Znova je všetko inak.
Čakala som, že až do konca už budem iba ležať – napokon, v predošlých dvoch dňoch som skoro neopustila pohovku. Lenže teraz sa opäť pohybujem. A čo je ešte čudnejšie, iba zriedkakedy si pamätám na samotný pohyb. Mávam okná a značné. Často si uvedomím, že som niekde inde než predtým, ale nepamätám sa, ako som sa tam dostala. V kuchyni. V tretine schodištia. Na prahu malej komôrky. Aspoň občas asi za tie okná môžu aj dlho očakávané mdloby – párkrát som totiž precitla ležiac na dlážke. Ale nikdy netrvali dlho – keď totiž vstanem, nič nemám veľmi preležané. A do toho zohľadňujem aj fakt, že s trčiacimi kosťami všetko veľmi cítim.
Nesmierne ma to desí.
Dvakrát som sa ocitla už aj vonku. Prebrali ma údery chladného vetra. V tých chvíľach ma prepadá strach najviac. Ani dobre neviem prečo. Asi z toho, že môžem v lese zablúdiť. Keď som si uvedomila, že som mimo chaty, vždy som sa najrýchlejšie ako sa dalo snažila vrátiť naspäť. A opätovne ma prepadával úžas nad tým, ako som sa tam mohla dostať. Po precitnutí bol totiž návrat na svoje lôžko v obývačke väčšinou taký náročný, ako by som sa tam brodila vodou. To prirovnanie sa však vzťahuje len na schopnosť pohybu. Čo sa týka kontaktu so vzduchom, pripadal mi naopak omnoho redší ako zvyčajne. Skoro ako vákuum. Niekde som čítala – a neviem, či je to pravda – že vo vákuu človeka roztrhá tlak vo vnútri jeho tela. Presne taký mávam pocit. Akoby sa pod každým centimetrom štvorcovým mojej kože čosi silno tlačilo von. A dýcha sa mi čoraz horšie. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že naplním sotva štvrtinu objemu pľúc a to aj v prípade, že sa na nádych sústredím a snažím sa toho vzduchu do tela nabrať čo najviac. Nejde to. Kyslík ma už nenapĺňa, ale dusí. Postupne, pomaly. Už celé roky akoby sa mi objem pľúc pomaly pomaličky zmenšoval, z čoho pramenilo mnohé – neustála únava, nepríjemný pocit v hrudi, dojem neustálej žalostnej nenaplnenosti. Ale to nebola telesná choroba. Z pravidelných lekárskych prehliadok som vedela, že po fyzickej stránke som zdravá ako ryba.
Ale keď som si pohyb neuvedomovala, bol omnoho jednoduchší. Netušila som, čo ho poháňalo. Tuk už nemám nijaký, príjem vody sa mi tiež značne zmenšil a zdá sa mi, že už ani poriadne nedýcham. Trasiem sa z predstavy nejakých ďalších skrytých rezierv organizmu, hoci nemôžu byť veľké. Vždy, keď som aspoň chvíľočku pri zmysloch, opakujem si, že už to nepotrvá dlho, nemôže to trvať dlho, musím iba vydržať.
Takto uplynuli dva-tri dni. Nie som si istá. Nielenže nevnímam počasie, už prestávam registrovať aj rozdiely medzi dňom a nocou. Temno mám pred očami dosť často. Aj obrazy takej intenzity, že už to nie sú len myšlienky. Môžem ich nazvať snami. Sú nesúrodé. A nie sú medzi nimi šťastné chvíle strávené v detstve na tejto chate, ako som si to želala, ako som o tom snívala. Bláznivá, naivná hus, čo sa pred mesiacom zamilovala do predstavy, ako bude umierajúc na podlahe myslieť na svojich najbližších, bez ktorých nedokáže žiť. Ak sa mi aj mihne hlavou niečo z tých čias, sú to čudné, nesúvisiace obrazy, napríklad predstava vodopádu, ktorý nižšie vytvára potok. Viem, že tam vodopád je, hoci som ho nikdy nevidela, ani v detstve. Ujo André hovoril, že je príliš ďaleko, o celé míle nižšie, blízko doline. Aspoňže som to stále natoľko ja, že ma to stíha popri zmätku a telesnom utrpení trápiť. Tá zmarená predstava o patetickej smrti, ktorá v skutočnosti prebehne celkom inak. Oveľa špinavšie, neknižnejšie, ponižujúcejšie.
Potom sa však stalo ešte čosi horšie.
Môj žalúdok má teraz podobu malej, ale tvrdej a ťažkej guľky vo vnútri tela. Niekedy ju skoro nevnímam, inokedy mi pripadá ako kameň, ale to som začala považovať za normálne. Preto ma prekvapilo, keď raz pocit ťarchy tej gule vo mne narastal, až sa náhle zmenil na pocit nevoľnosti. Začala som prudko zvracať. A nebola to len voda či žlč – ja som vyvracala niečo. Rozochvená myseľ to označila ako natrávené zvyšky opadaného lístia a lesných bylín.
