V tie prázdniny nič neprekvapilo Maxa viac, ako keď sa starý otec rozhodol položiť kvety na hrob starej mamy.
Stará mama umrela pred piatimi rokmi, ale dedko zatiaľ nepriniesol veniec na jej náhrobok ani raz. Ani Maxov otec sa v tomto smere nemal veľmi k činu. Boli s ňou rozhádaní. Dôvody Max vo svojom veku ešte nemal šancu pochopiť. Spomínala sa nevera... oddelené spolužitie... odsťahovala sa k milencovi... nič stráviteľné rozumom malého chlapca.
Rovnako netušil, prečo dedko teraz zmenil názor. Odpustil jej? Tak zrazu? Keď teda navrhol, že si zájdu na cintorín, Max vyťahoval svoj bicykel z kôlne s nádejou a zvedavosťou.
Na krajnici, kde Max usilovne šliapal do pedálov v tesnom závese za bicyklom starého otca, ako toto leto už mnohokrát, však prišlo druhé prekvapenie. Starý otec nepokračoval po hlavnej ceste, ceste s dvoma radmi domov po bokoch a s kostolnou vežou týčiacou sa v diaľke. Odbočil na neudržiavanú jednopruhovú asfaltku.
„Dedko,“ zvolal Max zozadu, „ale veď cintorín je tam!“
„Ideme na iný cintorín,“ odvetil starý otec bez toho, aby otočil hlavu.
Aký iný cintorín? Max nevedel o žiadnom. Pripadalo mu to o to zvláštnejšie, že domy čoskoro nechali za sebou a úzku cestu obklopila lúka s lesom na dohľad. Vzduch bol ťažký arómou tráv, medovky a ďalších kvetín – rástli po oboch stranách cesty takmer zarovno s chlapcovou hlavou. Do toho ospanlivé hučanie hmyzu. Max sa cítil zababušený do slnečných lúčov a vôní. Ešteže mu vánok vznikajúci pohybom ovlažoval čelo.
Išli tak dlho, až sa Max chystal namietnuť, že tu určite žiadny cintorín nie je, keď vtom starý otec zastal a zosadol z bicykla. Max spravil to isté. Dedko mu ukázal pešinku ústiacu z cesty k neďalekým stromom.
„To je čudné,“ povedal Max. „Už sme párkrát išli touto cestou, ale nikdy som si túto cestičku nevšimol.“
„Nenájdeš ju ľahko,“ vysvetlil dedko. „Musíš na ňu pozerať priamo spredu, inak ju nezbadáš.“
Naozaj, stačilo urobiť len krok naľavo či napravo, a husté steblá chodníček skryli pred ľudskými očami.
Starý otec zdvihol svoj bicykel. „Poď, dáme ich ďalej od cesty.“
Max ho, ako vždy, nasledoval. Pešinka bola taká úzka, že vysoké trávy sa obtierali o oba pedále, nehovoriac o Maxových chudých, komármi doštípaných lýtkach.
Ukryli bicykle, aby ich z asfaltky nebolo vidieť, a pokračovali ďalej. Cesta sa mi vďaka hustému porastu stratila z dohľadu a rovnako nevideli, čo je pred nimi. Len hmyz hučal celkom blízko a nad kvetmi a klasmi Max hľadel na pomaly sa približujúce vrcholky listnáčov.
Nekosená tráva náhle ustúpila. Pred Maxovými očami sa vynoril plot s bráničkou. Lemovali ho topole, to boli tie stromy, ktoré zbadal už z diaľky. A za bráničkou...
„Vau!“ vyhŕkol. Húština tak ďaleko od obydlí bola tým posledným miestom, kde by hľadal ukrytý pekne udržiavaný cintorín.
