Neviem prečo, ale keď som sa prebudila všade okolo mňa bola totálne úplne čierno-čierna tma. Akoby mi niekto pricapil na oči klapky, čo si paničky dávajú, keď sa ukladajú na spánok.

Akoby to miesto nikdy nepoznalo svetlo. Ale veď to nie je možné.

Stále som si nahovárala. Prebudila som sa síce, to áno, ale veď aj v sne sa človek môže prebudiť a pritom stále spí, oči zavreté a všetko sa mu to len zdá.

Ale prečo je tu taká tma, aspoň kúštik svetla, nech aspoň vidím kde som. Jediné, čo cítim je strach, obrovský strach. Jedine to mi bránilo nepovedať nič nahlas.

Pod rukami som necítila nič, okrem trávy, na ktorej som ležala.

Počkať... možno..., ale nie, nie, to by sa mi nikdy nesplnilo, ale čo keď... predsa... čo keď sa mi splnil sen a nejako, neviem akým spôsobom som sa dostala preč od mojich pestúnov.

Nie, to je nereálne, čo keď ma tentoraz zbili až tak, že som stratila vedomie a potom ma zavreli nevedno kam v presvedčení, že ma určite zabili.

Corra rozmýšľaj!! Kde si sa nachádzala, keď…, keď čo??…, keď si zmizla??. Nie mysli lepšie, kde si bola?

Áno, jasné už to mám, tuším… tuším som bola v mestskej knižnici, hej určite som bola tam, ale kde som to teda teraz?

Musím si spomenúť, čo sa stalo…

Len škoda, že to vôbec nejde.

Prešla hodná chvíľa, kým som sa odhodlala preskúmať terén. Najprv som opatrne šmátrala okolo seba rukami, ale všetko bolo rovnaké. Všade samá tráva.

Bála som sa postaviť, aby niečo alebo niekto na mňa neskočil, tak som sa len opatrne po štvornožky plazila po zemi, ako dáke zviera.

Keby…, keby som tak mala aspoň malinkú baterku. Začínala som byť poriadne zúfalá a v tom, vo chvíli, keď som najviac zo všetkého myslela len na vec, ktorá by ma zo všetkého najviac potešila, na svetlo, sa moje prosby naplnili.

Avšak objavilo sa síce malé svetielko asi päťdesiat metrov predo mnou, ale nevychádzalo zo žiarovky ani baterky, ale z malého ornamentného srdca, ktoré mal môj neznámy spoločník zavesené na krku.

Prebuď sa, rýchlo, rýchlo, rýchlo. Prikazovala som svojej mysli stále znova a znova, ale čím bol neznámy bližšie, tým bolo moje odhodlanie slabšie a slabšie. Tým menej som sa chcela prebudiť. Napriek tomu, že som vôbec netušila kto to je, čím bol bližšie, tým menej som sa bála, bola som pokojnejšia. Stále som však nechápala, prečo som ešte stále tu a nie naspäť vo svojej izbe.

-„Neboj sa Corra. Zatiaľ sa ešte nemáš čoho. Ale vysvetli mi prosím, ako si sa sem dostala a prečo?“ Prehovoril na mňa, keď sa nachádzal už len kúsok odo mňa.

-„Prečo? Ako prosím?. N… n… nemám sa čoho?

Je tu tma, nič nevidím, Vás nepoznám a ani len neviem kde v pekle som. A nemám sa báť??

Kto vlastne ste? Máte ma strážiť? Aby som opäť neušla? Prikázali Vám to oni, že? Len nech vydržia do mojich osemnástich, potom ma určite už neuvidia. Konečne budem slobodná a nebudú ma môcť viac týrať. Nie, nedám im tú možnosť, pretože v deň, kedy dovŕšim plnoletosť sa odsťahujem.“

-„Corra, čo to vravíš? Kto oni? Myslíš svojich pestúnov?“

-„A koho iného? Snáď ste tu neni na ich žiadosť či príkaz?“

Snažila som sa zistiť čo najviac.

