vybavil, hneď ako som prečítala vetu o príbehoch, ktoré si sami hľadajú autora. Čo ak aj tento príbeh hľadal svojho autora a iba omylom našiel mňa? Lebo to nebol môj príbeh.
P.S. Prisahám, nevymyslela som to.
Comments
Pridať nový komentár
Ach jaj, ten príbeh asi naozaj dosť zablúdil od pôvodného adresáta. Začiatok dobrý, ale koniec príliš sentimentálny, až klišéovitý. Veď ako aj píšeš, to sa naozaj k Tebe veľmi nehodí. Ale ťažko hodnotiť, možno bol v Tvojej hlave spracovaný tak, že na Teba skutočne zapôsobil, možno by po takom spracovaní zapôsobil aj na mňa... a možno to ani navyše nebol ešte koniec...
Spomínala si, že si chceš zlepšiť slovenčinu, tak Ti dávam zopár postrehov - teraz okolo stavby viet. Najprv Tvoja pôvodná veta, potom môj návrh, ako by to znelo lepšie a prirodzenejšie:
"Neviem prečo práve o tom sa mi snívalo." - Neviem, prečo sa mi snívalo práve o tom.
"Tato obrátená strana vojny málokedy sa vyťahovala na svetlo ľudského vedomia..." - Táto obrátená strana vojny sa málokedy vyťahovala na svetlo ľudského vedomia...
"Vlastne, nič ľudského už nezostávalo v tých bytostiach, už beztak zmrzačených vojnou a teraz každodenne bojujúcich o holé prežitie." - V tých bytostiach, beztak zmrzačených vojnou a teraz každodenne bojujúcich o holé prežitie, vlastne nezostalo už nič ľudského.
"Tie, čo stoja na druhej strane ostnatého drôtu, tiež to nemajú ľahké." - Tí, čo stoja na druhej strane ostnatého drôtu, to tiež nemajú ľahké.
"Partia- niekoľko „násťročných“ chlapcov, ktorým by sedieť na školských laviciach a nie pracovať na 3 zmeny pri strojoch." - Partiu tvorilo niekoľko -násťročných chlapcov, ktorý by mali sedieť na školských laviciach a nie pracovať na tri zmeny pri strojoch.
"Najviac asi rýpala do neho predáčka Kaťka." - Asi najviac do neho rýpala predáčka Kaťka./Najviac do neho rýpala asi predáčka Kaťka.
"Bolo by treba tú ruinu zbúrať, nie zriaďovať v nej výrobu..." - Tú ruinu by bolo treba zbúrať, nie v nej zriaďovať výrobu..."
Vďaka, Adhara. Príspevok som písala jediným dychom, tak ako ma napadlo a predpokladala som, že tam budú chyby. Ale až toľko! Ach, ten váš slovosled...
Máš pravdu, príbeh sa mi vôbec nehodí a ten koniec je dokonalé klišé. Vlastne, asi to nebol koniec-zobudila som sa. Mala som dojem, ako keby to ani nebol sen, ale ako keby som pozerala hotový film. A ešte musím povedať že to nebol prvý silný príbeh, ktorý sa mi prisnil.
Opäť nesúhlasím že by šlo o nejaké "príbehy hľadajúce autora" :-) Je to normálny sen. A je pravda že najlepšie si zapamätáme taký, kde je to len taký polospánok-driemanie. A najmä ak nás niečo z neho náhle zobudí - vďaka tomu ostane v pamäti.
Aspoň moja skúsenosť je taká. Sny mávam pomerne často a niekedy si ich aj zapisujem (podľa nálady, času, a zaujímavosti). Niekedy odhalím aj pravdepodobnú príčinu (udalosti posledného dňa ktoré ovplyvnili tému sna) a inokedy ostávajú úplnou záhadou. Posledný zapísaný mám pár dní dozadu, Adhare by sa asi páčil, schyľovalo sa v ňom k zničeniu celého vesmíru :-)