Prešli cez vŕzgajúcu bráničku, no v lese náhrobkov nevidel Max prechádzať sa nikoho. Boli tu so starým otcom sami. Maxovi sa náhle rozochveli útroby. Uvedomil si, že je trošičku tmavšie a chladnejšie. Nikde nepozoroval ostré tiene. Zašlo slnko za mrak, alebo za tie vysokánske topole? Max sa neodvážil zdvihnúť zrak k oblohe. Teta mu pred pár mesiacmi povedala, že sa nikdy nesmie pozrieť na slnko, lebo oslepne – a odvtedy sa zo strachu pred náhodným pohľadom na slnko pohľadu nahor vyhýbal.
Starý otec vykročil pomedzi pomníky a jeho vnuk našľapoval za ním. Zdalo sa mu, že aj hukot hmyzu utíchol – len topole si vo vánku smutne šepkali. Obracal hlavy k náhrobným kameňom ozdobeným čerstvo vyzerajúcimi kvetinami. Niekto ich sem musel nosiť napriek tomu, že na cintoríne teraz nebolo ani živáčika. Skoro každý pomník mal na sebe podobizeň zosnulého. A Max si so vzrastajúcim nepokojom uvedomil, že medzi nimi takmer chýbajú starí ľudia. Začal sa zhýbať k náhrobkom a lúštiť dátumy na nich. Umierali takí mladí, nanajvýš v dvadsiatich, v tridsiatich rokoch... a najviac zosnulých tvorili deti v jedenástom-dvanástom roku života. Maxa obostrela hrôza. Toľko rokov bude mať za chvíľu aj on!
Chcel zavolať na dedka, ktorý neúnavne a bez slova postupoval vpred, spýtať sa ho, čo je toto za strašné miesto. No neodvážil sa vydať hláska, tak, ako sa ho neodvážili vydať ani cvrčky – len stuhnutý kráčal ďalej a pohľadom prechádzal ďalšie kamene. Zrazu mu však nedalo nezastať. Na mramore uvidel známu tvár.
„Dedko!“ skríkol priškrtene.
Starý otec sa obrátil.
„To nie je možné!“ pišťal chlapec, „veď to je Alex!“
„Kto?“
„Bitkár Alex.“ Max ledva zadržiaval slzy. „Chodí do našej školy, ale do vyššieho ročníka.“
„Kamarátil si sa s ním?“
Max so smrknutím pokrútil hlavou. „On... mlátil menšie deti. Ale nemohol umrieť. Tu je napísané, že keď zomrel, mal dvanásť rokov. No on už má trinásť, tiahne mu na štrnásty.“
Chlapec na fotografii zodpovedal uvedenému veku svojho skonu. Vyzeral mladšie. A nejako... príjemnejšie. Jeho črty neboli také kruté, úsmev šťastný, pohľad bez stopy zlomyseľnosti.
Starý otec položil Maxovi ruku na plece. „Toto nie je ten Alex, ktorého poznáš.“
„Ale je!“ tvrdil Max. „Tá fotka... aj to priezvisko...“
„Nie, Max,“ trval na svojom dedko. „Toto nie je hocijaký cintorín. Ľudia, ktorí tu majú pomníky...“
„Nikdy nezomreli?“ rozjasnilo sa chlapcovi v hlave. Netušil, na čo by bol komu taký cintorín, ale vysvetľovalo by to mnohé – napríklad to, že v posledný júnový deň ešte videl Alexa v škole.
„Nie. Nikdy nežili.“
Max na neho pozrel, neschopný slova ohromením.
Starý otec prešiel o pár pomníkov ďalej a jeho vnuk ho zdráhavo nasledoval.
„Pozri,“ ukázal dedko na náhrobný kameň s fotkou usmievajúceho sa, asi štrnásťročného dievčaťa. „Toto je tvoja sesternica z druhého kolena, Eliza. Bola milá, slušná, vždy ochotná pomôcť. Ale potom...“
„Čo potom?“
„Vieš, čo sú drogy?“
Max zachmúrene prikývol.
