Za oknami je zafírový súmrak a ja už nedočkavo rozkurujem. Sťahovanie na prízemie som zvládla, hoci postupom času sa ma zmocnila pochybnosť, či som nechytila paniku predčasne. Pretože mi je lepšie. Cítim sa silnejšia. Prirodzene, nie taká silná, ako pred výletom na chatu, ale dosť silná, aby som nepochybovala o možnostiach svojho tela zvládať všetky bežné úkony. Avšak poznám zákernosť života a preto som sa snažila príliš nevzďaľovať od zrubu. Len som sa motala okolo. Pre prípad, že by ma chytili mdloby. Mdloby. Už mali prísť a ukrojiť mi zo zostávajúceho času nejaký poriadny kus. V kútiku duše som dokonca dúfala, že by sa mi možno mohlo pošťastiť zostať v bezvedomí až do smrti.
Z kuchynského sporáku sála povzbudivé teplo. Budem si môcť ohriať vodu a piť ju teplú. Aký luxus. Uškrniem sa. To sú tie drobné radosti života, o ktorých píšu motivačné knižky, že? Tie, na ktoré sa máme zamerať a použiť ich ako nikdy nevysychajúci prameň dobrej nálady. Pitie teplej vody namiesto studenej.
Kiežby som si mohla dať aspoň čaj. Náhle som po ňom zatúžila nesmierne intenzívne, priam živelne. Po tej lahodnej chuti bylín rozlievajúcej sa ústami. Po sladučkých zvyškoch medu na lyžičke. Po toľkom pití vody mi spomienka na čaj pripadala ako symfónia chutí. Ach, prečo som si sem nejaký nevzala? Veď z toho sa nedá vyžiť, že nie? Ani by to môj skon významne neoddialilo, však?
Vzápätí som sa v duchu zahriakla, aby som nebláznila. Dobre som vedela, čo zo mňa hovorí. Aj to, že z jednej výnimky v mojej hladovke by sa razom stal tucet. Ak môže byť čaj, prečo by nemohli byť žuvačky? A umelé sladidlá, veď to je len samá chémia...
Nie, takto by to nešlo. Len čistá voda a nič viac. Nielen preto, aby to išlo rýchlo, ale tiež preto, že je zbytočné, aby som sa pred koncom k čomukoľvek na tomto svete nejako pripútavala.
Posledná myšlienka ma zaujala. Trela som si čelo v sede na gauči, kým vedľa za otvorenými dverami sa v kanvici zohrievala voda. Naozaj som sa bála, že moje odhodlanie konečne vyriešiť celoživotnú frustráciu by nahlodala šálka čaju? A čo moje voňavé čisté prádlo, poriadok vo vnútri? Nie je náhodou môj odpor k nepohodliu to isté ako dať si čaj?
Nie, nie je. Je rozdiel trpieť nepohodlím a vyvolávať si pohodlie.
Lenže odkedy je čaj pohodlie? Nehovorila som si náhodou, že pocit pohodlia už nie som schopná cítiť? Nesnažila som sa o to presvedčiť aj okolie v tých zúfalých pokusoch, ktoré skončili nevierou a odmietnutím?
Znepokojivé myšlienky. Znepokojivé, znepokojivé.
Znepokojivé? Prečo sa vlastne bojím? Nepoznávam toto? Neprešla som si tým už mnohokrát, keď som večer sedávala osamelá v svojom byte? Ešte som nepoznala protiargument na poslednú výčitku svojho vedomia, ale pripomenula som si, že existuje. Nad všetkým som už premýšľala dosť, viac než dosť. Je to kruh.
Dobre, pitie čaju s medom je trošičku pohodlné. Ale asi len jednu desatinu z toho, aké by to mohlo byť bez depresie. A keď pozbierame tieto posledné štipky pohodlia a položíme ich na misku váh, pričom na druhej ležia všetky tie starosti, bolesti, smútok, osamelosť, citová vyprahnutosť, a tiež obavy, aby som o tie posledné zlomky pohody neprišla, je to jednoznačné – druhá miska sa drží podkladu ako priklincovaná.
