Včera sme prileteli do Pekingu. Keď prilietate do severnej Číny v zime, pilot v lietadle vám najprv oznámi, že „weather in Beijin is foggy[1">.“ Čumíte z okna a snažíte sa zachytiť magický pohľad na Peking z vtáčej perspektívy, plní očakávaní, aké to asi bude, vidieť ten ďaleký svet, to slávne hlavné mesto Číny.Teda za predpokladu, že ste na severe Číny v zime ešte neboli. Keby ste totiž boli, viete, že čumieť z okna je ako čumieť do pohára s mliekom; jeho dno sa objaví až keď ho vypijete. Tak isto je to aj s pristávaním v Pekingu. Snažíte sa zúfalo žmúriť do smogu, ktorý vyzerá ako hmla, a až tesne nad zemou zistíte, aká je táto oblasť vlastne pustá a smutná. 

Na oblohe žiari zvláštne, červené slnko. Dvere lietadla sa otvoria a vás ovalí smrad spálenej gumy alebo čoho to. Nedá sa to presne definovať. Je to jednoducho smrad, ťažký olovený vzduch, ktorý vás chytá do pasce; ak chcete žiť, musíte ho dýchať. Môžete sa oklamať, že je to hmla, ak to zmení váš pocit komfortu, no tak či tak vás čoskoro začne nezadržateľne škriabať v krku a ťažiť na pľúcach.

V Číne však nájdete viacero pascí. Jedna z nich je jej veľkosť. Keď sme z Pekingu dorazili do Tianjinu, bolo asi pol deviatej večer, možno deväť miestneho času. Číňan v autobuse nám povedal, že Tianjin Daxue[2"> je „bu yuan“. Nie ďaleko. Tak sme sa vydali na cestu vlečúc za sebou každý aspoň 30kilový kufor. Vtedy sme ešte netušili, že s nimi budeme putovať peši 2 hodiny. Keby áno, asi radšej zaplatíme aj premrštenú cenu za taxík.

To je však len začiatok príbehu. Okrem toho, že ma milo prekvapil fakt, že po ulici vidíte občas behať túlavého psa (nezjedeného, ani nenačatého, skrátka originál živý pes), milo ma neprekvapilo už asi nič.

Keď sme dorazili do campus-u, ďalšiu hodinu nám trvalo nájsť náš internát a ubytovať sa. Medzičasom sa k nám pripojila čínska aktivistka, čo študovala v Nemecku biotechnológiu a po anglicky sa nám prihovorila (aj keď jej angličtina akosi nezodpovedala tomu, čo by ste od dievčaťa študujúceho biotechnológiu v Nemecku očakávali), či nechceme pomôcť. Číňanka s hrubými okuliarmi sa ale nakoniec sekla a vďaka nej sme si aj s celou batožinou nadbehli ďalšiu polhodinu cesty. Už vtedy sme však boli natoľko unavení, že nebolo možné sa na tú chuderku ani hnevať; napokon, chcela nám iba pomôcť. Vďaka tejto malej zachádzke sme ale mohli, aj keď v tme a smogu, vidieť realitu všedných dní čínskych študentov aspoň z ulice. Ale aj z ulice nám stačilo. Keď sme potom uvideli naše vlastné ubytovanie, bolo ťažké si predstaviť, v čom žijú títo mladí ľudia, nakoľko cudzinci majú v Číne „luxus“. Budovy ich internátov vyzerali ako z Oswienčimu. Mali zamrežované okná, vedľa ktorých sedeli pripevnené na stenách staré socialistické ventilátory, panely boli potečené čiernou špinou a vnútri svietili neosobné neónové lampy, ktoré odhaľovali štyri dvojposchodové postele v každej miestnosti, a na nich čínske decká.

Bolo asi pol jedenástej večer, keď sme dorazili k budovám určeným pre ubytovanie cudzincov. Ďalšiu hodinu sme aj s kuframi lietali medzi troma budovami, v ktorých sa recepční nevedeli dohodnúť, kam vlastne patríme a kam nás ubytovať. Na prijímacom liste do Tianjin Daxue totiž nebolo písané... takmer nič. Okrem toho, že si máme zabezpečiť víza na celý pobyt, priniesť kópiu dopisu a 5 fotiek pasovej veľkosti. K tomu bola priložená mapka campus-u, ktorá už na papieri vyzerá ako malé mesto. To bolo všetko, čo sme vedeli o mieste, kam ideme.

Napokon nám poskytli ubytovanie v druhej časti budovy, kde sme mali bývať pôvodne, teda podľa pokynov Číňanky, s ktorou komunikovala Hana. Kebyže Hana nie je s nami, so mnou a s Adom a nevie tak dobre po čínsky, asi by sme v tú noc spali pri rieke.

