Vystrašení chlapi v nemom úžase sledovali ako trinásťročný chlapec zmizol. Chvíľu trvalo kým sa spamätali a uvedomili si, čo sa vlastne stalo. Boli v pomykove, nevedeli čo majú robiť, kam sa majú podieť. Skutočnosť, že Hunkesni je už pravdepodobne mŕtvy ich úplne omráčila. Náčelníkovi sa tisli slzy do očí. Na smrť vysileného mustanga nechali ležať na brehu a všetci sa čo najrýchlejšie ponáhľali dole pod vodopád. 

Dokopy asi desať mužov sa trmácalo naprieč strmým svahom, po ostrých skalách a cez trhliny v zemi. Všetci so zatajeným dychom sledovali vodopád a to ako jeho obrovská sila vytvára pod sebou bielo-žltú penu a ako sa nad riekou ktorá pokračuje tam dole dvíha priesvitný opar. Nepatrné studené kvapôčky dopadali aj na ich tváre a šteklili ich na nose a na lícach. Breh bol posiaty malými kamienkami, sem-tam aj väčšími skalami a medzi nimi nepravidelne vytŕčali trsy trávy. Náčelník sa po ňom splašene rozbehol pričom mu srdce bilo ako divé. Vtom zhrozene zastal a ústa si prikryl dlaňou.

Popri opačnom brehu sa plavilo čosi nehybné, tmavé a malo to na sebe dotrhané kusy Hunkesniho oblečenia. Sediaci býk kľakol na kolená a spolu s ním pokľaklo aj desať bojovníkov. Zvesil plecia a sťažka si vzdychol. Desiati chlapi, čo stáli za ním sa neodvážili nič povedať, dokonca sa báli i dýchať.

„Choďte preč...“ Zavelil. 

„Ale náčelník...“ Protestoval ktorýsi z nich.

„Povedal som. Počkajte ma na konci lesa.“ Potom sa jeho spoločnosť po tichu vytratila. Keď už boli dostatočne ďaleko, Sediaci býk si ľahol tvárou k zemi a modlil sa k Wakan Tankovi za Hunkesniho mladú dušu. Sám nemohol uveriť čo sa to vlastne stalo. Jeho syn, jeho krv je mŕtva! Čo len bude robiť? Ako to povie svojej žene, Hunkesniho milujúcej matke? Táto ťaživá skutočnosť ho donútila plakať. Slané slzy mu padali na drobné kamienky a stekali po nich ako obyčajné kvapky. Boli to kvapky, no nie obyčajné, ale slzy vyronené z náčelníkových očí, z očí, ktoré nikdy neplačú. Matka (príroda) si vzala môjho syna, povzdychol v duchu. Zostáva mi už len modliť sa, aby ho Wakan Tanka prijal za svojho. S týmito myšlienkami sa zdvihol zo zeme a poutieral si oči aj líca. Chvíľu len tak stál a díval sa na druhý breh rieky, o ktorej by si nikdy nebol pomyslel, že bude niekomu osudná a predsa sa stalo. Toľké nešťastie! Na druhej strane sa trmácalo tmavé nehybné telo jeho syna s otrhaným oblečením. Sediaci býk naň nepohnuto hľadel a aj keď mu zovrelo vnútro a srdce mu driapalo na márne kúsočky, už nevyronil ani jednu slzu.  

Hunkesni otvoril oči. Cítil, ako mu telo obmýva voda, no necítil jej chlad. Som mŕtvy, napadlo mu a strhane sa pozviechal z plytkého brehu. Rozhliadol sa. Všetko vôkol bolo akési zvláštne svetlé, akoby do krajiny prenikali nie slnečné, ale priam božské lúče a tam... tam na opačnom brehu ktosi odchádzal. Hunkesni spoznal perá pozapletané v dlhých mužských vlasoch.

„Otec!“ Zvolal zúfalo, lenže muž sa neotočil. „Otec! Tu som! Obzri sa, ja nie som mŕtvy!“ Kričal žalostne, ale Sediaci býk ho nepočul. Som mŕtvy, uvedomil si Hunkesni a spadol naspäť na zem, medzi malinké kamienky. Načrel rukou do vody, aby sa napil. Vtom si uvedomil, že nič necíti; žiadne vône, chute, dotyky... Zhola nič!

„Tak predsa...“ Vzdychol. „Ale čo len budem robiť... Otec!!!“ Vykríkol do prázdneho tmavého lesa na druhej strane a ozvena jeho slov sa niesla tak prudko, akoby mala doznieť až k oceánu. A keď chlapec precitol, uvedomil si, že vlastne vôbec nepočuje hukot vodopádu, šum stromov a spev vtákov. Len svoju vlastnú ozvenu. Začalo ho to desiť, preto si kľakol a modlil sa k Wakan Tankovi. Tu v záhrobí, mu nemal kto iný pomôcť, len sám Veľký Duch.