Prinútim sa vstať a ísť si po ohriatu vodu. A dosť bolo premýšľania nad čajom. Slintajúce myšlienky sa dali očakávať, no musím ich ovládnuť – prekvapilo ma len to, že prvý takýto silnejší útok neprišiel v súvislosti s nejakou potravinou, ale práve s čajom.
Priložila som si okraj smaltovaného hrnčeka k perám. Nemastná-neslaná chuť vody mi zaplavila ústa. Myšlienky na lahodný nápoj som silou vôle vytesnila. No neurčitá úzkosť zostala. Tá úzkosť, ktorá sa zjavila vo chvíli, keď som si uvedomila, že aj cez to celé životné zúfalstvo je pre mňa pitie čaju stále trochu príjemné.
Strach. Čoho sa bojím?
Myšlienky sú kruh. Vždy je to kruh. V posledných rokoch som už nepociťovala ani nádej, keď som sa do nich ponorila. Tak prečo by som mala cítiť strach z toho, že sa v nich teraz niekam posuniem? Strach, že až teraz, na ceste, z ktorej niet návratu zistím, že existovalo aj iné riešenie? Zhrozene som si uvedomila, že presne toho by bol život schopný. Keď uvidí, že to myslím vážne s vytrhnutím sa spod jeho tyranie, donúti ma myslieť si, že to bol napokon len strašný omyl. Nechá ma umrieť, ale ako porazenú, splní moju túžbu v okamihu, keď už budem chcieť niečo celkom iné. Presne tak, ako to robieval doteraz.
Zaťala som zuby. V tomto sa ale poriadne mýli. Chctiac-nechtiac som si navykla bojovať – už dlho existujem len vďaka zmesi nútenia sa a výrazného sebaovládania. Je to nesmierne vyčerpávajúce, isteže, a presne z tohto dôvodu som sa rozhodla dopriať si večný odpočinok. Ale energiu na mentálny boj počas posledných pár dní nájdem. Toľko sa jej ešte nazbiera.
Na boj. Fajn. Lenže na boj s čím?
S hrnčekom v ruke som zneistela. Je to možné? Chystám sa bojovať proti záchrane z tohto pekla? Záchrane, podotýkam, inej, ako je smrť?
Už musím. Zvolila som si. I keď, možno by som sa odtiaľto ešte dostala. Trvalo by mi to oveľa dlhšie a cez noc by som musela byť v pohybe, aby som nezamrzla, ale asi by som zvládla dôjsť do dediny. Ešte je čas.
Jackie, to nemyslíš vážne?! Nerozmýšľaš vážne nad tým, že by si sa vrátila, že nie?!
Isteže nie. Nad tým by sa dalo uvažovať len v prípade, že by sa našlo iné riešenie, ale zatiaľ...
Ani toto nemyslíš vážne, však? Aké riešenie, dopekla?! Vieš veľmi dobre, že nijaké neexistuje. Je to kruh.
Lenže kruh končí presne vo východiskovom bode a prechádza všetkými pôvodnými bodmi, keď ním idete znova. Ja som však svoje problémy v priebehu rokov začala formulovať postupne stále inými a inými slovami, nachádzala som čoraz výstižnejšie, presnejšie vyjadrenia čím ďalej tým viac sa približujúce k nepomenovanej reálnej podstate. Pravda, sú to len slová. Je úplne jedno, ako veciam hovoríme, na faktoch to aj tak nič nemení. Lenže...
Ten posun. Síce len v pomenovaní, ale bol tam. Ako som si mohla byť až taká istá, že to nikam nevedie? Možno až po mnohých a mnohých rokoch pohybu v niečom, čo mi pripadalo ako kruh, ale v skutočnosti to je...