Nasledovali sme recepčného. Zaviedol nás ku schodom a oznámil, že výťah nemajú. 30kilové kufre vynášal na tretie poschodie Ado. On mal bývať s niekým (neznámej národnosti) na druhom a my s Hanou na treťom poschodí. Keď nám ale pán recepčný otvoril dvere do našej izby, okrem toho, že sa nám chcelo zarevať, utiecť, vrátiť sa na Slovensko alebo si nájsť hocičo iné než toto, povedali sme si, že tam bývať nebudeme. Na zemi bola špina a celá miestnosť páchla prachom, ktorý bol usadený všade. V hrubých vrstvách na dvoch stoloch, na posteli, na starom socialistickom ventilátore, na parapete, v závesoch. Na posteliach bolo slušne zašpinená a zatuchnutá posteľná bielizeň, ktorú sme bez milosti hneď zhodili na zem, tak sa nám hnusila. Dokonca aj ja som sa chopila zhadzovania toho, čo patrí na posteľ rovno na podlahu, aj keď akékoľvek formy „výtržníctva“, alebo činnosť vymykajúcu sa slušnému správaniu nemám veľmi v povahe. To prádlo však bolo tak odporné, až zmenilo môj postoj k slušnosti.

Rýchlo nám došlo, že v tejto budove internet nenájdeme. V izbe sme dokonca nenašli ani elektrické zástrčky. Napriek tomu, že ma pred odchodom môj Pí (priateľ) vybavil redukciami, aby som si do čínskej zástrčky vedela zapojiť európsku nabíjačku. Môj mobil bol vybitý ešte aj celý nasledujúci deň, takže som ani nevedela, koľko je vlastne hodín. Najviac frustrujúce však bolo, že sa nemám ako ozvať domov a povedať, že som v poriadku.

Toto bývanie malo byť chvalabohu len prechodné, na jednu noc, kým sa na druhý deň nevyrieši niečo iné. Celý zvyšok toho večera a takmer celý nasledujúci deň som nebola na WC. Zápach a špina boli... silné. Okrem toho sme nemali pitnú vodu a s výnimkou pár keksíkov z domu, ani nič na jedenie. Boli sme hladní, smädní, unavení a neistí. Po chodbách kadekto behal, najmä Kórejci a Vietnamci, pre nich sú väčšinou určené podmienky ako tieto, pretože sú to krajiny podobné Číne. Japonec, ani nikto iný by v týchto podmienkach neprežil.

Rozhodli sme sa spať všetci traja v jednej miestnosti, aj napriek tomu, že Ado mal byť ubytovaný o poschodie nižšie. Bolo jednoducho nemožné sa od seba rozdeľovať; šok z celého tohto diania nás spojil ako tri prúty. Políhali sme si na postele v bundách, tak ako sme boli oblečení aj obutí. Ja som ležala s Hanou na jednej posteli a Ado na druhej. Nikomu sa však nedalo spať. Teda okrem Hany, ktorá si tiež vyžadovala absolútne ticho pre svoj spánok.

Nič v izbe sa nehýbalo. Na chodbe celý čas čosi pravidelne pípalo a vyzváňalo. Do toho sa pridal akýsi treskot, ďalšie pískanie, polyfonické zvonenie typické pre Nokie z roku 500 a škriekanie páriacich sa špinavých mačiek.

Boli možno dve hodiny ráno miestneho času a ja som nevedela zažmúriť oka. Šok mi nedal zaspať. Začala som rozmýšľať nad rodinou, čo asi robia, čo robí môj Pí. Aj keď vedome som sa snažila potláčať myšlienky na rodinu, kdesi hlbšie ma hlodal pocit ľútosti a lásky zároveň. Potláčala som slzy, nechcela som, aby Ado alebo Hana videli, že plačem. Zvlášť Hana. Ona bola v Číne už mnohokrát a dokonca úplne sama; takéto prejavy sa jej nepáčili. Ale beztak. Uvedomovala som si, že revať ako decko mi nepomôže a že mám čo som si vybrala a čo som tak dlho chcela. Vlastne som ani nebola smutná, iba šokovaná a vzdialená od všetkého čo poznám a milujem a ako to už býva, to, čo človek miluje si uvedomí až keď je od toho na hony ďaleko. Ak nie, potom buď nemiluje, alebo to čo by mal milovať doma nedostal. 

Tá noc bola ťažká. V strede noci, okolo tretej hodiny ráno sme sa všetci zobudili a chvíľu sme sa rozprávali. Až potom sa nám podarilo zaspať asi na dve až tri hodiny.

Ráno som v izbe našla do steny vyrytý nápis: God is great.

[1"> Počasie v Pekingu je hmlisté.

[2"> [tiendin dášue"> – Univerzita Tianjin