-„Kto vlastne ste? Odkiaľ poznáte moje meno? A kde to vlastne vôbec som? Absolútne nechápem ako som sa tu ocitla, veď som bola v knižnici a teraz som tu, stojím pred Vami na neznámom mieste a… a mam dojem, že mi začína preskakovať.“

-„Vieš, ja…֧“ Akurát v momente keď mi chcel odpovedať, akoby som ho vnímala už len z veľkej diaľky, akoby ma niekto ťahal preč, počula som ako niekto volá moje meno, nechápala som už vôbec nič, čo sa to v pekle deje…

Pomaly som otvorila oči a nevidela nič.. zas bola všade len tma… Toto je snáď zlý sen, pomyslela som si. Z jednej tmy do druhej, čo sa to snáď nikdy neskončí? Ja sa chcem už zobudiť. No tak prosím… Vyslovovala som svoje prosby k niekomu tam hore…

-„Corra, počuješ ma? Našťastie si sa už konečne prebrala, ani, len si nevieš predstaviť ako som sa o Teba bála. Corra??“ Neodpovedala som, nevedela som sa zorientovať, samozrejme poznala som ten hlas, patril pani Marxovej knihovníčke v mestskej knižnici, ale nevedela som si spomenúť prečo opäť ležím na zemi, ovšem tento krát to nebol mäkký trávnik, ale betón, vonku pred knižnicou.

Pomaly sa mi vracal zrak, všetko bolo strašne rozmazané, ale hej, už som rozlišovala jej obrysy. Milá to pani, vždy pomôže keď môže a vie ako a s čím.

-„Pani Marxová?? Stalo sa niečo? Prečo sme vonku, neboli sme naposledy dnu? Aach moja hlava, to bolí…“ Nemohla som ani dopovedať, strašne ma rozbolela hlava, nedalo sa to zniesť. Teta Mária sa zľakla a ihneď zakričala na doktora čo bol nablízku. Počkať, doktora?? Čo tam robili lekári. A áno, teraz to už počujem hasičské sirény a už vidím skoro normálne, aj keby nie, kto by nevidel sirény, ktoré svojim blikaním idú človeku oči vyočiť. A už zas, tá bolesť, opäť sa to vracia, čo to... má znamenať.. Prečo si nič nepamätám, ale jediné vysvetlenie prečo by tu boli požiarnici, by bolo, že v budove začalo niekde horieť a ja som očividne bola v jednej z tých miestností, keďže tu ležím, štípu ma oči, pekelne ma bolí hlava a smrdím ako preudená šunka.

Kým prišiel lekár, asi som znova odpadla, alebo som stihla zaspať. To už neviem. Ale pre zmenu, teraz, keď som sa preberala, bolo všetko okolo mňa biele. Hej jasné toto som poznala. Nemocničná izba. Nebodaj je to so mnou až také zlé? Ktohovie.

Len dúfam, že nikomu sa nič nestalo.

-„Áa slečna Fargoová, už ste sa prebrali? To je dobre, idem  po lekára.“ Heh, sestrička ma nenechala ani len jej odpovedať a už jej nebolo. Vrátila sa za tri minútky aj s ošetrujúcim lekárom.

-„Dobré ráno slečna.“ Snažil sa byť zdvorilý, ako ku každému svojmu pacientovi, to som mu predsa nemohla zazlievať, tak som sa snažila byť na neho milá i napriek vedomiu, že som v nemocnici, ktoré z duše nenávidím.

-„Dobré aj Vám pán doktor.“

-„Ako sa cítiš? Môžem Ti tykať, že?“

-„Kľudne poslúžte si.“

-„Dobre, takže nadýchala si sa dosť veľa dymu, neštípe ťa hrdlo, alebo oči?“

No vlastne teraz keď to spomenul, hej, už som pocítila...

-„Hej štípe a dosť, ani nie tak oči ako hrdlo a nos. Čo sa vlastne stalo, môže mi to už konečne niekto povedať?“

-„Ohh, no vlastne s Vami to nevieme ani my, vieme len toľko, že v budove mestskej knižnice začalo horieť a na spustený alarm, ihneď zareagovali požiarnici a knihovníčka pani Marxová. Avšak divné je skôr to, že Vás nenašli v budove, ale už vonku, na chodníku pre ňou. Policajti si to nevedia vysvetliť, kto by Vás vyniesol von, ale možné je aj to, že ste zacítila požiar a vybehla ste sama, len cestou ste sa nadýchali toľkého dymu, že vonku to Váš organizmus už nezvládol a jednoducho skolaboval.“

