Veľmi pekné myšlienky, Oľga :) Naozaj výborná úvaha :)

Čítanie bolo trochu obtiažne, ale zvládla som to a mala som z toho naozaj fajn pocit :) Taktiež si rozbehla veľmi zaujímavé témy. 

Stephanie Meyerová a teda aj film natočený podľa jej knihy Twilight nesie na konci veľmi pekný odkaz: "Smrť je ľahká, pokojná. Život je ťažší." Dokonca i o orgazme sa hovorí, že jeho vrchol je sekundová smrť. Možno sa jej naozaj netreba báť. Ja osobne sa bojím len toho, že odídem priskoro. Netrápi ma matéria. Tá ma naozaj nikdy netrápila. Ale ľudia, vzťahy, láska, rodina... To tu budem naozaj zanechávať s ťažkým srdcom.

Čo sa týka eutanázie... je to zvláštne, no neviem sa k tomu vyjadriť. Musela by som ešte pred tým rozanalyzovať svoj postoj, ktorý žiaľ bohu k tomuto nemám. Na jednej strane sa mi nezdá fér "trpieť" a na druhej neviem, či je celkom správne nechať sa "utratiť".

S väčšinou týchto myšlienok sa stotožňujem. Eutanázia by mala byť povolená. Kto je veriaci a má s tým problém, ten o ňu predsa požiadať nemusí. Iróniu je, že je možné utratiť len zvieratá, pričom tie NIKDY netúžia po smrti, lebo nevedia, čo to je. Len človek môže túžiť po smrti a tomu je, paradoxne, za každú cenu odopieraná.

Ak však Boh existuje a samovraždu skutočne klasifikuje ako hriech, potom nám nepomôže, že sa nám to zdá nefér. Momentálne si neviem predstaviť, že by som do toho išla za cenu rizika, že ma na druhom svete bude čakať veľmi nepríjemné prekvapko. To sa radšej nechám týrať na tomto svete, lebo na rozdiel od pekla toto má hneď dve výhody: 1. nie je to tu večné 2. tu je vždy nádej na zlepšenie. Ktorá je, uznávam, u veľmi starých a veľmi chorých ľudí veľmi malá. Ale stále tu je.

Moje prvé "stretnutie so smrťou" prišlo, keď som mala asi 13. Bol to mimoriadne silný zážitok, nie však vidina. Bol to sen. Snívalo sa mi, že ma popravili na gilotíne, ale po odťatí hlavy som vedomie strácala len postupne - a mala som dosť času si uvedomiť prichádzajúcu absolútnu bezmocnosť a ničotu. Po prebudení som plakala a triasla sa a nevedela som sa zmieriť s tým, že toto ma nevyhnutne raz naozaj čaká. Potom sa mi ešte niekoľkokrát snívalo o smrti a vždy to boli nepríjemné, silne emotívne skúsenosti. Dodnes mi nie je príjemne pri predstave, že by navždy zaniklo všetko, čo ma tvorí - nielen to zlé, ale aj to dobré. Never tomu, že život budeš opúšťať so stoickým pokojom a zmierená so všetkým. Pud sebazáchovy, bez ktorého by evolúcia nebola možná, nám začne pred smrťou premietať všetko, čo sme ešte nestihli a nedokázali a čoho sa vzdávame. Aspoň v mojich snoch to tak bolo. Na druhej strane, párkrát som bola vo sne taká zúfalá, že som tieto veci vôbec neriešila. To však bola smrť z akútneho zúfalstva a nie z chronickej nespokojnosti.

Ale človek môže byť otrávený, znudený a sklamaný životom už v mladosti. Človek je taký starý, na koľko sa cíti. Ja síce v profile píšem, že si pripadám na 16, ale niekedy mám zase pocit, že som chodiaca skamenelina a že som už o poriadny kus prežila čas, kedy bolo pre mňa najvýhodnejšie umrieť. Život je predstavenie, na ktoré si lístky nekupujeme, ale dostávame ich zadarmo. A presne podľa toho to aj vo väčšine prípadov vyzerá. Siahanie po extra zážitkoch je jednoznačne od tých ľudí blbosť, no priznám sa, že čo urobiť pre zlepšenie života, to neviem. Viem len čo rozhodne nerobiť, ale aj to je dobré pre začiatok. Som ešte mladá a verím, že môj pocit staroby je možné "rozchodiť". Snáď to stihnem ešte do svojej fyzickej staroby.

Tak momentálne ešte nie som pripravená odisť, mam ešte veľa plánov, telo síce škripie,ale slúži. Ale viem že raz ten čas príde. Pred rokom visela nado mnou hrozba istej diagnózy. Niekoľko týždňov som prebývala v neistote a rátala s tým že mi možno zostava len pár mesiacov života. Mrzelo ma že nestihnem dokončiť všetky tie veci, čo som začala; myslela som aj na záležitosti, ktoré nevyhnutne budem musieť vybaviť . Ale zároveň mala som oslobodzujúci pocit voľnosti. Už nemusím nič riešiť, plánovať, starať sa o budúcnosť, ktorú nemám. Môžem si dokonale užiť prítomnosť, neobmedzenú ohľadom na budúcnosť. Svet má nezvyčajne ostrý obraz, sýte a jasné farby, zvuky a iné vnemy -ak vieš že sú to možno posledné okamihy, kedy ich ešte môžeš vnímať.

Ďakujem, Maria! Priaznivý komentár poteší vždy, ale priaznivý komentár od tých, čo písať naozaj vedia, poteší dvakrát. Čakala som, že ohlasov bude viac, ale vyzerá to tak že mladí ľudia ešte nerozmýšľajú  nad témami okolo smrti. Asi to tak má byť.