Starý otec sklonil hlavu. „Stále ich berie. A ako pätnásťročná išla na potrat.“
Čo je potrat, to už chlapec nevedel, no z výrazu starého otca pochopil, že nič dobré. Ani trochu.
„V puberte umierajú často,“ povzdychol si starý otec.
„Ona neumrela,“ pokúsil sa protestovať Max. „Len sa zmenila. Pokazila sa.“
„Pokazí sa jogurt, keď ho necháš na slnku,“ usmial sa smutne dedko. „Ale nikdy nie človek. Ak začne konať zlo, bol zlý už v jadre. Odjakživa. Tam,“ ukázal na pomník z druhej strany, „má svoj kameň môj brat Peter. Pripravil nás o dom.“ Max prišiel k hrobu – z pomníka sa na neho usmieval asi štyridsaťročný muž. Stále ničomu nerozumel. Alex, Eliza, ujo Peter... „Všetci ešte žijú.“
„Žijú osoby s ich menami,“ opravil ho starý otec.
„Kto je teda pochovaný tu?“ pozrel na dedka.
„Ilúzie.“
„Čo sú to ilúzie?“
Starký vzdychol. „To je... je to, keď si myslíš, že niekoho poznáš. A potom sa jedného dňa ukáže, aký je naozaj. Že je iný, ako si si ho vysníval, aký si dúfal, že je. Horší. A v ten deň pre teba umrie.“
Odmlčal sa. „Asi som ťa sem nemal vodiť,“ prehovoril napokon. „Nemôžeš tomu porozumieť. Si príliš malý...“
„Nie som až taký malý,“ nafúkol sa Max. Znova sa rozhliadol po cintoríne plnom – pokiaľ vedel – samých žijúcich ľudí. „Tie hroby tu zostanú aj potom, ako naozaj umrú?“
Starý otec prikývol. „Väčšinou.“
„Dokedy?“
„Kým ich má kto udržiavať. Kým si má kto pamätať na to, za akých svojich priateľov či príbuzných pokladal. Kým im má kto na hrob nosiť kvety.“
„Kde je babka?“ opýtal sa Max ticho.
Starý otec ho doviedol k jej pomníku.
Nebola taká mladá ako väčšina, ale nevyzerala ani ako čerstvá päťdesiatnička, čo bol vek jej smrti na tomto zvláštnom mieste. Tu umrela viac ako desať rokov predtým, než boli Maxovi rodičia s ním, vtedy drobným chlapčekom, na jej skutočnom pohrebe. Usmievala sa na Maxa z fotky, taká prívetivá, taká čistá vo svojom zmýšľaní. Max nevdojak natiahol ruku a z náhleho popudu pohladil okrúhly rámik.
Starý otec kládol kyticu pred pomník veľmi ticho a veľmi, veľmi pomaly. Akoby sa bál, že keď sa lupene dotknú podkladu, babkina smrť do seba vezme niečo definitívne. „Takto si ju pamätám,“ povedal hlasom, ktorý jeho vnuk nespoznával. „Toto je žena, ktorú som si bral. Vlastne, o ktorej som dúfal, že si ju beriem.“
Max si spomenul na opustený hrob pri kostole, na ten, kde si najprv myslel, že pôjdu. „Neodpustil si jej?“
Starký si utrel slzu z kútika oka. „Odpustil som žene, ktorá niesla jej meno. Ale radšej spomínam na túto ako na tú druhú. Nehnevajte sa za to na mňa.“
„Nikto sa na teba nehnevá, starý otec,“ vyhŕkol Max.
Dedko zdvihol zrak. „Ale aj tak bude tento výlet naším malým tajomstvom, dobre?“
Starý otec sa o cintoríne ilúzií už nikdy nezmienil. Nasledujúce leto, keď už bol Max väčší a povolili mu bicyklovať sa samému, zámerne niekoľkokrát prešiel po jednosmernej asfaltke, no nikdy nezbadal tú uzučkú cestičku. Pomyslel si, že by asi mal celú asfaltku prejsť pomaličky, krok po kroku a dávať pozor, kedy sa z priameho pohľadu ukáže chodníček cez nekosenú lúku... lenže to sa mu v letných páľavách nechcelo. Napokon začal na čudný cintorín zabúdať.