Útvar podobný kruhu. Len s jediným rozdielom. Po jeho obídení nikdy neskončíte vo východiskovom bode, ale o kúsoček vyššie.
Špirála.
Naozaj hustá špirála. Možno preto som si ju splietla s kruhom. Alebo preto, že sa na ňu dívam zhora, čím je na nerozoznanie od kruhu. Ale nie je to kruh. Je v nej posun. Nesmierne pomalý – ale je. Po prejdení každého závitu je.
Lenže aj keď útvar mojich myšlienok špirálou, nikto neručí, že nie je nekonečnou špirálou. Alebo dostatočne krátkou špirálou, aby sa dalo na jej koniec dospieť ešte za môjho života, ak by som teda počkala na jeho prirodzený koniec. Alebo špirálou na ktorej konci je niečo, čo po prihodení na svoju misku váh preváži tie strasti na druhej miske. Možností bolo veľa. A nevládala som nad nimi uvažovať. V teple sa ma zmocňovala ospalosť, v ktorej som bola napokon schopná už len jedinej ako-tak konkrétnej myšlienky: Ten nápad so špirálou mi vnukol život. Je to súčasť jeho intríg, aby som svoje rozhodnutie umrieť napokon znenávidela. A tomu sa musím brániť.
„Si hajzel,“ zamumlala som do tmavej miestnosti. Posledné, čo som počula, bolo cvengnutie prázdneho smaltovaného hrnčeka, ktorý mi vypadol z ruky, o podlahu.
Comments
Pridať nový komentár
Možno ťa prekvapí, keď ti poviem, že Jackie v tejto kapitole, zrejme nechtiac „objavila“ dialektický materializmus :D vystihla to presne.. áno, všetko sa deje v špirále, ktorá zdanlivo pôsobí ako kruh, keďže negácia negácie sa zdá byť tým pôvodným, z čoho vzišla.. avšak je vyššej kvality.
Každopádne sa teším, že Jackie dospela vo svojom uvažovaní k niečomu podobnému ako ja :)
Celá kapitola, napriek tomu, že ju naša hrdinka strávila s hrnčekom vody v ruke – čo je dosť pasívne aj na ňu – mala spád a bola nabitá dejom vnútorným, búrlivými myšlienkovými pochodmi, s ktorými, tak ako ona, bojujeme asi všetci počas dlhých zimných večerov.
Doteraz sa každou kapitolou stupňovala alebo zosilovala vnútorná pohnútka, ktorá vedie Jackie k definitívnemu koncu. Teraz nastal zlom, skoro až "dejový" zvrat. Žeby bol život až taký krutý humorista a skazil by jej i to jediné víťazstvo, ktoré ju čaká? Alebo si to celé proste rozmyslí a vydá sa späť do dediny? Nemyslím.
Kto napokon zvíťazí? Jackie nad životom alebo život nad Jackie? Isté je len jedno – Jackie zomrie.. otázkou zostáva, či sa jej koniec ponesie v duchu úľavy a katarzie alebo vypije svoj kalich horkosti až do dna.
Ďakujem za povzbudivý komentár. Hej, dospela k tomu nechtiac, vlastne presnejšie nezávisle – ja často objavujem Ameriku. :-D
Zaujímavý je pohľad na to, že touto kapitolou nastal zlom – bola som v tom, že všetky zmeny sa s Jackie dejú postupne a teda ťažko určiť nejaký zvrat. Ale je fajn, že to tak vnímaš a ešte lepšie je, že to prišlo hneď po hromadnom čitateľskom frflaní na ničnedianie – ale to je fakt len náhoda, vždy mám napísané o dve kapitoly viac, než sú vyvesené (lebo aj priebežne zverejňovaný text musí odstáť), takže určite nejde o prispôsobenie sa čitateľom. Asi je to tá autorská intuícia. ;-)
Isteže Jackie zomrie – všetci raz zomrieme. Ale za akých okolností a v akom rozpoložení – nechajte sa prekvapiť.