Zvalila som sa na podlahu, preč od zvratkov, a zúfalo som sa triasla. Počas jedného z tých okien som musela nad sebou úplne stratiť kontrolu, vybehnúť von a bezhlavo pojesť všetko, o čom moje pološialené vedomie rozhodlo, že to aspoň trochu pripomína jedlo. Takže môj žiaľ pudy nakoniec neporazil. To nemôže byť pravda, nie, nie nie. Otriasala som sa v návaloch prudkého plaču, zvíjala som sa na zemi za sprievodu neľudských zvukov zúfalstva. Až po dlhej, dlhej dobe prevzal slovo návyk, alebo možno už len nevyhnutnosť prestať žialiť a zamyslieť sa nad tým, čo sa s daným problémom dá urobiť.
Znemožniť si cestu von. To je jednoznačné. Ak som sa začala správať ako zviera, musím sa tu zamknúť.
Ale čo urobím s kľúčom, aby som sa k nemu nedostala?
Otupene hľadím na ten malý kúsok kovu v mojej dlani. Taký drobný predmet a taká ťažká otázka.
Zhltnúť. Ako vo filme.
Vzápätí mi to pripadá ako morbídny vtip. Zvykne sa hovoriť, že keď je človek hladný, pojedol by aj klince. Ale hoci sotva je široko-ďaleko niekto hladnejší než ja, aj tak si neviem predstaviť, že prehltnem toto, hoci to má ku klincom blízko.
A samozrejme, sú tu aj praktické hľadiská. Prehltnutie kúska kovu možno neuškodí niekomu, kto to spraví do aspoň poloplného žalúdka, no mne určite áno. Asi by ma to dorazilo. Ale to ma sotva povzbudí, pretože smrti by určite predchádzali ukrutné, možno mnoho hodín trvajúce muky.
A tak len hľadím na kľúč a neviem, čo robiť. Skutočne neviem. Hneď potom, ako som do chaty prišla, by som určite niečo vyhútala. No teraz mám myslenie rozbité. Som ako vygumovaná.
Po nejakom čase – vnímanie času mám už dávno amputované – kladiem neriešiteľný problém na kredenc. Ale to ma neuspokojuje. Cítim úzkosť, cítim strach, že ho odtiaľ vezmem a... znova. Prekladám ho na stôl. Za pec. Pod lavicu. Medzi matrace. Hľadám mu chatrné skrýše, možno v úbohej nádeji, že pri všetkých tých výpadkoch a šume v hlave si nespomeniem, kam som ho dala. Lenže chyba, vždy si spomeniem. Nespomeniem si, čo som robila pred piatimi minútami, ale kde je ten prekliaty kľúč, viem vždy. Vedome sa zabudnúť nedá. Dokonca ani v takomto stave. A možno ho skrývam iba pre ilúziu toho, že čosi riešim. Že na probléme pracujem. Odkedy sa totiž vynoril, zaberá podstatnú časť mojej mysle, aj keď roztrieštený na ostré čriepky.
Po nejakej dobe sa zrazu pozriem na vec z iného uhla pohľadu. Prečo sa tomu brániť? Ak by sa to aj stalo znova – ak by som znova ušla a pohltala nejaké rastliny – pri živote ma to neudrží. Môj žalúdok to neprijíma, sčasti preto, že je v stave, kedy už je sotva schopný niečo prijať, hoci by to bol aj ten najjemnejší čerstvý chlebík so striedkou ako vata. Ale keby sa v ňom lístie aj udržalo, neobsahuje predsa skoro nijaké živiny. Pred smrťou ma to neuchráni. Nanajvýš ju o nejaký deň oddiali.
To je pravda. Ale rozdiel bude v pocitoch. Budem sa cítiť príšerne. Zahanbene. Ponížene. Možno nie v posledných okamihoch pred smrťou, ale kým budem ešte aspoň troška pri zdravom rozume, áno. Budem si zúfať z toho, že som nezabránila telu, aby odporovalo vôli ducha. A pritom by duša mala byť silnejšia ako telo. Ako často sa ospevuje sebaobetovanie, jasné víťazstvo duše nad telom a jeho hlúpymi pudmi.
No a čo, že sa ponížim? Nikto to nezistí. Keď tu niekto nájde moje pozostatky, čo bude najskôr na jar, už sa nebude dať určiť, ako som umrela. Je jedno, akým spôsobom k smrti dospejem, nikto sa o tom nedozvie.
Lenže ja o tom budem vedieť. A ja som dosť podstatná osoba. Ja som totiž tá, ktorú to trápi najviac.
Ale nebudem sa tým trápiť dlho. Veď umriem a po smrti mi to už bude jedno. Myšlienky a spomienky zaniknú. Všetko, čo ma tvorí, sa rozplynie v ničote.
V ničote. Chvela som sa. V ničote.
Zrazu to na mňa doľahlo. Vnem nepredstaviteľnej posmrtnej prázdnoty, celá hrôza neexistencie. Niečo, čo si nikto nevie v plnej miere predstaviť – ale už samotný okraj pochopenia toho, čo je neexistencia, musí v každom vnímajúcom tvorovi vzbudiť odpor každého kúsočka jeho vedomia.