Jedného dňa, podvečer, no so slnkom stále na oblohe, uháňala po jednosmerke hlučná motorka. Naraz jazdec niečo zbadal. Oblúkom zabrzdil, zastal a zložil si prilbu.
Hľadel priamo na pešinku, takú uzučkú, že stačilo skloniť hlavu naľavo či napravo a stratila sa.
Ako vo sne položil prilbu na sedadlo motocykla a ďalej sa oň nestaral. Vykročil medzi vysoké steblá. Leto ho zababušilo do svojich známych vôní. Medovka, ďatelina a zlatobyľ sa mu pri každom kroku obtierali o koženú bundu. Mechanicky ich trhal a kým došiel k bráničke, mal v ruke skromnú kytičku.
Ubehlo už deväť rokov, ale mladíkovi sa zdalo, akoby so starým otcom navštívili cintorín len včera.
Všetko mu pripadalo navlas rovnaké. Slnko, hoci pred chvíľou ešte svietilo, teraz nevidel – nič nevrhalo tiene. Trilkovanie hmyzu ostalo za plotom, jeho uši zachytávali iba šumenie topoľov a vlastné kroky.
Max, vedený neznámym poznaním, kráčal vpred, až napokon pokľakol, aby položil kvety na vlastný hrob.
Tento príspevok je z kategórie
Viac podobných príspevkov nájdete tu.
Comments
Pridať nový komentár
si ťa niekto idealizuje. Vidí na tebe len to dobré a postupne si začne uvedomovať, že veril v ilúziu. Ale to nemusí byť tvoja vina, ak si ho v tom nepodporovala... no nie?
To isté patí aj pre očakávania. Keď proste nie som schopná splniť čo sa odo mňa očakáva, to ešte neznamená, že som zlá.
V závere mi to prišlo trochu zrýchlené, ale nápad je fajn. Trošku ma prekvapili tie umelecké opisy, akoby mi to k Tebe nepasovalo. Niežeby to bolo zlé. :)
A hoci myšlienka mi nepríde celkom nová (aj keď možno poňatá z trochu iného konca), spracované beletristicky som to ešte nevidela. A gratulujem k tretiemu miestu ;)
Keďže tu znova máme Sviatok všetkých svätých, dala som sem niečo o cintorínoch. Táto poviedka získala tretie miesto v tohoročnej súťaži Mladá slovenská poviedka.
Už som ti ju komentoval, takže vieš že myšlienka sa mi páči. Len sa obávam, že väčšina ľudí na tom tvojom cintoríne už svoj hrob má... Čo tak pridať fotku sošky, nech všetci od úžasu padnú na zadok :-).
Nemyslela som poslednú vetu, tá bola fajn. Vlastne som do poslednej chvíle čakala, čo presne tam napíšeš, takže sa Ti podarilo udržať pozornosť čitateľa. Myslela som skôr asi celú tú poslednú pasáž.
A čo sa týka tej myšlienky, nie je to presne to isté, čo si myslela Ty - ako pochovanie ilúzií, skôr ako keby človek prestal žiť prv, ako reálne umrie. Počula som taký výrok, sa mi zdá, že to kdesi spomínal Hudák vo svojej prednáške, že nápis na náhrobnom kameni - zomrel v tridsiatich, pochovaný v päťdesiatich. Alebo také dačo. Takže to nie je o pochovávaní ilúzií, ale v niečom je ten nápad trošku podobný. Tým som nemyslela, že Ty nie si originálna, ale pre mňa bola tá myšlienka v niečom už nie celkom nová. Ty si to ale aj tak poňala z iného konca.
