Na opadané listy píšem slová,

v studenom vetre kričím stále.

Priateľ vzácny sa nám vo svete schoval

a chýba nám neustále.

Odišiel v cudziu diaľ.

Odišiel dokázať bratovi, matke,

vzdialenej rodine, kamarátovi a susedovej Katke,

že je mužom činu.

Odišiel skúsiť ako sny s realitou môžu splynúť.

A nás nechal tu na neho spomínať,

bohužiaľ.

Pusté je miesto po ňom na štadióne,

v hľadisku. Stále mu držíme sedadlo vo vagóne

na ceste do mesta Humenné.

Vyparili sa jeho sny, pohľad na život vo vzácnom podaní,

stretávame sa iba dvaja clivote za ním oddaní.

Azda sa mu dobre darí,

iba v slabej chvíli na rodákov zabudol.

Azda len kdesi plačom nekvíli,

azda len na všetko nenadáva medzi odpadkami.

Azda má deti, ženu, dobrú prácu, nový domov,

oddych trávi v tieni stromov.

Azda zajtra príde medzi nás,

s radosťou sa zvítame,

zmiznú vrásky, čo nám spravil čas.