-„A vie sa už prečo začalo horieť? Veď sú tam neni ani žiadne lampáše, ani sviečky, tak ako potom…“

-„No nie, nie to nikto nespomínal.“

-„Bol tam ešte niekto okrem nás dvoch?“

-„Hej ešte ďalší traja ľudia, ale tí sú všetci tiež v poriadku, nemusíte sa obávať.“

Počas nášho rozhovoru ma nezabúdal vyšetrovať a keď skončil len jednoducho skonštatoval, že už smiem ísť domov. Vraj oči mám už v poriadku a tá chvíľková nevidomosť včera večer bola spôsobená len štipľavosťou dymu, a na hrdlo mi dal nejaké kvapky, vraj to za pár dní prejde. Som zvedavá. 

Ach, au… tá príšerná bolesť. Strašne to bolí… nemôžem vykríknuť, doma by si všetci mysleli, že som sa zbláznila… au… prosím, nech to už prejde. Chytala som sa za hlavu, pevno som si stláčala lebku,… márne, nepomáhalo nič, zrútila som sa na posteľ a začala trieskať päsťami do vankúša. Prosím, prosím, nech to už skončí… Asi sa začnem aj modliť. Silno som zatlačila viečka, chvíľkový záblesk svetla a bolesť je preč. Svetla? Bolo mi nejaké povedomé, akoby som to z čoho vychádzalo už kdesi videla…, ale kde? Tá moja hlava je v poslednej dobe strašne divná.

Ornamentné srdce. Čo to…? Ach áno, jasné, v tom sne v knižnici. Ale prečo teraz? Veď sú to už tri týždne, prečo som si naň spomenula akurát teraz?

No čo, nie je to snáď jedno,? hlavne, že tá bolesť je preč. Dlhšie by som asi nevydržala potichu, bolo to, akoby mi naraz niekto pichal do hlavy tisícky ihiel. Mala by som sa ísť dať liečiť, toto už presahuje hranice normálnosti. Ale zaujímavosťou je, že na nič iné z toho čudesného sna si neviem spomenúť, vôbec sa neviem na nič rozpamätať. To len teraz, to srdce, náhla spomienka, záblesk svetla. Pamätám si, že aj v tom sne z neho vyžarovalo svetlo, akoby z baterky, ale nie také priamočiare, skôr svietilo, akoby na všetky strany, nie príliš ďaleko, ale dostatočne na to, aby som videla na pätnásť metrov pred seba. Ktovie, čo to bolo zač. Polícia ešte stále nezistila ako tam ten požiar mohol vypuknúť.

-"Corra, okamžite padaj dolu!" Už zase, nikdy sa to neskončí? Môj odporný adoptívny otec. Nie len jeho tvár, ale i jeho hlas sa mi už hnusí. Matka je o niečo lepšia, ale ani tá sa nebráni zmlátiť ma ako žito. Kedykoľvek a bez akéhokoľvek dôvodu, stačí, že sa pochytia oni dvaja. Koľkoráz sa stalo, že som kvôli nim nesmela ísť ani do školy čo som mala telo posypané húfom modrín.

Sťažovať sa na nich?? Ale kdeže, to nepomôže. Vždy to zariadili tak, že mi nik neveril. Vraj som neposlušná a stále utekám. Hej, utekám, ale pred nimi, nedá sa to tu s nimi už vydržať.

-„Corrina, buď okamžite zídeš dolu, alebo budeš bez večere!“

Hej, hej, už idem, načo plytvať slovami na odpoveď. Odpoviem si v hlave a s nimi sa nemám o čom baviť. Do narodenín mi nezostáva už veľa, len nech sa im dovtedy nepodarí zabiť ma. To by bolo i pre mňa potom veľkým sklamaním. Známky mám vynikajúce a na výšku by som tiež veľmi rada, ale najprv si na ňu budem musieť asi nejako zarobiť. Oni mi na ňu nedajú, dosť mi nadávajú už len zato, že musia platiť stredoškolské poplatky.

Konečne som dorazila do kuchyne. Úžasné, zas všade samí bordel. No a kto ho bude upratovať? Domyslite si!