Modlil sa dlho, keď ho zrazu vytrhlo šuchotanie v neďalekom kroví. Hunkesni sa okamžite strhol tým smerom. V lese bol nejaký tvor a on cítil na sebe jeho pohľad. Chlapec sa podsunul trochu dozadu naspäť k rieke, akoby ho mala pred niečím ochrániť. Z lesa rovno oproti nemu vystupoval tieň zvláštnej postavy. Bola neprirodzene veľká. Duch Prievozník.

Tvor sa blížil pokojne. Nerobil prudké pohyby. Hunkesni sa prestal báť, lebo bol už vlastne aj tak mŕtvy a nič necítil. Napokon, potreboval sa dostať na druhý svet, nemohol zostať tu pri rieke na večné veky. Prievozníka mu zoslal Wakan Tanka... Áno, tak to bude...

Hunkesni vstal. Z tieňa vykukla veľká orlia hlava. Vzadu mala mierne našuchorené biele perie, zobák veľkosti detskej ruky do dola zakrivený a z očných jamiek na chlapca zízali dve oranžové oči s  rozšírenými zrenicami. Ako orol veľkosti dospelého človeka pristupoval k Hunkesnimu, svetlo postupne zalievalo celé jeho telo a tak mohla vyniknúť jeho krása. Hlavu spájal s telom masívny krátky krk. Ostatok tela orlovi pokrývalo hnedé perie, ktoré sa nádherne blyšťalo v tom zvláštnom dennom svetle. Silné nohy mal taktiež nahusto pokryté hnedo-zlatým perím a ukončené nebezpečnými pazúrmi medenej farby. Odrazu zastal a prenikavo zaškriekal. Bol to tajomný zvuk, nie aký vydávajú obyčajné orly. Iste, podobal sa naň, no mal v sebe niečo nadpozemské – bol to škrek Prievozníka.

Vták kývnutím hlavy chlapcovi naznačil, aby si vysadol. Hunkesni poslúchol a opatrne sa mu uvelebil medzi krídlami. Gigantické zviera sa okamžite vznieslo do vzduchu, urobilo veľký oblúk a zamierilo ponad krajinu kamsi do neznáma. Hunkesni sa snažil pridŕžať ako na koni, ale veľmi rýchlo zistil, že tu v záhrobí to už nepotrebuje. Sedel na orlovi, akoby splynuli v jednu bytosť. Šuchot vtáčích krídel ohlušovali všetko naokolo. Zvláštne bolo, že v krajine pod nimi, neboli žiadni ďalší ľudia, ani zvieratá ako obvykle. Všetko bolo síce čarovné a nádherné, no bez života. Chlapča s úžasom sledovalo modrobiele záhrady nad sebou, keď vtom sa dvojica vynorila spoza kopcov a Hunkesni videl obrovskú skalnatú horu. Svojím výzorom pôsobila magicky, až posvätne. Pripomínala obrovské masívne típí pokreslené skalnatými vrásami. Samý spodok hory obrastalo pár biednych stromčekov. Smerom vyššie sa objavovali zvláštne skalnaté zuby a vrch už netvorilo nič, len holé skaliská. Chlapcovi bol ten obraz akýsi povedomý. Mal pocit, že ho už niekde videl... možno na maľbách v jaskyni. No v záhrobí sa mu už nechcelo premýšľať o tom čo bolo keď žil a tak nechal skutočnosti plynúť.  

Na samom vrchu hory bol otvor, ku ktorému sa Hunkesni a Prievozník približovali. Zrazu orol namieril k zemi a vtom spolu strmhlav zleteli k tmavej diere konča hory. Vták sa silnými pazúrmi šikovne prichytil o skaliská. Hunkesni mu zliezol z chrbta a poďakoval. Prievozník hneď na to opäť vzlietol, zakrúžil nad ním a so škrekotom sa vzdialil. Chvíľu potom ho Hunkesni ešte videl plachtiť nad krajinou.

Do papule skalnatého vrchu viedla uzučká cestička. Dieťa ju zbadalo takmer hneď, ako s orlom prileteli. Zubatila sa v stenách otvoru a siahala pravdepodobne až na samé dno. Hunkesni sa vybral po nej. Vnútro hory bolo zatuchnuté a zo skál sálalo vlhko. Dnu bola zima a tma. Ešte k tomu sa začalo zvečerievať, takže kým Hunkesni zostúpil až na samé dno tej zívajúcej prázdnoty, úplne sa zotmelo a takmer nevidel kam stúpa, nie to ešte aby dokázal rozoznať čo sa nachádza vôkol neho. Učupil sa na studenej zemi a čakal. Sám nevedel na čo. Možno sem nemal chodiť, možno mal ostať vonku. Ale prečo by ho tu potom Prievozník vysadil? V každom prípade musím prečkať do rána, pomyslel si Hunkesni a ležiac sa schúlil do klbka. Pomaly mu začali oťažievať viečka. Záleží tu vôbec na zajtrajšku? Pomyslel si. Bude vôbec nejaké „zajtra“? S touto otázkou zaspal.