Cítim, čo nemôžem,v hrdle svojej hrče,v minulých životoch,v kmeňoch koreňov,prekliata šťastím pozerám skleneným okoma plačemdo vnútra. Od všetkého, čo sa nestaloduša uletela teplovzdušným balónom. Prach som,ktorého bolí (sa) dýchať;žena toľkých osudov...Ostáva už len precítiť
Nepatetické chyby. Objatia, bozky, dotyky, muži; to všetko som ja. Jeden preskakuje druhého, tretieho, piateho a všetci sú vo mne a ja v nich. Koľká štedrosť. Milovala som mužov. Ale len pár. Ležím v posteli. Čítam si dušu a spomínam na to, kým som bola kedysi, a ako veľmi som vedela milovať. A …
ľudské povlaky v izbách od tiel; šum reči, prúd realít. Pokoj zadlžený na tvárach od slnka - tieň. V jadre ticha je všetko. Aj ty. Nech ma neopúšťa, kým neumriem v matrixe. Podám končeky prstov, absorbujem Boha, v hranách bokov sa zaoblia tvoje prsty. ustatý hluk je stred každej melódie
Existenčné situácie sú dobré na to, aby človek zabudol na hlúposti, o ktorých si ešte pred nedávnom myslel, že sú jeho obrovským problémom. Už som tu týždeň. Našli sme Slovákov, ktorí nás povodili po okolí, poradili čo jesť, čo nejesť, čo piť a čo nie, na čo si dávať pozor. Ako sme sa dozvedeli,…
Včera sme prileteli do Pekingu. Keď prilietate do severnej Číny v zime, pilot v lietadle vám najprv oznámi, že „weather in Beijin is foggy[1">.“ Čumíte z okna a snažíte sa zachytiť magický pohľad na Peking z vtáčej perspektívy, plní očakávaní, aké to asi bude, vidieť ten ďaleký svet, to slávne…
Bezprostredná. Nahá. Hĺbka nádychov výdych búrky Kvapka dažďa – to som. Mlčanlivá a zmierená stvorená len na chvíľu možno skĺzne na zem možno sa vyparí Ani človek neexistuje dlhšie. Život je sekunda.
Keď si večer vyberám náušnice z uší, myslím na všetko pred tým, čo som tak veľmi chcela a na to, čo mám teraz. Sme len sami dvaja, s úsmevom. Dve zažnuté sviece pod vodopádom zo sprchy. Zažehnané historky a rozsvietené predstavy, mäkko ľudí, ktoré zapadá do seba bez slov a verejné tajomstvo nás…
otvoríš okno a vpustíš chlad víno je iné izba je tichá Hodiny tikajú myšlienky niečo hovoríš, nerozumiem chcem ťa ohriať a nerozumieš Všetko je dvojité – – občas sme sami. A niekedy sme aj sami so sebou. Za oknom Škára vo dverách a vyzutá koža Bosé stopy po oblečení Hlad Zápas…
Zhasnú okná a ostane zhon bez pohybu. Nechuť k žitiu, keď je ten druhý na mieste bez navštíveniek. Jednosmerná čakáreň. A kým si to človek uvedomí, sneh je už všade. Sneží. Len pod lampou. Lebo to je tak; pravda je vždy viditeľná. Aj prázdnu ulicu po nás bude vidieť niekto iný. Odraz tváre na skle…
Žily rúk nitky prstov kŕče dlaní a v nich ja tvoj dotyk - stotisíc mo(nu)mentov Kam vanieš? Teplý dych? Už nechcem neplakať. Na to sme ľudia ľuďmi, aby nás boleli duše.
Comments
Pridať nový komentár
Poviem to takto...
Je pekné prečítať si od teba opäť niečo poetické. To Ty písať vieš. :)
Tentokrát to však beriem len ako tvoj rozjazd.
Mal som pocit, že čítam svoje verše, no ja viem, že máš naviac.
Až múza zavelí, tak sa to opäť ukáže.
Napriek tomu, čo som popísal vyššie však musím povedať, že myšlienka ma dostala.
A záver: "ustatý hluk - je stred každej melódie" je pre mňa ako úder zvona. Trafila si klinec po hlavičke. Priam filozoficky. :)
Klobúk dole.
Nech ťa múza neopúšťa!
S pozdravom,
Dušan Damián
Ďakujem za feedback :) je pravd že už dlho som nepísala :) dík že si sa zastavil, vždy to poteší.
Krátke, napriek tomu celistvé. Výstižné. Výborný názov. Oslovilo ma to. Čo sa týka formy - s malými písmenami, bez bodiek, azda aj bez čiarok, len pekne pod sebou, nech to ako prúd plynie... hm
Ďakujem veľmi pekne. som rada, že sa páčilo.