A čo sa týka tých umeleckých opisov, ono to bolo fajn, len práve v porovnaní s tým štýlom, čo si použila v Nula Kelvinoch, mi to prišlo trošku nezvyčajné. :)
Tak toľko asi k môjmu pohľadu na vec. :)
ale praktické...
Akosi som sa tam našla. Prečítala som to včera ráno a celý deň som premýšľala, kto by ma takto pochoval... Prišla som na niekoľko mien ale tak nejak som si uvedomila, že to prečo by ma niekto mal pochovať na takomto cintoríne sú AJ veci, ktoré som nespôsobila LEN ja a ďalšie, ktoré boli vynútené okolnosťami a niektoré dokonca milne pochopené druhou stranou...
Tiež som si uvedomila že aj ja by som mohla pár ľudí takto pochovať ale to už je o inom...
V každom prípade som ostala ohúrená nápadom tejto poviedky a jej temným svetlom, ktoré si ma podmanilo. Príde mi to ako príbeh k ohňu v temnom lese do úzkeho kruhu ľudí.
Na zamyslenie. A aj ja Ti gratulujem k tretiemu miestu Adhara :)
Veru, má. A keď sa tam nájde, tak ešte frfle. :-)
Vďaka. Zrýchlený záver – ťažko povedať... snažila som sa skrátka vložiť čo najviac údernosti do poslednej vety, ak myslíš to.
Nepasovalo – nuž, to som čakala. Ide o príbeh z odnože môjho štýlu, ktorú nazývam semirealita, teda o príbehy oveľa viac inšpirované skutočnosťou, než sú moje sci-fi. To si ale vyžaduje odlišné podanie, bez vedeckosti. Hoci... zišlo sa mi, že som počas štúdia biológie pochytila názvy zopár rastlinných druhov. :-)
A kde si tú myšlienku videla, ak sa môžem spýtať? Dosť ma to zaujíma, zvlášť keď to nebolo v beletrii...
Ďakujem. Keď autor prinúti čitateľa zamyslieť sa, je to najväčšia výhra. Máš pravdu, že pochovanie na takomto cintoríne nemusí byť len vinou samotnej pochovávanej osoby, niekedy stačí pre pochopenie lepšie poznať okolnosti, a niekedy mávame od druhých nerealistické očakávania, za ktoré oni nemôžu... to už je riziko citových väzieb.
Ďakujem.
Dobre, upokojila si ma. :-) Áno, s „úmrtím pred smrťou“ som sa už stretla tiež, no bála som sa, či náhodou nepoznáš niečo ešte podobnejšie mojej myšlienke. Ten nápis na náhrobnom kameni považujem za skvelý nápad, tuším si dám niečo podobné na svoj náhrobný kameň vyryť aj ja.
Ha, a to Kelviny boli ešte (kvôli ľúbostnej zložke) z mojich sci-fi najpoetickejšie spracované! :-)
Zaujímavý nápad. Mám rada tento druh poviedok. Blahoželám k úspechu.
Skvelá poviedka, výborný námet a pointa. Pekné podanie celého príbehu, ktorý krásne odsýpal. V plynulosti celého deja ma niekedy spomalilo zopár viet, ktoré uvádzam nižšie.
„neschopný slova ohromením; No on už má trinásť, tiahne mu na štrnásty (slovíčko tiahne mi nesedelo do vyjadrovania malého chlapca, skôr by som to dal zjednodušene má trinásť, skoro štrnásť); náhodným pohľadom na slnko pohľadu nahor vyhýbal; Chcel zavolať na dedka, ktorý neúnavne a bez slova postupoval vpred, spýtať sa ho, čo je toto za strašné miesto.“
PS: Gratulujem k umiestneniu v spomínanej súťaž :)
Ďakujem. K tým vetám – čo už, materiál na korektúry sa vždy nájde a táto poviedka bola publikovaná extrémne rýchlo (v rovnakom roku, ako bola napísaná!), čiže som ju nestihla veľmi doladiť. Hlavne tá veta s dvoma „pohľadmi“ je strašná! :-)