-„Vezmi si tašku, tu máš desať dolárov a šmýkaj do obchodu, na lístočku máš napísané čo treba. Neopováž sa nikdy zastaviť a nezabudni, že ťa tu čaká ešte všetko poupratovať.“

-„Ale ešte som sa nestihla naučiť do školy.“ Neodvrávaj, lebo…

Vchodové dvere sa za mnou s ľahkosťou zabuchli. A hor sa do obchodu. Roztvorila som lístok a čítala:

* kečup

* arašidy

* 2 kg hrubej múky

* vodka

* chipsy

Ktovie čo zas oslavujú. Vodka na zozname už dávno nebola. Nie oni nepijú. Agresívny dokážu byť i bez alkoholu. Ešte pol roka, mala by som sa začať obzerať po nejakom bývaní a práci. Školu končí už za tri mesiace.

Ach… čo?, kde?, nie, už zas… Ale tentoraz som si spomenula, neviem akým zázrakom, ale pamätala som si, že sa nemusím báť, že príde, prinesie svetlo, nebude tu taká tma. Vysvetlí mi, čo naposledy nestihol.

Tak kde si, minule ti to netrvalo tak dlho. Poď! Snažila som sa ho privolať myšlienkami, ale zrejme to nefungovalo. Nič sa nedialo. Keď sa to stalo naposledy, po takom dlhom čase, som sa s ním už rozprávala a teraz nič. Stále je tu tma ako v kanáli.

Šuchot… čo?, nie… naposledy tu bolo ticho, žiadny šuchot tu nemá čo hľadať.

Obraz mi slabne, aj to málo čo tu cítim čuchom sa mi stráca…

-„Slečna, no tak, slečna, preberte sa. Haló, počujete ma?“

Bola som dezorientovaná, nado mnou stál cudzí chalan, mohol mať tak okolo dvadsaťdva - dvadsaťtri. Očividne som odpadla, prečo inak by som ležala na zemi a k tomu ešte na mokrej. Poobede pršalo, to sú zbytky z dažďa.

-„Slečna,“ ohlásil ma znova chalan „ste v poriadku?“ Bolo na ňom vidieť, že sa obáva. Zvažuje či mi nemá privolať sanitku. Radšej som mu rýchlo odpovedala.

-„Nie, teda áno… áno som v poriadku. Čo sa stalo?“ Hlúposť, krok vedľa, ja by som to predsa mala vedieť lepšie ako on. Tentoraz si ten sen pamätám a nemala som problémy s videním ako naposledy. Zrejme to ozaj spôsobil len ten dym.

-„No, neviem, fakt sa cítite už lepšie? Nerád by som, aby som Vám musel volať sanitku.“

-„Nie, nie, je mi fajn, ďakujem za pomoc.“ Pokúsila som sa rýchlo vstať. Chyba, ďalší krok vedľa. Zapotácala som sa a rútila som sa opätovne k zemi. Avšak jeho mocné ruky ma stihli zachytiť skôr, než by som si stihla spraviť hanbu a rozbiť si pred ním nos.

-„Asi Vás zaveziem na pohotovosť, čo vy na to? Vlastne, nebudem sa ani pýtať. Poďte!“

-„Nie,!“ vytrhla som si ruku z jeho zovretia. „Je mi fajn, naozaj, to, to sa mi len hlava zatočila z prudkého pohybu. Nič to nie je naozaj. A ešte raz Vám ďakujem za pomoc.“

Zazrel na mňa s nedôverou v očiach, ale neprotirečil mi. Veď čo, je to môj život, nie je zaň zodpovedný.

-„Dobre, ako chcete! Tak, príjemný zbytok cesty, nech ste už mali namierené kdekoľvek. Dovidenia.“

Odkráčal preč. Obzrela som sa za ním, ale až keď som si bola istá, že bude dostatočne ďaleko ´´ďakujem´´, zamrmlala som si sama pre seba. Divné, ale aspoň, že tu okrem nás nik iný už nebol. Aj teraz, aj vtedy som sa z toho podivného sna prebudila vo chvíli, keď ma niekto preberal v reálnom svete. Teraz nad tým nesmiem rozmýšľať musím sa poponáhľať, ktovie koľko času som stratila. Pozrela som sa na hodinky a zistila, že od kedy som odišla z domu ubehlo len niečo cez dvadsať minút, to znamená, že tie stavy netrvajú dlho, ešte desať minút a som v obchode. Keby dačo poviem, že tam boli veľké rady, čo sa dosť často i stáva.