Zaujalo ma to, je tam veľa citu, múdrosti, vtipu a vedomostí. Ďakujem za pekný zážitok.

 

Ďakujem za reakciu. Epilóg bol vlastne zhrnutím jej života. Takým zostručnením všetkého podstatného, čo sa tu rozvláčne dialo v tých 22 kapitolách. :-)

Milá Adhara. Napriek tomu, že som nečítala všetky kapitoly, musím povedať, že záver 22. kapitoly sa mi veľmi páčil. Hlavne v začiatkoch a potom viac tá prvá polovica ako vyšla z tej nemocnice a ako si vykreslila jej pocity, či správanie ostatných voči nej. Viem si to živo predstaviť či pochopiť ako sa cítila. Tá druhá mi už nejako nesedela. Aj epilóg sa mi zdal taký divný. Ibaže keď som sa k tomu opätovne vrátila hlavne k tomu epilógu, tak som si povedala, že to vlastne je dobré tak ako to je! Asi to bolo spôsobené tým, že sa mi zdal akýsi krátky a čumela som na to ako puk a chýbalo mi tam ešte zopár viet, ale skôr to prisudzujem tomu, že to bolo čítané už v takej pozdnej hodine. Takže som vlastne zhodnotila, že ten záver tam taký krátky aj musí byť! Z môjho uhla pohľadu. Takže záver dobrý, všetko dobré.

Klimeux. Mne sa tie tvoje rýmy jednoducho páčia a asi aj vždy páčiť budú! Zrazu noc novými rozmermi voní zvetrané názory delím si dvomi a o závere ani nehovoriac! Ako si to tam pekne zladil s tými odvesnami!

Ak ste presvedčení, že by ste tak v danej situácii nerobili, potom je to asi zlyhanie autora. V knihách, ktoré čítam, sú situácie na sto míľ vzdialené od mojich skúseností a predsa sa viem do postáv vžiť. Nie vždy, samozrejme, ale niekedy áno. A to aj napriek tomu, že knižný svet je pre mňa – bez ohľadu na to, či ide o sci-fi, alebo o vzťahový román – vysoko nereálny. No keď chcem urobiť to isté, čo robia iní autori so mnou – zaviesť čitateľa do sveta, ktorý je z jeho pohľadu vysoko nereálny (a z môjho pohľadu oveľa bližšie k realite než iné knihy) – nejde mi to. Nehovorím, že ma to nemrzí, pretože na zobrazovanie reality som absolvovala ešte dlhší tréning, ako na zobrazovanie fikcie – počty cvičných normostrán, ktoré som zapísala, sa bez akéhokoľvek preháňania merajú na tisícky. Ale nie je to môj hlavný smer, takže sa s tým vyrovnám. Hoci občas napíšem “porazenecký” komentár, v skutočnosti to nevzdávam a popri iných aktivitách skúšam ďalej. Ak nestačia tisícky strán, budú musieť byť desaťtisíce! :-)

V skutočnosti poézia nie je moja parketa. Napriek tomu, že ma to ťahá niekde inde ako k poézii a ako ju tu tak čítam, zisťujem, že by som už asi mala zakopnúť o nejakú tú poetickú knižku. Lebo tie preludy, čo tu hádžem z básní nestoja ani za máčny mak v porovnaní s enigmáckymi poetmi.

Tak toto bola trefa, čo sa obsahu týka. Úsmevné. Spomienky na školu aj keď nie na vedu.

Keď som ešte na VŠ pričuchával aj k vede, nazvať tie výpočtami popísané zdrapy papiera poznámkovým zošitom je riadna metafora :-).

Iste, každý súdny človek z toho pochopí toľko, že to je strašné, a nechce to zažiť. Ale pocity toho človeka na kolese, to nikdy celkom nepochopí.

Lenže do postavy sa vcítiš s vlastnými skúsenosťami. Preto mnohí nechápeme, prečo si v danej situácii chcela vziať život, lebo sme presvedčení, že my by sme to v takej situácii neurobili.

Pekná, poučná, v mnohom inšpiratívna, ale i úsmevne odľahčená fotoreportáž. Stotožnil som sa a precítil som najmä fotku....a sme na vode! Základný pocit sloboda! To sú tie vzácne chvíle, keď človek vie, že sa oplatí žiť. Je úplne jedno či tento pocit zažijeme na horách, vode, v kaviarni..., kdekoľvek. Dôležité je, že sa táto vzácna chvíľa občas objaví. Ešte raz vďaka, kapitán.

                                                                                Ivan